LEOPOLDOV (SFZ) – Riaditeľ Klubu ligových kanonierov a jeden z aktívnych činovníkov tímu Internacionálov SR Tomáš Medveď spustil rozprávania o nevšednej akcii slovami „tak toto sme tu ešte nemali...“ a končil zhruba po dvadsiatich minútach vetou „aj preto existujeme, lebo futbal dáva radosť tým, čo ho hrajú, aj tým, čo sa naň dívajú.“

O čo šlo? Futbalový zápas. Trochu exhibičný, no najmä priateľský, prostredníkom myšlienky bol šéf ÚLK Ivan Kozák. Víťazný tím tohtoročného celoústavného turnaja o Pohár vedúceho výkonu trestu dostal unikátnu príležitosť vyzvať na súboj družstvo internacionálov a klubu kanonierov pod vedením trénerskej dvojice Lacov, Petráša a Molnára, a vedúceho Jara Čupku.
Tí nominovali na zápas v netradičnom prostredí silný káder: Stanislav Fišan, Dušan Borbély, Tomáš Medveď, Jozef Valachovič, Martin Obšitník, Marián Had, Ladislav Pecko, Štefan Maixner, Miloš Glonek, Martin Laurinc, Mário Breška, Július Šimon, Ľubomír Orabinec, Andrej Porázik.

„Kým sme sa rozkukali, bolo 0:2. O chvíľu 0:3,“ opisoval vstup do zápasu Medveď. Priznal aj dôvod zlého začiatku mužstva interncionálov/KLK: „Fúúúha, keď sa človek ocitne za tou ťažkou bránou, keď sa za ním „stiahne opona,“ doľahne to na každého. Ťažoba, tlak, neistota...“ Tomáš nerobil machra, v tom nielen pre neho novom prostredí  mu skúseností zo štyroch líg a takmer 300 zápasov boli na figu, cítil sa ako nahý v tŕni. Evidentne nebol sám, aj ostatní hostia sa museli prebiť týmito pocitmi. Veď keď vchádzali dnu, prešli štyrmi prehliadkami a tušili, že keď pôjdu von, zas ich štyrikrát prezrú. „Žltú vstupnú – aj výstupnú - kartičku sme opatrovali ako najväčší diamant.“

Pomohla im lopta. Ako toľkokrát predtým (a ako ešte neraz v budúcnosti). Majstri futbalu – pozrite si ešte raz ten zoznam – našli vo svojom vnútri samých seba a do konca zápasu postavili skóre z hlavy na nohy, z 0:3 bolo 6:3 pre favorizovaných internacionálov. „Veď sa patrilo. Ale musím oceniť, že naši partneri, nenazvem ich súpermi, z inej strany ihriska boli zdatnými futbalistami,“ Medveď z vlastnej skúsenosti vie, ako pochvala poteší.

Nasledovala podpisovačka tričiek, niekdajší ligisti sa znova presvedčili, že aj po kariére je o nich záujem, že v slovenskom futbale zanechali brázdu. „Pecko, teba poznám!“ zaznelo napríklad.

Potom si pokecali. Oficiálne na besede medzi hosťami a hostiteľmi, šlo však v podstate o debatu, ktorú odštartovala otázka z pléna: Aké máte pocity...? Medveď statočne opísal, čo sa mu honilo v hlave a akú ťažobu mal na duši (prečítajte si jeho priznanie v úvode).

Potom, deň po akcii, ešte prišiel odkaz. Od pedagóga ústavu Stanislava Šterbáka. S poďakovaním, ktoré sa rovnalo vyznaniu. „Ani neviem, čo mám napísať, som ešte plný dojmov a radosti. Jedno veľké ďakujem za mňa, za celé vedenie ústavu, za odsúdených. Ste chlapi, ktorí majú srdce na pravom mieste. Aj keby naša spoločná snaha mala zmeniť život len jednému odsúdenému, má to zmysel. Dnes ste im ukázali, že osobnosti a spoločnosť na nich nezanevrela a každý má šancu vrátiť sa do života.“

Vedenie ústavu na výkonu trestu ocenilo ligových kanonierov Pohárom za statočnosť, ako vďaku za ochotu, odvahu a nezištnosť za „nezabudnuteľný zážitok nielen pre hráčov z radov odsúdených, ale i divákov, z ktorých mnohí neboli roky účastníkmi futbalového zápasua teraz mohli vidieť naživo najlepších strelcov slovenského futbalu...“

Možno z toho nebude tradícia, ale možno bude. Futbal stavia mosty, otvára dvere, prekonáva aj zamrežované okná.