LEHOTA POD VTÁČNIKOM (SFZ) – Majú sa na koho spoľahnúť. Lehota pod Vtáčnikom nasúkala súperom v doterajšom priebehu sezóny sedem gólov. Až päť z nich putovalo do siete konkurentov z kopačky Filipa Škrteľa. Stále iba 22-ročný útočník zažíva vydarený vstup do súťažného kolotoča. Pokračovateľ futbalového rodu napriek zdravotným komplikáciám z minulosti nezložil zbrane a túži po úspechu. 

 Filip, prejdime hneď k aktuálnym témam. Lehota vyťažila z úvodných piatich duelov desať bodov. Ako hodnotíte vstup tímu do sezóny?
„Sme maximálne spokojní. Máme za sebou dva náročné anglické týždne. V priebehu štrnástich dní sme vrátane pohára odohrali päť súťažných zápasov. Ani raz sme neprehrali, štyrikrát zvíťazili. Škoda iba prvého kola v Rači, kde sa nám výsledok nepodarilo udržať a napokon sme odchádzali bez bodov.“ 

Baník doposiaľ vsietil sedem ligových gólov, no až o päť z nich ste sa postarali vy. Čomu vďačíte za takúto skvelú streleckú formu? 
„Verím, že ide o akúsi odmenu za moju pracovitosť, keďže aj pomimo klubu mám mnoho individuálnych tréningov. Neustále sa snažím zdokonaľovať a pracovať na sebe.“

V minulom ročníku tretej najvyššej súťaže ste vsietili desať presných zásahov. Teraz máte na konte už polovicu z nich. Bude teda stanovená méta prekonaná? 
„S minulou sezónou som z pohľadu osobných štatistík nebol vôbec spokojný. Mal som od seba väčšie očakávania. Teší ma preto, že sa mi darí napĺňať cieľ – byť lepší ako naposledy. Snáď to bude v tomto trende pokračovať čo najdlhšie a gólovú šnúru ešte o nejaký kúsok natiahnem.“ 

Ak sa vrátime k tomu obdobiu medzi sezónami, bola v hre aj zmena dresu?
„Bol som otvorený ponukám z vyššej súťaže, špekulovalo sa o rôznych alternatívach. Povedal som však, že pokiaľ budem hrať tretiu ligu, jedine v Lehote. Som tu spokojný, máme výborných trénerov a skvelý kolektív. Bolo by mi ľúto chalanov opustiť a o niekoľko týždňov hrať proti nim. Ak by som už mal meniť pôsobisko, musela by to byť aspoň druhá liga.“

Aké ste si stanovili tímové ambície?
„Po minulej sezóne vysoké. Lehota ako klub skúsenosti s treťou ligou nemala, takže to bolo skôr o takom oťukávaní sa. Dokázali sme si, že vieme hrať proti každému, potrápiť aj papierovo skúsenejších súperov. Súťaž je nesmierne vyrovnaná a častokrát nevyspytateľná. Chceme sa držať na popredných priečkach tabuľky.“ 

Vráťme sa niekoľko rokov späť a otvorme trochu menej príjemnú tému. Vy ste mali veľmi sľubne rozbehnutú kariéru, ktorú ale pribrzdili zdravotné komplikácie. Ako sa na to s odstupom času pozeráte?
„Prvú operáciu kolena som podstúpil ako 16-ročný. Niečím podobným si nechce prejsť azda žiadny športovec, nie to chlapec v dorasteneckom veku. Bolo to náročné, o to viac, že som bol na dobrej ceste. V žilinskej mládeži sa mi darilo, padalo tam veľa gólov. Prišlo však zranenie. Keď som sa dal dokopy, po troch mesiacoch prišlo ďalšie, nasledoval chirurgický zákrok druhého kolena. Po týždni už bol COVID aj na Slovensku, všetko sa zatvorilo, prerušili súťaže aj tréningové procesy. Nemal som preto k dispozícii žiadneho fyzioterapeuta ani kondičného trénera. V domácich podmienkach som bol odkázaný sám na seba. Rekonvalescencia, ktorá by bežne trvala do dvoch mesiacov, u mňa prebiehala skoro šesť.“ 

Bolo náročné vrátiť sa po tak dlhej pauze späť do zaužívaného kolotoča?
„Znovu som sa na trávniky dostal až po pandémii, keď začali spoločné tréningy na klubovej úrovni. Okamžite ma teda čakala plná záťaž, ostrý kontakt s loptou. Dovtedy som sa pripravoval iba individuálne, najmä v bežeckom procese. Nebolo to vôbec jednoduché. Napriek tomu som v Žiline odohral ešte dva prípravné zápasy, dal nejaké góly. Neskôr mi však oznámili, že už so mnou nerátajú, pretože mi nedokážu poskytnúť minutáž, akú by som potreboval. Začal som sa preto obzerať inde.“ 

Poďme k príjemnejšiemu. Vy pochádzate z futbalovej rodiny, mená Roman Škrteľ a Martin Škrtel pozná nejeden futbalový fanúšik. Konzultujete s otcom a jeho bratrancom svoje kariérne rozhodnutia? 
„Otec je mojím mentorom už odmalička, keďže si prešiel podobnou kariérou. Taktiež mu predpovedali veľkú budúcnosť, no pribrzdili ho zranenia. Koniec koncov, so športom ho napokon donútili skončiť. S Martinom sme počas predchádzajúcich rokov príliš nemali priestor rozoberať tieto témy, no po jeho návrate na Slovensko už sme v pravidelnej komunikácii.“

Naznačili ste, že vaša kariéra kopíruje tú otcovu. Jemu sa ale podarilo vyhrať so Slovanom double, čo je veľmi pekný úspech... 
„Ak by to bolo na Slovensku, pravdepodobne by som musel hrávať iba za Slovan, aby sa mi niečo podobné podarilo (smiech). Rád by som sa mu minimálne priblížil, som preto odhodlaný spraviť maximum. Nech zanechám aspoň nejakú stopu a sčasti sa zapamätá aj moje meno. Osobnosť a kariéru Martina už asi šancu prekonať nemám.“

Ste stále mladým hráčom, popri kariére momentálne pracujete. Vyhovuje vám momentálne takéto prepojenie športu so zamestnaním? 
„Pracujem ako tréner telesnej a športovej prípravy na základnej škole. Keďže sa znovu začal školský rok, pomaly si zvykám na režim. Na starosti mám futbalistov, takže som v jednom kolobehu. Ocitol som sa tu len vďaka tomu, že aktuálne pôsobím v Lehote. Zhodou okolností niekoho dočasne potrebovali, takže som to prijal. Začínam tu druhý rok a nemám sa na čo sťažovať. Futbal je pre mňa vždy prioritou.“