Aktívne ho hrával vo viacerých bratislavských kluboch, neskôr sa na neho špecializoval pri vysokoškolskom štúdiu na FTVŠ, po úspešnom absolvovaní pri ňom pôsobí ako tréner. Dotiahol ho to na kouča mládežníckych ženských reprezentáciííi a s devätnástkou teraz absolvuje európsky šampionát na domácej pôde.

Pán tréner, predstavte verejnosti svoju hráčsku a trénerskú kariéru.

"Futbal som hrával od žiackych rokov, začínal som v bývalej Červenej hviezde, pokračoval v Interi a neskôr ma tréner Prochotský zlanáril do Devína, kde som strávil desať rokov. Pre zranenie som ale musel predčasne ukončiť hráčsku kariéru. Futbal ma však bavil natoľko, že som si ho počas učiteľských štúdií na Fakulte telesnej výchovy a športu zvolil ako špecializáciu. Trénerskému remeslu som definitívne prepadol v roku 1990, keď sme robili podklady a rozbory pre československú reprezentáciu, pripravujúcu sa na MS v Taliansku. O pár rokov na to som dostal prvú trénerskú ponuku do vtedajšieho FKG Veľký Biel, k mládeži. Odvtedy som prešiel rôznymi klubmi a trénoval som mládežnícke a seniorské tímy.”

Ako prišlo k spojeniu vy a ženský futbal?

"Počas môjho posledného pôsobenia v FC Petržalka 1898 sa ma moja asistentka a bývalá reprezentantka Natália Mackovičová spýtala, či by som nechcel viesť ženy. Povedal som si, prečo nie a šiel som do toho. Prešiel som konkurzom v Slovenskom futbalovom zväze, dohodol som sa s technickým riaditeľom Jánom Gregušom a dnes mám na starosti tri ženské mládežnícke kategórie.”

Môžete teda povedať z vlastnej skúsenosti, aké je to trénovať mužov a ženy, v čom je rozdiel?

"Trénovanie žien má svoje špecifiká. V prvom rade je to psychika, ak sa tvrdí, že výkon futbalistu je 50 percent „o hlave,” u žien je to až 80 percent. Ale na druhej strane ženy viac chcú a bojujú. U mužov, keď sa nedarí, tak väčšinou sklopia hlavy a rezignujú. Naopak, baby sa zatnú a idú do toho s ešte väčším nasadením. Keby to tak bolo v mužských kategóriách, boli by sme oveľa ďalej. A rozdiel je aj v tom, že ak sa muži v tíme pohádajú, tak si dajú - obrazne alebo aj doslovne, - po hube, alebo si to vysvetlia pri pive. Dievčatá sú však schopné spolu dlhú dobu nekomunikovať...”

Aká bola príprava na šampionát, čo všetko ste absolvovali, boli ste spokojný s podmienkami?

"Príprava sa začala už minulý rok na silne obsadenom turnaji v Soči, kde sme obsadili 2. miesto, pričom sme tam mali jeden z najmladších tímov. Potom sme odohrali niekoľko prípravných zápasov a všetko minulý rok vyvrcholilo septembrovým miniturnajom u nás na Slovensku, kde sme sa stretli s Anglickom a Španielskom, čo sú špičky európskeho ženského futbalu. V decembri sme si v Banskej Bystrici u doktora Sylvestra otestovali hráčky, následne dievčatá dostali na zimu individuálne tréningové plány. Vo februári sme ich opäť testovali a boli sme milo prekvapení, že 90 percent dievčat na sebe pracovalo a zlepšilo sa, v niektorých činnostiach až o 30 percent. Paradoxne potom sme potom hrali v prípravných zápasoch s Českom zle, následne v Belgicku sme nešťastne prišli v závere v jednom zápase o víťazstvo, čo nepôsobilo dobre na psychiku. Potom sme prvýkrát v tomto roku vyhrali zápas nad Srbskom. V ďalšej časti prípravy nás čakali ešte dva zrazy a niekoľko prípravných zápasov, v ktorých sa pomaly utriasol káder pre šampionát. Robili sme všetko pre to, aby práve teraz v júli forma dievčat gradovala. Čo sa týka podmienok, ktoré nám vytvoril SFZ, som maximálne spokojný. V porovnaní s predchádzajúcim rokom je to neporovnateľné a zväz je k nám stále veľmi ústretový.”

Bude turnaj vaším doterajším trénerským vrcholom? Čo by ste chceli s tímom dosiahnuť, s čím budete spokojný?

"Určite áno. Už vzhľadom na to, že na tento šampionát som sa pripravoval tri roky. Trénoval som v rôznych súťažiach, na rôznej úrovni, ale reprezentácia je niečo výnimočné. Cítim to aj na atmosfére, veľmi sa teším a zároveň verím, že to nebude posledný vrchol. A čo by sme chceli dosiahnuť? Radi by sme postúpili zo skupiny. Urobili sme v posledných rokoch v ženskom futbale veľký pokrok, ale k absolútnej špičke nám ešte dosť chýba. Budeme vďační za každý strelený gól, za každý dosiahnutý bod. Zo srdca to želám aj hráčkam, pre ktoré to tiež bude niečo výnimočné. Môžu sa na turnaji zviditeľniť, otvorí sa im futbalové nebo a môžu sa stať sa profesionálkami, o čom všetky snívajú. A budem rád a spokojný, keď sa po turnaji postavím pred hráčky a so vztýčenou hlavou sa im pozriem do očí.”

Na koho sa budete na turnaji najviac spoliehať?

"Na kolektív a dobrú partiu, ktorá potiahne za jeden koniec povrazu. Nechcem nikoho vyzdvihovať, lebo v minulosti sa mi to nevyplatilo, verte, viem, o čom hovorím. Naše možné rozdielové hráčky sú mladšie a môžu ešte v tejto kategórii hrať aj ďalej. Súperky prídu s ročníkmi 1997 a to fyzično je u dievčat cítiť. Ale môžem nahlas sľúbiť, že nasadenie a bojovnosť z našej strany budúe maximálne.”

Ste často s dievčatami, ako s nimi vychádzate?

"S mnohými postupujeme spolu už od pätnásťročnej kategórie, kde im určujeme, čo a ako jesť, vedieme ich k návykom, ktoré sa im častokrát nepozdávali. Ale zatiaľ žiadna neodišla... Viem s babami aj zažartovať, ale budujem si rešpekt, lebo dievčatá majú tendenciu to niekedy zneužiť. Bavíme sa spolu o školských či rodinných problémoch, ale tie najväčšie tajomstvá sa dozvedám okľukou. Aj v našom tíme platí, že hráčky povedia takmer všetko na masérskom stole.”

Ako je to s poriadkom na dievčenských izbách?

"Pravdu…? Katastrofa! Vyhrážam sa im neraz, že “bordel”, aký majú na izbách, nechám nafotiť a zverejním to. Zatiaľ sa tomu len smejú...”