BRATISLAVA (SFZ) – Pred dvadsiatimi rokmi kráčala slovenská dvadsaťjednotka najprv nenápadne, potom však s veľkou pozornosťou širokej verejnosti za nečakaným úspechom na ME svojej vekovej kategórie. Štvrté miesto na šampionáte a miestenka na olympiádu boli cenné výsledky. Aj preto tréner tohto tímu Dušan Radolský so skupinou ľudí pripravili na pondelok 20. mája o 17:30 na Tehelnom poli zápas členov úspešného kádra. Čo všetko to znamená nielen pre neho, hovorí on sám.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste iniciovali spomienkový zápas, ktorý má všakovaké prívlastky, kľúčové sú však slová „dvadsťjednotka“ a „Radolský“? 

“Nemôžem tvrdiť, že to bola moja myšlienka, skôr spoločná. Pri stretnutiach s Janom Muchom, Vraťom Greškom, Marekom Mintálom či Ďurom Czinegem sme spomínali na krásne časy. A úspešné. Človeku bolo pri tých debatách príjemne, takže odtiaľ bol už len kúsok k nápadu, aby sme sa po rokoch zas zišli. Ak aj nie všetci, čo sa logicky celkom nedá, tak aspoň mnohí, ideálne v čo najväčšom počte. To bol prvý krok, zrod tejto akcie. Musím poďakovať mnohým, ktorí ma v tom podporili a hľadali spôsob, ako to urobiť. Od prezidenta SFZ, cez viacerých ľudí na zväze, čo sa nenechali odradiť tým, že len zostaviť zoznam hráčov s telefónnymi číslami a mailovými adresami bola riadna drina. Viem, o čom hovorím, poctivo som si to odmakal. Ešte aj po oznámení oficiálnej nominácie sa podarilo pozvať Jána Muchu, Rada Kráľa a Eda Hrnčára, som rád, že nás bude na dve mužstvá.“

Úspešný šampionát  sa konal v roku 2000, prečo sa koná spomienkový zápas v máji 2019?
“Lebo bol to práve rok 1999, ktorý to všetko spôsobil. K mužstvu som prišiel v máji rok predtým, ale najvážnejšie obdobie v našej spoločnej robote bol ten nasledujúci.“
Čo vám ostalo z tej doby najhlbšie v pamäti?
“Ako to povedať, aby ma ľudia správne pochopili... To, čo mám najhlbšie ukotvené v mojom vnútri je dianie po úspešnom európskom šampionáte. A pred odchodom na olympiádu.“
Myslíte zákulisné ťahanice o nomináciu na OH 2000 v Sydney, po ktorých ste nemohli zobrať do Austrálie dvoch hráčov Slovana a dvoch Interu?
“Áno, presne to myslím. Na ME sme dosiahli veľký úspech, boli sme štvrtí, obstáli sme v ťažkej konkurencii, získali sme si ľudí, ktorí chodili na naše zápasy, fandili nám a vytvorilo sa báječné puto medzi tribúnami a ihriskom, a – vstúpili do toho neprajné faktory, úzke záujmy možno ani nie celých klubov, skôr pár jedincov. Sami sme oslabili tím, ktorý mohol myslieť na ďalší úspech.“
Ale tých príjemných vecí bolo viac, nie?
“Určite. Skladali sme mužstvo, dosiahli sme prvé dobré výsledky v kvalifikácii, posunuli sme sa zo skupiny, ktorú sme vyhrali pred Portugalskom, Rumunskom, Maďarskom a Azerbajdžanom, do baráže a v nej sme vyradili Rusko. Vtedy hralo na majstrovstvách Európy len osem tímov, skutočne elita. Do tej postupovej eufórie prišla správa, že zabojovala aj naša diplomacia a finálový turnaj v júni 2000 sa bude hrať u nás. A nikdy nezabudnem na tie tisíce ľudí, ktorí nám fandili. Na Turecku bolo vyše päťtisíc, na Taliansku sedem a potom na Anglicku dokonca jedenásťtisíc, na zápas o bronz so Španielskom zas padla desaťtisícová hranica a to sa hovorilo, že na Pasienky päťciferná návšteva nikdy nepríde, lebo ten štadión futbalových fanúšikov vyháňa...“
A spomienky na olympiádu?
“Úžasné. Isteže, tie športové výsledky mohli či mali byť lepšie, ale dalo by sa to analyzovať z rôznych uhlov. No každý človek, ktorý sa mohol aktívne zúčastniť na olympijských hrách, bude na ne spomínať ako na výnimočnú udalosť. V mnohých smeroch.“
Pre mnohých je nezabudnuteľná vaša stávka, že ak sa postúpi, necháte sa ostrihať. Čo sa aj skutočne stalo...
“To ma naučila trénerská prax. Raz za čas, pri výnimočnom zápase, v špecifickej situácii som urobil aj takýto krok, aby som šatňu posunul ešte o level vyššie v koncentrácii, nasadení. Raz som sa preto v novembri kúpal v potoku v Tatrách, v tomto prípade som teda prišiel o vlasy. No, dnes by som bol „in,“ ako sa hovorí, vtedy bola iná móda. Prijali to všetci, teda až na manželku Vierku... A chalani si následne nafarbili vlasy namodro po postupe na olympiádu, spomeňte si.”
Zoznam hráčov, ktorí prijali pozvanie na pondelkový zápas, je dlhý, má vyše tridsať mien. Viacerí prídu už ako tréneri, cítite v tom váš osobný vplyv?
“Ako veľmi som ich oslovil mojimi myšlienkami by lepšie povedali oni sami, ale pravdou je, že viacerí sa vracajú k nášmu spoločnému obdobiu. Napríklad Marek Mintál, Szilárd Németh, Karol Kisel, ktorý teraz viac kráča po manažérskej ceste, ale myšlienkovo ťaží aj z našej vtedajšej hráčskej kabíny.“
Členom tej dvadsaťjednotky bol aj Marián Čišovský, skontaktovali ste sa s ním?
“Všetci poznáme jeho zdravotný stav, cestovať z Plzne nie je v jeho silách. Ale poslal nám list, prečítam ho chlapcom v šatni... Jeho slová ma zasiahli aj preto, že píše i o tom, ako ho niektoré moje myšlienky viedli v ďalších rokoch jeho kariéry i života. V tom je dôkaz sily futbalu, že je to šport, ale aj viac ako šport.“
Čo sa teda bude diať v pondelok?
“Poviem to nespisovne – bude sa diať radosť. Že sa opäť vidíme, že si spolu zahráme, že sa porozprávame, že sa zas nájdeme, lebo za tých dvadsať rokov sme sa rozutekali po svete. Rado kráľ  je v Nemecku, Edo Hrnčár v Belgicku, ale sľúbili, že ak to bude len trochu možné, prídu na tehelné pole. Priznám sa, mám už trému, lebo som sa vrátil do tej doby spred dvoch desiatok rokov. Ako sme rozbehli organizáciu zápasu, začali mi zvoniť telefóny: trénerko, ako toto? A čo s týmto? Mám...? Nemám?! Proste tak, ako to bolo vtedy, keď som urobil nomináciu pred zápasom a boli sme v hustom kontakte s hráčmi, realizačným tímom, ľuďmi z vedenia zväzu. Fakt mám z toho zimomriavky.“