Utorok, 13. apríla, 2021Dnes je Deň nespravodlivo stíhaných, Meniny má Aleš

Shiffrinová dodnes študuje moju techniku, tvrdí Velez-Zuzulová

Veronika Velez-Zuzulová a Mikaela Shiffrinová. (Autor: TASR/AP)
Sportnet|7. mar 2021 o 23:15

Vypočujte si podcast Vykroč s Veronikou Velez-Zuzulovou, jednou z najlepších lyžiarok, aké Slovensko kedy malo.

Dvakrát siahala na malý glóbus najlepšej slalomárky sveta, vyhrala päť pretekov Svetového pohára a pomohla Slovensku k senzačnému striebru v tímovej súťaži na majstrovstvách sveta.

Po skončení kariéry sa na lyžiarske svahy vrátila s mikrofónom v ruke v role spolukomentátorky priamych prenosov.

V podcaste VYKROČ vyspovedali Jaro a Michal bývalý špičkovú zjazdárku VERONIKU VELEZ-ZUZULOVÚ.

Podcast VYKROČ približuje od mája 2020 životné cesty inšpiratívnych ľudí (nielen) zo sveta športu. Tvorí ho dvojica športových nadšencov Jaroslav Jeleník a Michal Kolek.

Všetky diely podcastu Vykroč nájdete na tomto odkaze >>>

Váš otec a dlhoročný tréner Timotej Zuzula povedal: „Keď dieťaťu hodíte loptu, a ono sa chytí, to je prvý signál, že niečo z neho bude. Ja som Veronike hodil loptu a ona – nič.“ Narodili ste sa do športovej rodiny, na lyžiach ste prvýkrát stáli vo veku troch rokov vo Vojšíne pri Novej Bani, odkiaľ pochádza váš otec. Ako si spomínate na detstvo a prvé dotyky so športom?

Keď som bola malá, nebola som šikovnejšia ako moja sestra, Dominika robila všetko lepšie. Hrávala som tenis, ale lyžovanie mi išlo výrazne lepšie a veľmi ma to bavilo.

Na lyžovačky s otcom mám tie najkrajšie spomienky. Spolu so sestrou nás brával na ľadovec do Rakúska, bolo to dobrodružné, my sme spali v aute, on pod ním. Domov sme prišli spálené od slnka a keď nás zbadala mama, tak jej bolo do plaču.

Môj tatino však nebol všedný otec, pre neho bol prioritný pobyt vonku, to aby sme športovali, a ostatné až tak neriešil.

Na Vojšín si pamätám a hoci synček Jules lyžoval prvýkrát v Nórsku, počas poslednej zimy to už bolo na Drozdove pri Novej Bani, takže tradícia pokračuje.

Vo Svetovom pohári ste debutovali v roku 2000 v rakúskom Söldene. S otcom ste išli krok za krokom, s každým zlepšením prichádzali nové ciele. S pribúdajúcimi úspechmi sa však zvyšujú očakávania a nie každý zvláda stupňujúci sa tlak. Aké to je neustále potvrdzovať svoju pozíciu?

Tlak na špičkového športovca je vždy. Domnievam sa, že na Slovensku sú očakávania a tlak na tých najlepších v porovnaní napríklad s alpskými krajinami ešte vyššie, pretože sme malá krajina a lyžiarov, či športovcov na svetovej úrovni, veľa nemáme.

Mala som pocit, že každý môj dobrý výsledok, ale aj prešľap, bol ostro sledovaný. Nebolo to ľahké a musela som si na to zvyknúť. Od momentu, keď do Svetového pohára prišla Petra Vlhová, sa to celé uľahčilo, tlak sa rozložil na dve osoby, aj keď zo začiatku sa stále čakalo viac odo mňa ako od nej.

Pozitívne bolo aj to, že sa zmenila moja a naša pozícia vo Svetovom pohári. Keď som do neho v roku 2000 vstúpila sama, tak sa na mňa na štarte všetci pozerali ako na niečo exotické. Bola som Slovenka, štartovala som v chorvátskej kombinéze, skrátka musela som si vybudovať rešpekt.

V začiatkoch súperenia na svetovej úrovni som sa snažila o trénovanie s rakúskym tímom, ale mnohokrát ma odmietli. Postupne som si svoju pozíciu vydobyla a už ma málokto na tréning nezobral. Bolo to určite aj tým, že otec bol veľmi rešpektovaný, slušný a férový k okoliu.

V pretekoch Svetového pohára ste získali tridsať pódiových umiestnení. Čo je vaša najkrajšia spomienka na šestnásť rokov súťaženia na svetovej úrovni?

Je to moment, keď som vyhrala môj prvý slalom (Semmering, 2012). Emócie v cieli boli obrovské, gratulácie aj od súperiek nemali konca kraja. Vtedy som si uvedomila, že to nie je už iba o lyžovaní, ale možno aj o mojom správaní a prístupe k ľudom.

Ešte dnes keď prídem na preteky, tak sa so mnou mnoho pretekárok chce porozprávať a žiaden tréner sa nezabudne opýtať na môjho otca. Pre mňa je táto srdečnosť a krásne vzťahy viac ako medaily. Keď som skončila, tak mi každý hovoril, že by som si individuálnu medailu z majstrovstiev sveta, či olympiády zaslúžila.

Ale medaily sa za zásluhy nedávajú, prinášajú ich výsledky. Dnes však viem, že ak by som ich aj mala, môj život by nebol šťastnejší. Najkrajšiu medailu som získala až po svojej poslednej olympiáde v Pjongčangu. Bol ňou môj syn Jules.

Vraj ste až po kariére zistili kto sú vaše skutočné kamarátky, dnes máte blízky vzťah najmä s Mikaelou Shiffrinovou a Fridou Hansdotterovou. Jestvuje aj v lyžovaní nejaká forma psychologického súboja medzi pretekárkami s cieľom narušiť pohodu súperky alebo sa všetko nesie v prajnej atmosfére?

Lyžovanie je individuálny šport, každá pretekárka bojuje predovšetkým sama za seba. V období keď som súťažila boli vzťahy medzi pretekárkami výborné a neexistovala nevraživosť.

Aj keď sa každá pretekárka sústredila na svoj individuálny výkon, po pretekoch sme sa spolu v pohode porozprávali. Aj skutočnosť, že som bola na začiatku svojej kariéry sama a veľa trénovala s inými tímami, ma viedla k budovaniu dobrých vzťahov.

Myslím si, že dnes svetovému lyžovaniu chýbajú tak silné emócie, aké sme v mojej generácii prejavovali my. Dnes sa pretekárky často chovajú strojovo, prejdú cieľom, trochu sa potešia a to je všetko.

Petra Vlhová je od vás o jedenásť rokov mladšia, vo Svetovom pohári debutovala v decembri 2012 ako sedemnásťročná, na stupne víťazov sa prvýkrát postavila o tri roky neskôr, keď vyhrala slalom vo švédskom Are. Časť vašej kariéry ste jazdili spolu, nezištne ste jej odovzdali maximum svojich skúseností. Ako sa mladej lyžiarke presadzuje vo svetovej konkurencii keď do nej vstúpi osamelá ako vy, a v čom je situácia iná, keď má vedľa seba skúsenú kamarátku, ktorá jej so vstupom do elitnej spoločnosti pomôže?

Prítomnosť skúsenejšieho športovca z tej istej krajiny predstavuje pre mladšieho reprezentačného kolegu veľkú pomoc. Starší má už vybudované kontakty, rešpekt, jednoduchšie si vybaví tréning s inými tímami podobne.

Petra mala moju podporu, mala sa o koho oprieť, ale svoje výsledky a úspechy si musela vydrieť sama. Na spoločne strávené roky spomínam veľmi rada, mám množstvo krásnych spomienok.

Petra svojou ctižiadostivosťou a tréningovým zápalom pomohla aj mne, keď ma ako mladá motivovaná pretekárka chcela poraziť na každom tréningu, posúvalo ma to vpred. Navždy si budem pamätať dve spoločné pódiové umiestnenia (Flachau 2016, Záhreb 2017), to bolo niečo výnimočné!

Veronika Velez-Zuzulová a Petra Vlhová pred odletom na ZOH 2018 v Pjongčangu. (Autor: TASR)

Skvelá bola vzájomná spolupráca, keď som prišla do cieľa, tak som Petre pripravujúcej sa hore na štarte podávala informácie o trati, a naopak. Nemala som pred ňou žiadne tajomstvá, spávala na pretekoch so mnou v izbe, videla ako fungujem, aký mám režim, ako premýšľam a inšpirovala sa.

Keď vyhrala svoj prvý závod vo Svetovom pohári, tak som videla, ako sa z nej stáva profesionálka. Dovtedy nemala problém zjesť aj gumené cukríky či nezdravé jedlo, no v Are už mala pripravené špeciálne raňajky.

Tam som videla, že zmena smerom k profesionalite všetkého čo si vrcholové lyžovanie vyžaduje je u nej veľmi veľká. Dnes som Petrin najväčší fanúšik a teším sa z každého jej úspechu.

V podcaste s Veronikou Velez-Zuzulovou sa dozviete:

  • z čoho bolo jej mame často do plaču,
  • prečo ju otec v mladosti nechcel pustiť na štart pretekov,
  • či vždy jazdila na hranici rizika pádu,
  • prečo sa po každom vážnom zranení začala pozerať na lyžovanie inak,
  • na ktorú zo svojich štyroch účastí na olympiáde spomína najradšej
  • aká sú zásady profesionálneho tréningu,
  • čo by zmenila na súčasnej podobe súťaženia vo Svetovom pohári,
  • prečo a v čom neustále súťaží so svojim manželom Romainom,
  • aký je jej recept na šťastné manželstvo. 

Súvisiace články