Každé hokejové mesto či mestečko sa pýši odchovancami, ktorí sa neskôr v seniorskom veku dokázali presadiť - či už v najvyššej domácej súťaži, alebo v najkvalitnejších ligách sveta.
V tradičných baštách slovenského hokeja, Bratislave, Košiciach, Trenčíne, Poprade či Nitre, ich vyrástlo, pochopiteľne viac...
Prvý je Liba
Pestrým zoznamom hokejových osobností sa však môže pochváliť aj hokejový klub z Prešova.
V metropole Šariša by bol na úplnom začiatku zoznamu najslávnejších odchovancov strieborný olympionik, majster sveta, dvojnásobný majster ČSSR, majster Slovenska Igor Liba - a za ním ďalší...
Napríklad trojlístok tých, ktorí spoločne s ním vytvorili v roku 1986 v drese VSŽ Košice kvarteto prešovských federálnych majstrov - Ján Vodila, Štefan Jabcon a Milan Staš.
Spomeňme rovnako Martina Štrbáka a Petra Puchera, zlatých z MS v Göteborgu 2002.
Tretie miesto pod piatimi kruhmi zdobí Martina Gernáta, účasť na olympijských hrách si zaknihovali tiež René Pucher, Jaroslav Obšut a Richard Šechný.
Zlatí mimo prešovského ľadu
No a potom je tu zoznam tých, čo vyrastali medzi mantinelmi čoskoro 60-ročného štadióna neďaleko brehov Torysy, no z ligových majstrovských titulov sa tešili mimo prešovského ľadu, či už to bolo v rodnej krajine alebo v zahraničí – Vladimír Mihálik, Richard Šechný, Jaroslav Janus, Tomás Bulík, Peter Frühauf, Michal Segľa, Marko Milý, Marek Zagrapan, Samuel Chalupa, Adam Lukošík.
Vrátane tých, o ktorých už bola zmienka v predchádzajúcich riadkoch, a teda: René Pucher, Martin Gernát, Richard Šechný, Peter Pucher. Martin Štrbák.
A hoci to bolo poriadne, poriadne dávno, vynechať z „menoslovu“ nemožno ôsmich hokejistov, ktorí ako jediní vybojovali v roku 1932 pre tretie najväčšie mesto jediný slovenský titul v histórii. Majstrovskú súpisku vtedy tvorili brankár Keller a sedmička korčuliarov: Demko, Bihary, Čepela, Pivovaník, Seneš, Šimko, Fecko.
Jeden chýba
Je to všetko? Určite nie. Keby sme mali zobrať do úvahy úspechy dosiahnuté takpovediac na československom ľade, je tu ešte jeden hráč, ktorého meno bolo a je dlho akoby zabudnuté.
Ján Jurčišin, odchovanec prešovského hokeja (nar. 2. januára 1962), pôsobil v materskom klube do roku 1979. Určite si zaslúži byť v zozname najúspešnejších Prešovčanov, v ktorom doteraz často chýbal.
Dôvod? V sezóne 1982/83 vojenčil v majstrovskej Dukle Jihlava. Spolu s Igorom Libom boli jediní Slováci, ktorí v roku 1983 dvíhali nad hlavy vzácnu federálnu trofej.
Obaja sa zaúčali do tajov hokejovej abecedy a neskôr ako mládežníci hrávali v tom istom klube, čo je nemenej zaujímavé a o čom sa veľmi nepísalo.
Splnený sen otca
Jurčišin vyrastal v jednom z panelákov na ulici Obrancov mieru na prešovskom Sídlisku II. V momente, keď stál prvýkrát na korčuliach, začal plniť sen svojho otca. A rovnako aj ten svoj...
„Za to, že sa stal hokejistom, vďačil otcovi. Janko to nie raz takto otvorene povedal,“ vysvetľuje mladšia sestra Jana Kráľová. Obaja súrodenci sa od detstva aktívne venovali športu.
„Do ženskej hádzanárskej haly na Nábrežnej ulici som to mala asi päť minút pešej chôdze. Bola to však moja až druhá voľba. Keďže najväčším športovým vzorom bol pre mňa odmala môj brat, chcela som byť vždy čo najbližšie pri ňom a preto som najprv skúsila krasokorčuľovanie,“ hovorí sestra federálneho šampióna spred 43 rokov.
Piruety sa nekonali
Avšak, po krátkom zamyslení dodáva: „Bol tu taký individuálny problém. Do vienka som dostala telesnú konštrukciu, ktorá bola pre svet piruet a trojitých skokov dosť veľkou prekážkou.
Ešte skôr, než som naplno začala, prišiel koniec a presedlala som na hádzanú. Janko mi však bol naďalej veľkým športovým vzorom a to pre jeho zanietenosť, životný štýl, disciplínu. A to aj po tom, čo som ako staršia dorastenka ukončila aktívnu činnosť,“ spomína rodáčka z Prešova, ktorá pohybu ako takému ostala verná až doteraz.
V obci Komárany, v okrese Vranov nad Topľou, kde je starostka, je tiež certifikovanou trénerkou jumpingu.
Výzva vs. krok do neznáma
Ján Jurčišin odišiel v sedemnástich rokoch do Zvolena. Nikto z jeho blízkych príbuzných vraj s tým veľmi stotožnený nebol.
„V tom čase už mal na konte mládežnícke štarty za Československo, no Zvolen rozhodne nebol klub, ktorý by mu zaručoval až taký výrazný výkonnostný rast. On to bral ako niečo nové, predovšetkým novú výzvu, otec s mamou zas ako až príliš veľký krok do neznáma, pred ktorým mali oprávnené obavy,“ spomína Jana Kráľová.
V roku 1982 si talentovaného mladíka vybrali funkcionári Dukly Jihlava do svojho kádra nabitého zvučnými menami československého hokeja.
A hoci Jurčišin stabilné miesto v troch základných formáciách nemal (nastúpil v 24 zápasoch s bilanciou 2+2), jeho podiel na ligovom prvenstve vojakov tu bol.
Prešovská majstrovská stopa
Apropo, v prvej polovici osemdesiatych rokov mohli fanúšikovia hokeja v metropole Šariša badať nezmazateľnú prešovskú stopu na víťaznom ťažení armádneho tímu.
V sezóne 1981/82 obliekal červeno-žltý dres Dukly Jihlava Ján Vodila, v nasledujúcej dvojica I. Liba, J. Jurčišin, v ročníku 1983/84 znova I. Liba.
Predovšetkým v sezóne 1982/83 to v rodine Jurčišinovcov počas podvečerných prvoligových zápolení doslova žilo. A nielen za ich dverami...
„Reláciu s mikrofónom za hokejom sme doma pravidelne počúvali, bolo jedno, či Janko v tom-ktorom zápase Dukly nastúpil alebo nie. Podobne aj najbližší susedia. A keď Jihlava dala gól, v návaloch eufórií sme si búchali navzájom na spoločnú stenu.“
