Každé hokejové mesto či mestečko sa pýši odchovancami, ktorí sa neskôr v seniorskom veku dokázali presadiť - či už v najvyššej domácej súťaži, alebo v najkvalitnejších ligách sveta.
V tradičných baštách slovenského hokeja, Bratislave, Košiciach, Trenčíne, Poprade či Nitre, ich vyrástlo, pochopiteľne viac...
Prvý je Liba
Pestrým zoznamom hokejových osobností sa však môže pochváliť aj hokejový klub z Prešova.
V metropole Šariša by bol na úplnom začiatku zoznamu najslávnejších odchovancov strieborný olympionik, majster sveta, dvojnásobný majster ČSSR, majster Slovenska Igor Liba - a za ním ďalší...
Napríklad trojlístok tých, ktorí spoločne s ním vytvorili v roku 1986 v drese VSŽ Košice kvarteto prešovských federálnych majstrov - Ján Vodila, Štefan Jabcon a Milan Staš.
Spomeňme rovnako Martina Štrbáka a Petra Puchera, zlatých z MS v Göteborgu 2002.
Tretie miesto pod piatimi kruhmi zdobí Martina Gernáta, účasť na olympijských hrách si zaknihovali tiež René Pucher, Jaroslav Obšut a Richard Šechný.
Zlatí mimo prešovského ľadu
No a potom je tu zoznam tých, čo vyrastali medzi mantinelmi čoskoro 60-ročného štadióna neďaleko brehov Torysy, no z ligových majstrovských titulov sa tešili mimo prešovského ľadu, či už to bolo v rodnej krajine alebo v zahraničí – Vladimír Mihálik, Richard Šechný, Jaroslav Janus, Tomás Bulík, Peter Frühauf, Michal Segľa, Marko Milý, Marek Zagrapan, Samuel Chalupa, Adam Lukošík.
Vrátane tých, o ktorých už bola zmienka v predchádzajúcich riadkoch, a teda: René Pucher, Martin Gernát, Richard Šechný, Peter Pucher. Martin Štrbák.
A hoci to bolo poriadne, poriadne dávno, vynechať z „menoslovu“ nemožno ôsmich hokejistov, ktorí ako jediní vybojovali v roku 1932 pre tretie najväčšie mesto jediný slovenský titul v histórii. Majstrovskú súpisku vtedy tvorili brankár Keller a sedmička korčuliarov: Demko, Bihary, Čepela, Pivovaník, Seneš, Šimko, Fecko.
Jeden chýba
Je to všetko? Určite nie. Keby sme mali zobrať do úvahy úspechy dosiahnuté takpovediac na československom ľade, je tu ešte jeden hráč, ktorého meno bolo a je dlho akoby zabudnuté.
Ján Jurčišin, odchovanec prešovského hokeja (nar. 2. januára 1962), pôsobil v materskom klube do roku 1979. Určite si zaslúži byť v zozname najúspešnejších Prešovčanov, v ktorom doteraz často chýbal.
Dôvod? V sezóne 1982/83 vojenčil v majstrovskej Dukle Jihlava. Spolu s Igorom Libom boli jediní Slováci, ktorí v roku 1983 dvíhali nad hlavy vzácnu federálnu trofej.
Obaja sa zaúčali do tajov hokejovej abecedy a neskôr ako mládežníci hrávali v tom istom klube, čo je nemenej zaujímavé a o čom sa veľmi nepísalo.
Splnený sen otca
Jurčišin vyrastal v jednom z panelákov na ulici Obrancov mieru na prešovskom Sídlisku II. V momente, keď stál prvýkrát na korčuliach, začal plniť sen svojho otca. A rovnako aj ten svoj...
„Za to, že sa stal hokejistom, vďačil otcovi. Janko to nie raz takto otvorene povedal,“ vysvetľuje mladšia sestra Jana Kráľová. Obaja súrodenci sa od detstva aktívne venovali športu.
„Do ženskej hádzanárskej haly na Nábrežnej ulici som to mala asi päť minút pešej chôdze. Bola to však moja až druhá voľba. Keďže najväčším športovým vzorom bol pre mňa odmala môj brat, chcela som byť vždy čo najbližšie pri ňom a preto som najprv skúsila krasokorčuľovanie,“ hovorí sestra federálneho šampióna spred 43 rokov.
Piruety sa nekonali
Avšak, po krátkom zamyslení dodáva: „Bol tu taký individuálny problém. Do vienka som dostala telesnú konštrukciu, ktorá bola pre svet piruet a trojitých skokov dosť veľkou prekážkou.
Ešte skôr, než som naplno začala, prišiel koniec a presedlala som na hádzanú. Janko mi však bol naďalej veľkým športovým vzorom a to pre jeho zanietenosť, životný štýl, disciplínu. A to aj po tom, čo som ako staršia dorastenka ukončila aktívnu činnosť,“ spomína rodáčka z Prešova, ktorá pohybu ako takému ostala verná až doteraz.
V obci Komárany, v okrese Vranov nad Topľou, kde je starostka, je tiež certifikovanou trénerkou jumpingu.
Výzva vs. krok do neznáma
Ján Jurčišin odišiel v sedemnástich rokoch do Zvolena. Nikto z jeho blízkych príbuzných vraj s tým veľmi stotožnený nebol.
„V tom čase už mal na konte mládežnícke štarty za Československo, no Zvolen rozhodne nebol klub, ktorý by mu zaručoval až taký výrazný výkonnostný rast. On to bral ako niečo nové, predovšetkým novú výzvu, otec s mamou zas ako až príliš veľký krok do neznáma, pred ktorým mali oprávnené obavy,“ spomína Jana Kráľová.
V roku 1982 si talentovaného mladíka vybrali funkcionári Dukly Jihlava do svojho kádra nabitého zvučnými menami československého hokeja.
A hoci Jurčišin stabilné miesto v troch základných formáciách nemal (nastúpil v 24 zápasoch s bilanciou 2+2), jeho podiel na ligovom prvenstve vojakov tu bol.
Prešovská majstrovská stopa
Apropo, v prvej polovici osemdesiatych rokov mohli fanúšikovia hokeja v metropole Šariša badať nezmazateľnú prešovskú stopu na víťaznom ťažení armádneho tímu.
V sezóne 1981/82 obliekal červeno-žltý dres Dukly Jihlava Ján Vodila, v nasledujúcej dvojica I. Liba, J. Jurčišin, v ročníku 1983/84 znova I. Liba.
Predovšetkým v sezóne 1982/83 to v rodine Jurčišinovcov počas podvečerných prvoligových zápolení doslova žilo. A nielen za ich dverami...
„Reláciu s mikrofónom za hokejom sme doma pravidelne počúvali, bolo jedno, či Janko v tom-ktorom zápase Dukly nastúpil alebo nie. Podobne aj najbližší susedia. A keď Jihlava dala gól, v návaloch eufórií sme si búchali navzájom na spoločnú stenu.“
Začiatok konca
Druhú sezónu v rámci základnej vojenskej služby absolvoval Jurčišin vo VTJ Topoľčany v 1. SNHL, čo bola vtedy druhá najvyššia súťaž. Uplatnil sa predovšetkým ako nahrávač na góly. V tíme Žochárov nazbieral druhý najväčší počet asistencií (20) a celkovo sa v tejto štatistike zaradil do TOP 10 v súťaži.
Po tom, čo v roku 1984 vyzliekol zelenú rovnošatu, rozhodol sa pre pôsobenie vo VSŽ Košice. Tam si však v prípravnom stretnutí vážne poranil väzivo v kolene. Nasledovala operácia a herný výpadok, ktorý trval až rok.
Navyše, lekárska prognóza nasvedčovala, že s vrcholovým športom sa zrejme bude musieť rozlúčiť. Každý športovec by si asi v tej chvíli kládol otázku, či môže byť ešte niečo. Veru mohlo a neskôr to aj prišlo.
Bolo to v čase, keď sa znova vrátil na zvolenský ľad. Začali sa diať veci, ktoré nechce prežiť nikto.
Išlo o postupné prejavy dôsledkov nevyliečených ľahších i vážnejších otrasov hlavy, vedúcich k poškodeniu centrálnej mozgovej sústavy a ochromeniu pohybového aparátu.
Definitívny koniec kariéry sa dostavil pomerne rýchlo a jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Posledné štyri roky prežil v Domove sociálnych služieb vo Zvolene.
Ján Jurčišin zomrel 20. februára 2008 vo veku 46 rokov. Urna s pozostatkami je uložená na Mestskom cintoríne v Prešove.
Spomienky bývalých spoluhráčov
V rodnom Prešove si niektorí jeho rovesníci doteraz na neho pamätajú. Najlepší kamarát z detstva i mladosti a zároveň spolužiak bol Karol Michalik. Ten mal možnosť v spomínanom roku 1979 tiež vymeniť prešovský dres za zvolenský, no nerozhodol sa tak.
„V roku 1974 otvárali v Prešove prvú hokejovú triedu na Základnej škole na Ulici Československej armády, my s Jankom sme boli jej žiakmi. Trénoval nás Jaroslav Hrabčák, ktorý z nás čoskoro poskladal jeden útok.
Ja na pravom krídle, Janko v strede, napravo Igor Janák (dnes tiež už nebohý – pozn. aut.). Okrem hokeja nás s Jankom dlhé roky spájala ešte jedna veľká záľuba, ktorou bolo rybárčenie,“ prezradí muž, ktorý to neskôr s udicou a háčikom dotiahol poriadne ďaleko, stal sa majstrom sveta a viacnásobný majstrom Európy, tiež víťazom svetového pohára v športovej rybolovnej technike.
Vo svojej bohatej zbierke má dovedna 27 cenných kovov z významných medzinárodných podujatí.
Vraj jeden z najlepších
Legendárny Igor Liba zdieľal spoločne s Jánom Jurčišinom v roku 1983 majstrovskú radosť:
„Jihlava bola vtedy nabitá výraznými osobnosťami československého hokeja, nebolo ľahké hrávať prvú ligu pravidelne, no on si v zápasoch, ktoré odohral, zastal svoje.
V Košiciach mal na to, aby sa výraznejšie presadil, no opustilo ho šťastie. A čo nasledovalo potom... Neviem, či s výnimkou Luďka Čajku poznám ešte nejaký ďalší podobný smutný príbeh hokejistu.“
Marián Estočko, spoluhráč v mládežníckych kategóriách Prešova: „Janko bol dobrý kamarát, hokejista s dávkou talentu, ktorý sa ho snažil v sebe naďalej rozvíjať. Pamätám si ho aj ako kapitána, tuším to bolo v deviatej hokejovej triede.“
Miloslav Chmeliar, majiteľ hádzanárskeho klubu Tatran Prešov: „Hral som s ním v kategórii žiakov i dorastu. Bol to dobre stavaný útočník, v tých časoch jeden z najlepších na Slovensku.“
Mojmír Božík, spoluhráč z mládežníckych výberov ČSSR: „Janko bol to dobrý chalan, reprezentoval vo všetkých mládežníckych kategóriách, aj to svedčilo o tom, že hokej hrať vedel.“
Róbert Čop, bývalý hráč Zvolena: „Stretol som sa s ním osobne, zoznámil ma s ním tréner Eduard Giblák, ktorý mi ho predstavil ako výborného hokejistu a kapitána výberu ČSSR do 20 rokov.“
Vzor pre synovcov
Jana Kráľová na svojho brata dodnes nezabúda, ako poznamenala, myslí na neho každý deň. Inak sa vraj ani nedá.
„Mám dvoch synov, obaja majú veľmi blízko k športu, k životnému štýlu, aký Janko počas aktívnej kariéry preferoval. Aj pre nich bol a zostáva vzorom, hoci už pomerne dlho nie je medzi nami. Jeden z nich sa dokonca v tvári podobá na neho, ako sa hovorí, akoby mu z oka vypadol. Robia mi radosť tým, že mi ho tak veľmi pripomínajú,“ dodá.
