Vyhral šesť turnajov ATP Tour a bol lídrom slovenského tímu, ktorý hral v roku 2005 finále prestížneho Davis Cupu.
Po skončení úspešnej profesionálnej tenisovej kariéry sa stal trénerom. Viedol slovenskú jednotku Martina Kližana, tri roky pôsobil ako kapitán na lavičke Slovenska v Davis Cupe.
V podcaste VYKROČ vyspovedali Jaro a Michal bývalého špičkového tenistu DOMINIKA HRBATÉHO.
Ľudstvo už viac ako rok prežíva koronakrízu, mnoho vecí sa mení a transformuje vo všetkých oblastiach, šport nevynímajúc. Ako poznačila pandémia vaše myslenie a konanie?
Mám sa vždy dobre, lebo si život zariadim tak, aby som bol šťastný a spokojný. Kríza spôsobená koronavírusom ma, okrem toho, že si treba dávať väčší pozor a brať ohľad na zdravie ľudí, významnejšie neovplyvnila. Paradoxne som si počas prvej vlny veľmi užil rodinu a zároveň tie veci, ktoré som si počas predchádzajúcich rokov užiť nestihol. Som spokojný.
Možno viac ako talentom či špeciálnymi anatomickými danosťami ste prekypovali vytrvalosťou, energiou a chuťou každý deň pracovať na svojom rozvoji. Dotiahli ste to až na 12. miesto v rebríčku ATP, boli ste pri najväčšom úspechu Slovenska v Davis Cupe. Čo podľa vás odlišuje výnimočného tenistu od veľmi dobrého?
Na to je veľmi jednoduchá odpoveď, sú to detaily. Tvrdo pracovať by malo byť pre športovca také samozrejmé, ako to, že zajtra vyjde slnko.
Detaily sú však tým, čo predstavuje rozdiel medzi dobrým a výnimočným športovcom. Dôležitá je tiež dôslednosť, či schopnosť poučiť sa aj z neúspechov a posunúť sa ďalej.
Úspešný človek by mal po svete chodiť s otvorenou hlavou, dokázať si vypočuť aj iné názory, získavať spätnú väzbu a zamyslieť sa. Deväťdesiat percent rád či názorov môže byť nanič, ale zvyšných desať môže mať pre ďalšie smerovanie športovej kariéry zásadný význam.
Tenis je navyše v tomto ohľade veľmi zaujímavý. Predstavte si, že by ste boli riaditeľom firmy a budete si platiť človeka, aby vás denno-denne usmerňoval a vyčítal vám chyby. Tenis takto funguje.
Hráč si ako šéf platí celý tím ľudí, aby mu hovorili čo robí nesprávne, či nedostatočne a ako to má robiť lepšie a efektívnejšie. Potom už záleží iba na hráčovi, čo a koľko si z toho zoberie a aplikuje do svojej praxe.
Zdolali ste takmer všetkých veľkých hráčov svojej éry, ako jeden z troch na svete máte pozitívnu bilanciu s Federerom (2:1) či Nadalom (3:1). V roku 1997 ste na Australian Open ako 19-ročný uštvali vtedajšiu hviezdu Peta Samprasa a prehrali len tesne 2:3 na sety. Sampras neskôr celý turnaj vyhral a povedal, že zápas proti neznámemu Slovákovi bol jeho najťažší na turnaji. Ako ste sa pripravovali na zápasy proti najlepším a prečo ste ich dokázali opakovane zdolať?
V prvom rade som si vždy predstavoval ako ich zdolať a to na danom mieste a na danom kurte. Vizualizoval som si ich výraz tváre, pohyby tela, celú ich osobnosť, reakcie a správanie na kurte. Taktiež som si vizualizoval aj jednotlivé výmeny.
Keď som potom prišiel na kurt, na mnohé veci som bol mentálne pripravený. Mnoho hráčov chytá stres a panika, keď prichádzajú odohrať svoj prvý zápas na veľký centrálny kurt. Ja som sa tam od vstupu cítil ako doma.
Tešilo ma, keď tam bolo 15-tisíc fanúšikov, vopred som si totiž predstavoval búrlivú atmosféru a to, ako ľudia tlieskajú, skandujú, užívajú si tenis. Predstavoval som si aj súperove údery. Pre mňa bola veľmi dôležitá vizualizácia určitých momentov, ktoré keď neskôr skutočne nastali, bol som pripravený okamžite zareagovať a neostať zaskočený.
Takáto príprava ušetrí veľa času, minimalizuje počet zlých rozhodnutí a dodá sebadôveru.
V druhom kole Rolland Garros 1999 ste za necelé dve hodiny vyradili vtedajšiu svetovú jednotku Rusa Jevgenija Kafeľnikova. Ten sa vyjadril, že ste boli súper, na ktorého nevedel zahrať, vynikajúco ste dokázali eliminovať jeho najsilnejšie zbrane. Ako sa dá naučiť analyzovať hru súpera a dosiahnuť, aby loptička začala hľadať vás a nie vy ju?
Naučiť sa to dá a sú na to rôzne spôsoby. Je potrebné naučiť sa, kedy pozerať na súpera a začať ho analyzovať. Dôležité je začať ho analyzovať vtedy, keď hrá pod stresom a adrenalínom, keď väčšina rozhodnutí prichádza naturálne a podvedome.
Práve rozhodnutia mimo kontrolovaného vedomia sú najväčšou slabinou športovcov, nakoľko v takom stave opakujú rovnaké činy a stávajú sa pre súperov čitateľnými.
Najlepší hráči na svete sú najlepší preto, lebo v kritických momentoch nehrajú podvedome, ale naopak, vedome hrajú to, čo majú zahrať. Dá sa to naučiť, no je to dlhý proces, a aj mne to trvalo niekoľko rokov.
Hru súpera určite neprečítate sledovaním televízie. Je tam síce vidieť, aký úder zahrá, ale to nestačí. Je potrebné vidieť celé dianie, vnímať oči, pohyby tela, reakcie, auru. Podľa toho sa dá rozpoznať, v akom rozpoložení daný hráč je.
V neposlednom rade je potrebné si tieto pozorovania po zápase zapísať a porovnať s písomnou prípravou pred zápasom. Postupom času sa to stane automatickou činnosťou a mnohé veci sa vryjú do pamäte aj bez písania.
Čo bolo vašim motívom a hnacou silou, od momentu, keď ste dostali prvú tenisovú raketu?
Miloval som tenis od začiatku a veľmi ma bavil. Miloval som vyhrávať a cestovať a to mi ostalo doteraz. Bol som šťastný, keď som hral na turnajoch, bolo to pre mňa určite ľahšie ako príprava na tréningoch. Vnímal som to skoro ako dovolenku a vykúpenie z tréningového režimu.
V podcaste s Domikom Hrbatým sa dozviete:
- ako čelil pokusom o narušenie psychickej pohody a kto bol na okruhu najväčší majster vo využívaní psychologických zbraní,
- aký veľký je podiel trénera na úspechu tenistu a aký prístup dokáže talent a potenciál hráča zabiť,
- ako z neho Marián Vajda urobil svetového hráča,
- prečo mnohí vynikajúci juniori nezvládajú prechod do seniorskej kategórie,
- aké sú zásady profesionálneho trénovania,
- prečo je tenis hra pre lúzrov,
- ako sa darí jeho finančným investíciám,
- aký návyk robí jeho život efektívnejším.
pi 17:44
