Verím, že v Košiciach bude hrať aj reprezentácia, vraví Ivan Kozák

Ivan Kozák, Karol Pecze, Štefan Tarkovič a Ladislav Borbély. Štvorica, ktorá má k futbalu na východe Slovenska osobný vzťah.

Napriek tomu, že nikto z nich už nebýva v našom regióne.

Absolvovali tu významné hráčske i trénerské etapy v ich bohatých športových kariérach.

Stretli sa nedávno pri oceňovaní členov Únie futbalových trénerov Slovenska pamätnou plaketou pri príležitosti životného jubilea (medzi ocenenými bol aj Roman Martončík z Košíc, ktorý nedávno oslávil svoje 65. narodeniny).

Na stretnutí sa, samozrejme, najviac hovorilo o futbale.

Aj o tom košickom a prešovskom, ktorý sa ale v súčasnosti nemá čím pýšiť.

V 1. FC prežil skvelé roky

Ivan Kozák, rodák z Považskej Bystrice, hrával za Union Berlín, belgický Loreken, TeBe Berlín a popredné slovenské tímy Duklu B. Bystrica, 1. FC Košice a Ružomberok.

Pred tromi mesiacmi oslávil svoju päťdesiatku.

V súčasnosti je prezident Únie ligových klubov.

„Keď sa hovorí o košickom futbale, tak si ihneď spomeniem na moje pôsobenie v ňom. Bolo to v rokoch 1994 – 99 a s 1. FC sme sa dvakrát stali majstrami Slovenska, postúpili do základnej skupiny Ligy majstrov, získali aj Slovenský pohár. Čo som si ešte mohol viac priať?“ položil si Ivan Kozák rečnícku otázku.

A to ešte nespomenul svoje zaradenie do Jedenástky roka 1996, 1997 a 1998, ako aj 4. miesto v ankete o Futbalistu roka 1997.

Všetko za éry Alexandra Rezeša. Vlastníka klubu 1. FC, ale aj privatizéra košických železiarní.

„O Rezešovi si každý môže myslieť čo chce, ale dokázal vytvoriť také podmienky, že jeho klub sa stal rovnocenným Slovanu Bratislava i Spartaku Trnava a určitý čas bol dokonca ešte lepší,“ vyjadril sa I. Kozák.

Nesnívalo sa mu to ani v najhoršom sne

Na margo súčasnej neľahkej situácie košického futbalu sa snaží myslieť pozitívne aj preto, lebo výstavba nového futbalového štadióna úspešne pokračuje.

„Verím, že sa dožijeme i toho, že v Košiciach bude hrať aj slovenská seniorská reprezentácia. Samozrejme, popri štadióne musí v meste existovať aj klub, ktorý sa vráti medzi elitu. Mne na tom osobne veľmi záleží, veď v Košiciach som ako 37-ročný ukončil hráčsku kariéru. Bolo to však už v MFK, síce nástupcovi 1. FC, ale z rezešovskej éry v ňom zostalo veľmi málo. Mohol som teda porovnávať, ale ani v tom najhoršom sne by sa mi nesnívalo, čo košický futbal ešte len čaká.“

Kozáka teší, že v súčasnosti sa dali dohromady ľudia, ktorým na futbale v meste skutočne záleží.

„Predovšetkým mu chcú pomôcť a nie na ňom profitovať. Ale aj v tomto prípade musia mať za sebou patričné ekonomické zázemie a aj solídnu dávku šťastia. Už aj preto, lebo žijeme v ťažkej a zložitej dobe a tú pociťuje aj futbal. Zo svojej pozície šéfa Únie ligových klubov vždy presadzujem názor, že mestá Košice a Prešov majú mať zastúpenie medzi slovenskou futbalovou elitou. Musia sa o to postarať samotní Košičania a Prešovčania a to aj napriek tomu, že súčasná situácia športu nepraje a futbalu o to viac.“

A či bývalého úspešného hráča a momentálne funkcionára neláka aj trénerská dráha?

„Nikdy som netúžil po trénerskej kariére. Chcem futbalu pomáhať inakšie a tomu na východe vždy bez zaváhania podám pomocnú ruku,“ zakončil 46-násobný reprezentant Slovenska.

Spomína na rivalitu strojárov a železničiarov

Košický rodák Karol Pecze na trénerských lavičkách odsedel presne 30 rokov.

V Žiline, Slovane a Interi Bratislava, Dunajskej Strede, Košiciach, Trnave, ale aj v Poľsku, Maďarsku, Grécku a Turecku.

„Patrím do generácie trénerov ktorí už veľa pamätajú. Košice boli vždy blízke môjmu srdcu a to nielen preto, že som sa v nich narodil, veď mladosť i prvé futbalové kroky na trávniku sú u mňa spojené s neďalekou Moldavou nad Bodvou,“ začal svoje rozprávanie K. Pecze.

Aj v súčasnosti pozorne sleduje situáciu v košickom futbale.

„Môžem už iba spomínať na časy, keď toto mesto malo dvojnásobné zastúpenie medzi československou elitou a rivalita medzi strojármi a železničiarmi priaznivo vplývala na výchovu nových generácií futbalistov. Potom však nastali zmeny v celej spoločnosti a tie výrazne ovplyvnili dianie v celom športe a teda, samozrejme, aj vo futbale.“

Slávny klub zachraňovala dedina

Pecze však bol pri tom, keď sa Košice zásluhou 1. FC znovu dostali na futbalovú mapu Európy.

V roku 1997 prišiel na lavičku 1. FC z Trnavy, ktorá mu v tých časoch bola najväčším konkurentom v boji o majstrovský titul.

„I keď som po roku musel predčasne odísť nie z vlastnej iniciatívy, spolu s Jánom Kozákom sme urobili pevné základy mužstva, ktoré potom dokázalo položiť na kolená aj ruského majstra, veľkoklub Spartak Moskva. Rád spomínam aj na spoluprácu s Jozefom Móderom, Stanislavom Semanom, Jarom Pollákom... Pôsobenie v Košiciach považujem za významnú etapu, ktorá obohatila nielen môj športový život. Potom však prišlo obdobie stagnácie, do popredia sa dostal hokej, podpora zo strany Rezešovcov skončila a nakoniec existenciu slávneho 1. FC Košice musel zachraňovať dedinský klub z Ličartoviec,“ načrel do minulosti tento 74-ročný odborník.

A čo ďalej s košickým, resp. východoslovenským futbalom?

„Z elity sa vytratil už aj Prešov a tak symbolickú káru vrcholového futbalu v celom regióne ťahajú už len Michalovce a ja sa s úctou pozerám na ich funkcionárov. Aj v týchto ťažkých ekonomických a spoločenských podmienkach dokážu zabezpečiť normálny život v klube, teda aj to, že hráči pravidelne mesačne dostávajú svoje platy.“

Bývalého úspešného trénera, ktorý s Dunajskou Stredou v roku 1987 získal Československý pohár, mrzí, že futbal v takých mestách ako Prešov a Košice je prakticky na chvoste záujmu.

„Trpí na to celý región i mládežnícky futbal. V Košiciach musia ísť svojou vlastnou cestou, veď tá, ktorá viedla cez Ličartovce bola iba dočasná a nakoniec skončila veľmi neslávne. Veď keď sa už blížil smutný koniec MFK, nástupcu 1. FC, tak sa ozvalo niekoľko solventných záujemcov s ponukou pomôcť. Na veľké a nemilé prekvapenie tí, ktorí spôsobili potápanie sa mestského klubu, o podávanú záchrannú ruku nemali záujem,“ skonštatoval tento rodený Košičan, ktorý síce už polstoročie trvalo žije na predmestí Bratislavy, ale osud košického futbalu mu nikdy nebude ľahostajný.

Mrzí ho, že odchádzajú už deti

O súčasnom futbale v Košiciach, ale aj Prešove sa ťažko rozpráva aj technickému riaditeľovi Slovenského futbalového zväzu a aktuálne aj kandidátovi na post trénera reprezentácie Slovenska Štefanovi Tarkovičovi.

„Už aj preto, lebo som prešovský rodák, tam som s futbalom začínal a stále budem mať k Tatranu vrúcny vzťah. V súčasnosti Prešov ako jediné krajské mesto nemá aspoň priemerný futbalový štadión, napriek tomu, že práve v ňom sa zrodil najstarší futbalový klub na Slovensku.“

Uvedomuje si, že ľudia v oboch najväčších východoslovenských mestách sú hladní po kvalitnom futbale.

„Nakoniec, aj si ho zaslúžia. Východisko z terajšej situácie vidím v založení futbalových akciových spoločností, ktorých akcionármi by boli aj samotné mestá. Keď by už nešlo o seniorský futbal, tak určite mládežnícky. Som síce teraz manažér, ale zároveň stále zostávam trénerom. Chodím na žiacky turnaj Memoriál Gejzu Princa a sledujem tam nádeje do 15 rokov. Chlapci z východu o rok po predstavení sa doma už hrajú na tomto podujatí za Výber Stredoslovenského futbalového zväzu. Nie jeden – dvaja, ale dokonca šiesti. Ako je to možné? Je to vážny signál, že niečo nie je v poriadku,“ konštatuje tento 47-ročný tréner, ktorý pôsobil v rodnom Prešove, MFK Košice, Žiline i Maďarsku.

V rokoch 2013 - 18 bol asistent reprezentačného kormidelníka Jána Kozáka st. Po jeho vzdaní sa funkcie bol krátke obdobie dokonca prvým trénerom mužstva SR. A ktovie, možno už o pár dní ním bude znovu...

Drevená tribúna voňala tradíciou

Najvyššiu čs. súťaž hrával za Duklu Banská Bystrica, Spartu Praha a ZŤS Košice.

Tréner, dokonca prezident UFTS a člen Aliancie európskych trénerov, televízny komentátor, autor niekoľkých uznávaných kníh o futbale, psychológ, expredseda trénersko-metodickej komisie SFZ.

To všetko je jeden človek – Ladislav Borbély.

S hrdosťou spomína na svoje pôsobenie v ZŤS Košice v rokoch 1980-82. Napriek tomu, že žlto-modrí v roku 1981 vypadli z I. čs. ligy a už sa do nej nikdy nevrátili.

„Hrával som na staručičkom štadióne strojárov na vtedajšej Solovjevovej ulici. Tá drevená tribúna voňala históriou, slávnou a bohatou tradíciou. Po presťahovaní na takzvaný Všešportový areál – tam už nevoňalo nič,“ oživuje spomienky.

„Východ má všetky predpoklady pre vynikajúcich futbalistov, genotypický fond. Kto sa kedy zamýšľal nad tým, že v Stropkove vyrástlo tak veľa hráčov, ktorí sa presadili v popredných tímoch? Nič nové Košičanom nepoviem a ani neporadím, veď predsa sami dobre vedia, že východiskami môže byť iba kvalitná a obetavá práca s mládežou, funkcionári s patričnou autoritou a ekonomickým zázemím a neprepásť ten obrovský potenciál v súvislosti s talentami, ktorý tu je. Nech sa už zobudia tí, ktorí tento stav spôsobili. Košický futbal vzhľadom na svoju tradíciu spí už skutočne dlho,“ pripomína.