V dvojzápase s Austriou Viedeň ste prehrali až po penaltovom rozstrele. Ako vnímate s odstupom niekoľkých hodín vypadnutie z Európskej ligy?
„Po zápase bol v kabíne smútok a sklamanie. Veď sme boli tak blízko postupu. Postupne to dozaista prebolí. Vypadli sme s kvalitným súperom a nemáme sa začo hanbiť. V tomto dvojzápase neboli lepší, ale šťastnejší. Treba sa povzbudiť a ísť ďalej.“
Aký je to pocit ísť na rozhodujúcu penaltu s tým, že ak chcete ostať v hre, musíte ju premeniť?
„Prežíval som veľkú zodpovednosť. Žiadny tlak som si nepripúšťal. Nezahrávam penalty, ale kto sa mal na ňu prihlásiť, keď nie skúsenejší hráči.“
Hovorí sa, že keď sú exekútori pred pokutovým kopom nervózni, zmenšuje sa im brána. Bolo to tak aj vo vašom prípade?
„Bol som rozhodnutý, do ktorej strany loptu kopnem. Počas rozbehu som sa sústredil, aby som ju dobre trafil. Brána bola rovnaká, ale kopol som to veľmi zle - ideálne do brankárovej výšky.“
Čo ste pocítili v momente, keď ju brankár zlikvidoval?