Položím na stôl dokument a prihrám ho Švajdovi. Je to informovaný súhlas v anglickom jazyku, ktorý som pred zopár dňami dostal z kliniky v Rzeszówe.
Potrebuje podpis pacienta. Valdo sa na ten papier zahľadí, dvihne sa mu obočie a pod jeho nekonečným čelom sa rozvlnia vrásky.
Jožko Duša pred každým zápasom opakoval svoju tradičnú mantru. „Chlapi, hlavne po rozohrávke nevymýšľajte.
Nehrajte sa na Dubovského, lebo na to nemáme. Prvá prihrávka na istotu - pekne na štyri metre priamo na nohu. Lebo keď dobabreš úvod, ťahá sa to s tebou celý zápas.“
Spomenul som si na tú poučku, keď Valdemar uvidel moju „prvú prihrávku“ a zareagoval: „To je čo, dop*iči?“
Vysvetľujem mu, že je to cesta, ako sa vrátiť trávniky. Kombinácia chirurgického zákroku a následnej aplikácie kmeňových buniek.
Na športovej klinike v Rzeszówe, kam som sa kvôli nemu trepal štyri hodiny autom, sa na takéto prípady špecializujú. Je to malý darček z nebies od futbalových bohov, snažím sa mu môj nápad zromantizovať.
„Prečo Poľsko, boha?“ pozastavuje sa typicky nad blbosťami.
„A čo si čakal, že ťa vezmú do Štokholmu? Ty si asi pozabudol, že nehráš La Ligu, ale TPOL za Vyšné Šajby.“
Hovorím mu o tom, že som na ten špitál dostal skvelé referencie. Je to vychytené miesto pre hráčov z nižších súťaží.
„Oprav ma, ak sa mýlim, no Brondoš hovoril, že sa to operáciou vyriešiť nevie.“
„On to vyriešiť nevie,“ opravujem ho. „Oni áno.“
No dobre, poďme k doktorovi
U Mira Brondoša sme spolu sedeli pred niekoľkými mesiacmi, bol koniec leta. Valdo mal po sezóne také brutálne bolesti, že sa nechal konečne presvedčiť na vyšetrenie.
No nebol by to on, keby to nemalo nečakaný háčik. Musel som mu vyrovnať neuhradené odvody do zdravotnej poisťovne, aby mu boli v meste ochotní urobiť röntgen a MRI pravačky. Dohodli sme sa, že mi za to narúbe drevo na zimu, keďže ruky mal zdravé.
Miro Brondoš ordinuje vo vlastnej ambulancii. Má ju na hranici okresu, v Koňskej. Prvých pár minút sme sa s ním bavili o domácom (horehorskom) futbale. Potom krátko aj o tom európskom.
Miro je zanietený fanúšik. Koniec koncov, ako každý blázon v tomto regióne. Zapálený je primárne pre svoj miestny klub a až ďaleko za ním má v prioritách milánske AC, ktorému fandí druhotne.
1.FC Koňská je stále relatívne nový tím. Do TPOL vstúpili pri druhej ligovej expanzii pred niekoľkými rokmi. Pomáhal som im to vtedy vylobovať. Pri prvom návrhu nemali dosť hlasov od komisárov z ligovej komisie.
Vyšlo to až na druhý pokus a bol to správny ťah - súťaž určite obohatili. Už v premiérovej sezóne hrali o prvú päťku, prezentovali sa pekným krídelným futbalom a mali vynikajúcu prezývku (Konské Chvosty), z ktorej vzišlo asi najkrajšie logo v lige.
Dopadlo to výrazne lepšie ako expanzia číslo jeden, ktorú si (diktátorskym spôsobom) presadil Jano Blekota. Chcel v súťaži za každú cenu mestské derby, ktoré by sa hralo v najväčšej obci štyrikrát za sezónu.
Sníval o tom, ako bude ryžovať na drahých lístkoch a vypredaných zápasoch. Ibaže rivalitu nevytvoríte spoza stola. Mužstvo s vlastnou identitou takisto nie a presne tak jeho hobby projekt dopadol.
Atletico Dobrý Svet bolo od začiatku ako kura bez hlavy. Prvých päť rokov skončili vždy s prehľadom poslední, raz takmer nedohrali ročník pre nedostatok hráčov.
Klub sa napokon trochu stabilizoval, keď sa okolo neho Blekota prestal angažovať. Dodnes však platí, že Atléti sú fackovacím panákom ligy.
„No dobre, poďme sa pobaviť o tej nešťastnej pravačke,“ prešiel Miro k veci. Mračil sa a nervózne si šúchal bruško pod palcom.
Návrat do ligy? Nehrozí!
Chvíľu to celé ešte obkecával, čo neveštilo nič dobré. Nasadil si okuliare a konečne zo seba vyžmýkal diagnózu v jej plnom znení: chronický syndróm nestabilného členkového kĺbu s ruptúrou laterálnych väzov, hypertrofiou synovie a sekundárnym osteofytickým premostením kĺbovej štrbiny v oblasti talokrurálneho aparátu.
Pozreli sme sa s Valdom jeden na druhého a pohľadom sme sa utvrdili, že sme mu obaja rovnako nerozumeli ani hovno. Otočili sme sa na doktora a boli sme ako zladené duo.
„Doriti, Miro...
„Môžeš hovoriť po slovensky?“
Povzdychol si.
Vysvetlil, že Valdemar sa pri všetkých svojich nedoliečených výronoch dostal do začarovaného kruhu. Všetko sa začalo tým, že si v členku pretrhal postranné väzy. Nedoprial im dosť času na zahojenie a namiesto toho ich trhal novými traumami.
Tento cyklus priebežne opakoval. Tak mu vznikla celá sústava jaziev a výrastkov, ktoré spôsobovali bolestivé trenie. Zhrubla mu zároveň výstelka kĺbu, čo vytváralo chronické zápaly.
Keďže mal mäkké štruktúry vyslovene na šalát, pri zmenách smeru mu členok vyskakoval z osy, a keď naňho prenášal váhu, bolesť vystreľovala cez achilovku a lýtko až do hamstringu a bedra.
Valdemarov prah toho, čo dokáže vydržať, je niekde úplne inde, ako u bežného smrteľníka. Ale toto bolo veľa už aj preňho.
„No dobre, tieto omáčky preskočme. Povedz mi, čo mám trénovať, aby sa to dalo dokopy?“ spýtal sa Švajdo Brondoša. „Mŕtva váha, stabilizačná lopta, výbehy do kopca?“
„Ty si ma asi nepochopil, Valdo.“ Miro spojil dlane, akoby sa šiel pomodliť.
„Minimálne polroka by si nemal robiť absolútne, ale absolútne nič. Nad futbalom ani nerozmýšľaj. Drepy so záťažou? Čo ti preskočilo? Viem ti predpísať magnetoterapiu a elektroliečbu. Musí sa to poriadne zahojiť a potom uvidíme. Keď mám byť úprimný, tak budeš rád, ak ťa to jedného dňa nebude limitovať pri bežných činnostiach. Ale návrat do ligy?“ zakýval hlavou.
„To už si viem viac predstaviť, že rossoneri vyhrajú Champions League.“
Cítil som z pozície prísediaceho, ako tento doktorov postoj Valdemara provokuje, ako to v ňom vrie a bubloce.
„Miro a nevieš tú nohu otvoriť a... a nejako to vyčistiť?“ zapojil som sa.
„Strašne rád by som pomohol. Veď na Valda som sa chodil pozerať od malička. TPOL bez neho nie je TPOL. Ale je to nad moje sily, priatelia. Opraviť tento členok, to je ako snažiť sa zachrániť pokazený guláš.“
„Presolený guláš sa predsa zachrániť dá,“ kontrujem.
„Ibaže toto nie je presolené, páni,“ zaklopal prstom na röntgenový snímok. „Do tohto guláša sa nám vysral túlavý pes.“
Náhradník bude sviňa
Naspäť do Vyšných Šajb nás viezol Valdemar a pôsobil pokojne; celkom pokojne tiež vyhlásil, že bol u Brondoša naposledy. „Posratý mäkkýš. Je*em sa šesťdesiat kilometrov do Koňskej cez Čertov chrbát, aby mi povedal, ako a čo nejde.“
Valdo bol odhodlaný ten členok rozchodiť nejako sám. Už len preto, aby Mirovi ukázal v praxi svoju teóriu o mentalite lúzrov.
Išiel som s ním preto, aby som ho podporil, a tak som ho teda podporil. „Som zvedavý, ako sa bude tváriť, keď proti Konským Chvostom jeden pravačkou zavesíš už na jar.“
„Na jeseň.“
Ibaže na jeseň Valdo nehral v lige už ani minútu. Nešlo to. Snažil sa trénovať individuálne, ale bol to marazmus.
Celé týždne som behal po špecialistoch a zháňal ďalšie názory. Každý ho mal však rovnaký: návrat do ligového kolotoča z takejto diagnózy po štyridsiatke? Neblázni.
Riešenie sa našlo až za hranicami.
Zarámovaný Zidane sleduje, ako Švajdovi vysvetľujem, čo mi v Rzeszówe vysvetlili. Nohu by otvorili, vyčistili a do problémových partii by dostal náhradný štep - nové väzivové tkanivo.
Akurát neviem, či som správne pochopil, odkiaľ by tento „náhradník“ pochádzal. Bola to informácia, ktorá sa stratila v preklade ako lopta zakopnutá do vysokej trávy.
„Ale to je ku*va dôležité, nemyslíš?“ dožaduje sa odpovede.
Dám mu za pravdu a vytiahnem telefón. Mám v mailoch sprievodné dokumenty, ktoré mi k zákroku poslal doktor Gawron.
„Aha, mám to. Tu píšu, že by zobrali šľachu z prasaťa.“
Vypúli na mňa oči.
„No čo pozeráš,“ reagujem na jeho výraz. „Aj tak si sa vždy choval ako sviňa. Aspoň na to budeš mať papier.“
Po krátkom zaváhaní sa rozosmeje a je to smiech krásne úprimný. Pýta si môj telefón, aby sa na podrobnosti zákroku pozrel sám.
Trúsime ďalšie bravčové vtipy o svinsky presnej pravačke; a o tom, ako k tomu dostane aj prasaciu paprčku, ktorá na Dolné Šajby bude v pohode stačiť. Konečne mám pocit, že sme dostali loptu do správnej diagonály. Akcia je rozohraná solídne. Už to len nepokaziť zbytočným nátlakom.
„Pozri, priniesol som iba možnosti. Liga ťa chce, liga ťa potrebuje a myslím si, že to platí obojstranne. Na tejto adrese majú riešenie, ako by sa to celé dalo zrealizovať. Bol by to stredný prst všetkým skeptikom...“
Uvažuje a dáva si na čas.
„Ty už si niečo podpisoval?“
„Nie,“ hovorím. „Bola to zatiaľ iba bezplatná konzultácia.“
„No počkaj, počkaj, počkaj,“ zastavuje ma gestom, ktorým si tréneri zvyknú pýtať timeouty. „Kto to vlastne všetko zaplatí?“
„To... to je vybavené.“
„Čo je vybavené?“
„Ehm.“
Preglgnem naprázdno a urobím pred odpoveďou príliš veľkú pauzu. Nechal som sa uniesť tým, ako hladko to všetko išlo. Chyba. Csaplárova pasca. Zápasy rozhodujú maličkosti.
„No hovor, Ľubo. O čo tu ide?“
