Sobotný vzduch bol už od obeda nasiaknutý futbalom. Cítiť bola tá unikátna zmes vôní, pri ktorej sa každý fanúšik trasie od očakávania. Pokosená tráva, novinový papier, mäsový pach klobás, horčica a spečený tuk z cigánskej.

Do toho sa miešali závany pivných grgov, cigaretového dymu, spotených tričiek a lacných dezodorantov. Takto vonia, dámy a páni, poctivá dedinská liga. 

Keď hospodár Zdenko vysypal zo sieťky domácim lopty na rozcvičku, ako bonus ste ucítili arómu navlhnutej kože. Pretože pred víkendom spŕchlo a on tie trikolórky od adidasu hodil po poslednom tréningu ledabolo do skladu; bez toho, aby ich nechal vysušiť.

Celá partia už totiž sedela u Hrocha a Zdenko meškal jedno čapované. Nad mokrými loptami teda mávol rukou a utekal. Aj taký vie byť futbal. 

Po tomto zápase sa však nespomínalo na vône, či smrady. Každý, kto sa bol pozrieť na úvodné kolo Takmer poslednej oblastnej v Dobrom Svete, si navždy zapamätal niečo celkom iné: prvý kontakt s loptou malého Švajda. 

Bol to vôbec prvý oficiálny štart Valdemara Švajdochlíka v kariére.  

Ako keby nešlo o futbal

Nielenže som ten historický zápas videl na vlastné oči, dokonca som v ňom mával zástavkou pri postrannej čiare. Ako mladé ucho som pomáhal Alojzovi Bajuzovi, lenivému a prepitému alibistovi, ktorý mal tesne pred prvou porážkou. 

Robil som mu druhého asistenta. Dá sa teda povedať, že som mal na to predstavenie lístky do prvého radu. Tie najlepšie, aké existovali.

Bola to súčasne aj moja premiéra. Dvadsaťtriročný chalan prišiel prvýkrát mávať ofsajdy do veľkej ligy, a to hneď pred tisícovou návštevou. Viete si predstaviť, ako so mnou lomcovala nervozita. 

O mne to však v Dobrom Svete nebolo. Valdemar si to celé ukradol pre seba.

Ak raz bude Švajdov príbeh sfilmovaný na Netflixe, diváci si stopercentne pomyslia, že si scenárista udalosti onoho dňa mierne prikorenil, aby dosiahol akože dramatický efekt. Budú sa však dramaticky mýliť. Stalo sa to presne tak, ako to opíšem. 

Sezóna 1999/2000, 1. kolo: Lokomotíva Dobrý Svet vs. TJ Družstevník Vyšné Šajby 

Bol to zlomový ročník. O pozadí veľkej ligovej reorganizácie, ku ktorej došlo na prelome milénia, porozprávam neskôr, no práve v sezóne 1999/2000 začala písať svoju nevšednú históriu horehorská TPOL. 

Takmer Posledná Oblastná Liga bola novovzniknutá súťaž. Horlivo ju očakávali vo všetkých kútoch Horehoria.

Na začiatok sezóny sa triasla každá obec tohto nenápadného, no hrdého regiónu (ktorý si celú večnosť ľudia zamieňali s Horehroním). O ničom inom sa nerozprávalo. Mal som chvíľami pocit, ako keby ani nešlo o futbal, ale o osemciferné poľnohospodárske dotácie... či minimálne o život samotný.

Keď na Horehorí tráva horí

V Dobrom Svete bola na programe predohrávka prvého kola. Veľká premiéra! Sobota 13:30, priam ideálny čas na futbalový sviatok. Miestni sa ešte nestihli ožrať natoľko, aby tento historický moment zmeškali.   

O zápas bol, podľa očakávania, enormný záujem. Ľudia sa tlačili pri ihrisku za vykriveným hrdzavým zábradlím, ktoré len tak tak odolávalo tlaku. Neskôr, tuším v piatom kole, pod náporom fanúšikov Lokomotívy zábradlie definitívne padlo.  

Otváracieho výkopu sa chopil šéf ligy: Jano Blekota. Jeho zavalitá postava sa komicky dokývala do stredového kruhu. Tam si podal ruky s kapitánmi a trénermi. Kontrast vo výrazoch obidvoch kormidelníkov nádherne dotváral atmosféru.

Domáci kouč Kamil Weisman mal prísne skrčenú tvár, Jožko Duša zas pricestoval so svojím typickým priateľským úsmevom. Domáci v tomto zápase museli, hostia mohli.  

Blekota si do vreckovky si poutieral pot z čela a zakýval na všetky strany. V tom čase mu ešte ľudia tlieskali. 

Všetko sa to udialo za tónov ligovej hymny, ktorú na svojich akordeónoch zahrali bratia Šnegoňovci. Zložili a otextovali ju večer predtým v Krčme u Hrocha. Volala sa veľavravne: “Keď na Horehorí tráva horí.” 

Táto krásna nadčasová melódia by sa mohla v priamom súboji postaviť hymne Ligy majstrov, ktorú o sedem rokov skôr nechal vytvoriť Lennart Johanson.

Horehorská ligová hymna mala podobné grády, pre niektorých ešte väčšie. Dielo Šnegoňovcov vekom dozrelo. Pomaly naberalo na vážnosti a dnes pri jej refréne stoja chlpy na celom tele.  

Blekota nechal vyniknúť záverečné akordy a potom, so zbytočne dlhým rozbehom a neohrabanosťou sebe vlastnou, kopol slávnostne do lopty.

Vyleštená poltopánka na opornej nohe komisára zradila. Hladká podrážka zotrvačnosťou pokračovala po trávniku a 115-kilový chlap skončil na zemi s natiahnutým hamstringom.

Jeho pád bol zároveň symbolický. Bol predzvesťou toho, ako sa neskôr skončí jeho funkčné obdobie.  

Famózny ťah malého génia

Keď Blekotovi pomohli z ihriska, vytrmácal sa ešte raz hospodár Zdeno. Chytil hadicu, že naposledy pokropí ihrisko, nech pomôže útočne naladeným domácim.

Vytieklo zopár kvapiek, no viac nič. Pripomínalo to močenie dôchodcu. Zamotanú hadicu mal niekde pri zdroji zlomenú a už nebol čas problém vyriešiť – na ihrisko vybiehali prví hráči. Zdeno mykol plecami a zmizol v útrobách. Taký je futbal.    

Domáca Lokomotíva začala podľa očakávania drvivým tlakom. V Dobrom Svete mali tie najvyššie ambície: v prvom ročníku TPOL chceli nekompromisne dominovať.

Ako dvadsaťtisícová metropola regiónu ani nemohli mať latku nastavenú nižšie. Najviac obyvateľov, najväčší štadión, najbohatší sponzor – Horehorská investičná. 

Boli objektívne najväčší klub v lige. Káder to podčiarkoval. V tíme Železničiarov bol kreatívny Janko Burák, kanonier Sonny Oravec, spoľahlivý Miky Chatrnúch a mnohí ďalší „hotoví“ futbalisti.  

Títo borci mali bohaté skúsenosti z pôsobenia v tradičných súťažiach. Kapitánsku pásku nosil Igor Zlatohlávek. Charizmatický líder obrany s dunivým hlasom. Pokyny rozdával tak dôrazne, že sa mu niekedy báli pozrieť do očí aj vlastní spoluhráči. 

Práve on je zapísaný v análoch súťaže ako autor prvej gólovky. Na Burákov roh si nabehol ako parná lokomotíva. S hrozivým výkrikom „JA!!!“ vyrástol do výšky okolitých topoľov a opečiatkoval brvno hlavičkou.

Konštrukcia bránky sa triasla ešte hodnú chvíľu, rovnako ako obrancovia Družstevníku. 

Hrala sa piata minúta a hostia boli ako v mlynčeku na mäso. Vyšné Šajby nevedeli, ktorá bije. Centrované lopty lietali do ich šestnástky ako panáky, keď sa ohlási u Hrocha šťastná hodinka. Len zázrakom neskončila žiadna z nich v sieti. 

Po ďalšej tutovke Dobrosvetčanov sa hosťom podaril oslobodzujúci odkop. Stopér Cyril Kaprál odpálil poskakujúcu loptu z celej sily na verímvboha. Letela vysoko, letela ďaleko a zdalo sa, že už nikdy nedopadne.  

Keď sa konečne zniesla k zemi, rozvášnení fanúšikovia za plotom celkom stíchli. Prišiel totiž moment, o ktorom je tento príbeh. Stalo sa to rovno predo mnou, tri metre od mojej čiary.  

Pripomínam, že šlo o seniorský debut Valdemara Švajdochlíka. Boli to vôbec prvé minúty 15-ročného chlapca v serióznom, dospelom futbale. Uviedol sa doň tým, že ten 50-metrový odkop spracoval v plnom behu. Vo výskoku. Na špičku kopačky.  

Lopta mu ostala na nohe, ako keby sa mu tam prilepila suchým zipsom. Skrotiť ju dokázal prakticky naslepo, keďže šprintoval rovnakým smerom, akým letela a sledoval ju iba cez rameno.  

Nič podobné som nikdy predtým a zrejme ani potom nevidel. „No do...“ zanadával niekto za mojím chrbtom. „Horehorský Maradona.“ 

Ak sa za tým hrdzavým plotom v onen deň v roku 1999 našiel človek, ktorý svoje ústa v nemom a absolútnom úžase neotvoril, musím ho vyhlásiť za emočne plochú bytosť. Za entitu, ktorá nielenže nechápe, v čom je futbal nádherný, no ani si nezaslúži pochopiť krásu tejto úchvatnej hry. A možno života vôbec.  

Pretože to, čo urobil Švajdo s loptou po Kaprálovom odkope... To bolo, drahí priatelia, umelecké dielo. Gaudiho Sagrada, Goghove Slnečnice, Hemingwayov Santiago. Akurát na ihrisku v Takmer poslednej oblastnej... 

A čo na tom bolo najlepšie? Že to bol stále iba prvý ťah štetcom. Malý génius z Vyšných Šajb to tým famóznym spracovaním celé iba odštartoval.