Diváci sa nalepili na plot. Ako v ZOO, keď sa ide kŕmiť šelma. Hneď ako Švajdochlík spracoval loptu, vybehol po ňom naježený protihráč. Ibaže chlapec bol pripravený. Narodil sa pripravený.

Súpera elegantne „poslal do bufetu“ holandskou otočkou. Kľučkou, ktorú svojho času preslávil sám Johan Cruyff, ho vypojil z rovnice.

Valdemar hneď ďalším dotykom prekročil polovicu. Okamžite nabral rýchlosť; vyzeralo to, ako keby nasadol na babetu.

Na rozbitom ihrisku v Dobrom Svete mal loptu pod perfektnou kontrolou, od súperovej bránky ho delili poslední dvaja obrancovia.

Fabián Veselý a Mikuláš Chatrnúch počas domáceho tlaku istili situáciu vzadu. Nemohli tušiť, do akej šlamastiky sa dostanú už o niekoľko sekúnd. 

Švajdo si to priamočiaro namieril na prvého z nich. Veselému naznačil pohyb doprava, doľava a zas doprava. Klamal telom v plnej rýchlosti.

Rozkývaný Fabián sa pri cúvaní potkol o vlastné nohy ako zmätený srnec. Švajdochlík si ho ešte na záver vychutnal učebnicovou La croquetou a obišiel ho ako neškodný kužeľ. 

Unikajúceho mladíka mohol zastaviť už len Miky Chatrnúch, rozvážny 33-ročný stopér, ktorý mal na konte viac ako 250 ligových štartov. Vyzeralo to, že tento súboj bude krst ohňom. Ale pre ktorého z nich?  

Porobil ho ako malého chlapca

Ľutujem všetkých, ktorí v tom čase stáli v rade na Silviin slávny cesnakový langoš. Títo nešťastníci totiž zmeškali veľké veci.

Konkrétne to, ako si 15-ročné chlapča z lazov získalo rešpekt celej ligy. Švajdo to dokázal v priebehu jedinej akcie a doslova na počkanie. 

Chatrnúch kopíroval pohyb svojho protihráča. Bežal pritom otočený k vlastnej bránke, Švajdochlíka si kontroloval pohľadom a snažil sa prečítať jeho myšlienky.

Mikuláš v prvom rade nechcel skončiť zamotaný do vlastných končatín ako jeho spoluhráč, no zároveň túžil po ováciách tribún, ktoré by nasledovali, ak by túto akciu zastavil. Bolo to fascinujúce. Boli to dve šelmy, ktoré sa chystali pobiť o savanu.    

Švajdo si na Chatrnúcha veril, to ste cítili na stodesať honov. Využil svoju rýchlosť a taktickú výhodu útočiaceho hráča, ktorý ovláda loptu a nemusí. Keď bol tesne pred vápnom, hodil si to elegantne a bleskovo na svoju pravačku.  

Miky zareagoval o stotinu neskôr. Bol to skutočne iba okamih, aj to však stačilo, aby chlapcovi otvoril strelecký uhol. Švajdo po kľučke zodvihol hlavu, aby skontroloval vybehnutého brankára – a išiel do náprahu.  

Vyzeral pritom úplne pokojne. Bolo vidno, že sa pre takéto situácie narodil; že je to jeho prirodzené prostredie, v ktorom bude ďalšie roky dominovať, vytvárať zážitky a prinášať zábavu. Hneď mi bolo jasné, že Švajdo je bytostne odsúdený na úspech.   

Miky chcel napraviť svoje stotinové zaváhanie. Rukami v lufte zaplával kraul a vrhol sa Švajdovi pod nohy, aby zabránil gólovému zakončeniu. Robil všetko preto, aby sa v šmýkačke dostal do streleckej trajektórie.  

Nepýtajte sa ma ako, no Švajdo s týmto všetkým už vopred počítal. Svoj náprah zabrzdil a loptu si zasekol na ľavačku.

Miky sa kĺzal po zadku ešte dobrý meter. Do výrazu mu preniklo zdesenie, že ako „malého chlapca“ ho porobil malý chlapec. Nebol prvý ani posledný. Obete, ktoré si vyžiadal Valdov dribling, už iba pribúdali.

Tlieskali aj domáci

Naznačená strela zaskočila aj brankára. Sveťo Kratochvíl išiel s roztiahnutými rukami do zákroku, no hodil sa do prázdna. Zo zeme vzápätí sledoval, aký je odrazu úplne zbytočný.

Odprevadil loptu do prázdnej brány smutným pohľadom, nechápavo pokýval hlavou a tvár si ukryl do rukavíc. Vybavené. Všetko sa to udialo ako v zrýchlenom filme, minimálne dvakrát rýchlejšie, než boli títo skúsení borci normálne zvyknutí.

Naplno a bezmocne precítili Švajdochlíkov kumšt, Valdemarov masterclass. Stali sa z nich obyčajní štatisti.

Rovnako ako sa na diváka premenili Kratochvíl, Chatrnúch, Veselý, Zlatohlávek a ďalší borci Lokomotívy, to isté sa dalo povedať aj o hráčoch z Vyšných Šajb, ktorí sa z diaľky vlastnej polovice prizerali tomu, ako ich 15-ročný spoluhráč posadil na zadok štyroch borcov od súpera, a to s takou ľahkosťou, ako keby to bol dohodnutý scenár a nacvičená choreografia.

Tlieskali aj niektorí domáci fanúšikovia. Síce trochu rozpačito, ale aplaudovali takisto. Švajdova akcia skrátka dokázala zatieniť aj klubovú príslušnosť.

Bolo to sólo, aké pár rokov predtým predviedol pred celým svetom akýsi Maradona. A o ďalších pár rokov akýsi Messi.

Mal som to šťastie, že som tieto individuálne okamihy geniality videl a mohol ich navzájom porovnať. Môžem k tomu povedať iba jedno: to Švajdochlíkové sólo v Dobrom Svete bolo z nich najlepšie. 

Pokiaľ by chcel niekto namietať, má smolu. Z toho gólu neexistuje opakovačka. Videl som ho presne raz, priamo na mieste, a nikdy ho neuvidím znovu, čo nevadí. Som rád, že je to tak. Je v tom niečo romantické.

V domácom tábore to kvôli Valdovi iskrilo už cez polčas. Kiksujúceho Veselého za jeho hrôzostrašný výkon zdrbal kapitán Zlatohlávek.

„Mi povec, ako ti môže dať hentaký soplák za desať minút dvakrát jasle, dop*či?“ hrešil spoluhráča líder Lokomotívy, keď sa išlo do šatní po prvej polovici.

Lenže krátko po prestávke dostal od mladej Šajbianskej hviezdy jasličky aj on. A to bola pre jeho ego silná káva.

Žltá za nešportové správanie

Igor Zlatohlávek sa ihneď po tomto futbalovom zosmiešnení zvrtol, Švajda dobehol a prebrúsil mu zozadu členky šmýkačkou; lopta mu bola ukradnutá.

Komótny Bajuz sa dal dokonca do poklusu. Rýchlejšie som ho žltú ťahať nevidel, aj keď z môjho pohľadu bola skôr oranžová. Keby takú kosu vyviedol niekto z hostí, myslím, že by išiel okamžite von.

Čo mi na Švajdovi skutočne imponovalo, bola jeho reakcia. A platilo to nielen vtedy, ale vlastne celú jeho kariéru. Neostal po tom faule na zemi ani o sekundu dlhšie, než by musel.

Žiadne kotrmelce, výkriky, či schúlenie sa do klbka s jednou rukou na píšťale a druhou vztýčenou nad seba, ktorou by privolával sanitku. Urobil iba jeden nevyhnutný premet. Potom vyskočil na nohy, aby sa – prosím pekne – pustil s krvou v očiach rovno do Zlatohlávka.

Porovnanie oboch hráčov bolo priam komické. Vedľa Igora vyzeral Valdemar ako fľaška malinovky položená pri sude piva.

Takmer dvojmetrový Zlatohlávek patril so svojimi oceľovými ramenami medzi najväčšie korby ligy a mohol ísť fotiť náborový plagát do armády. Zatiaľ čo Švajdovi ešte nerástlo ani pubertálne chmýrie a jeho dres veľkosti M na ňom visel. Bol to chlapec, ktorý sa zatúlal do mužského sveta.

Napriek tomu do domáceho kapitána Švajdo bez strachu skočil. Sotil ho drzo do hrude, ktorú mal vo výške očí. Zlatohlávek sa po jednom úkroku vzad oklepal z prekvapenia a vyrazil na Valdermara so slovami: „To čo si práve urobil?“

Švajdova reakcia? Ten doňho – prosím pekne – strčil druhýkrát.

Našťastie pre Zlatohlávka, no zároveň aj pre Valdemara, boli už vtedy nablízku hráči oboch tímov. Tí zastavili ďalšiu eskaláciu.

Čo by sa dialo keby, o tom vieme iba špekulovať a v Krčme u Hrocha sa aj vášnivo špekulovalo. Väčšina sa zhodla na tom, že Igor Zlatohlávek bol po tých jasličkách a dvoch strkancoch v stave, v ktorom dokázal oddeľovať hlavy od tela.

Celá dohra sa skončila iba jednou žltou kartou, a to pre mladého záložníka Družstevníku. Dostal ju za nešportové správanie. Z tohto titulu ich v kariére vyfasoval ďalších sedemdesiatšesť. To Valdemara Švajdochlíka definovalo rovnako, ako jeho spektakulárne kľučky a góly z iného sveta.

Ofsajd, ktorý nebol

V Dobrom Svete napokon Vyšné Šajby vyhrali 3:1. Švajdo prihrával na druhý gól Samuelovi Dušovi, trénerovmu synovcovi, ktorý ako osamelý hroťák celých 90 minút napádal rozohrávku súpera.

Bol to ten typ útočníka, ktorý vám v zápase odbehá polmaratón, no na gól potrebuje aspoň desať šancí. V tomto prípade to tam nepochopiteľne padlo hneď z prvej. Od Valdemara dostal famóznu prihrávku do nájazdu a pred brankárom iba zavrel oči.

Tretí gól strelil Švajdo sám. Bola to nejaká tečovaná strela z neprehľadnej skrumáže, ktorá sa ledva dokotúľala za čiaru. Nemôže byť každý zásah ako z hitparády.

Valdemar mohol dať aj hetrik. Tesne pred koncom dostal loptu do siete po exkluzívnom voleji, no postranný odmával ofsajd, ktorý nebol.

Asistent zdvihol zástavku roztržito, určite aj pod tlakom nabrúseného domáceho diváctva, ktoré zúrilo za jeho chrbtom. Mávol ten ofsajd skôr pre vlastnú bezpečnosť. V sekunde to rozhodnutie oľutoval, no už sa s tým nedalo nič robiť.

Ten čiarový rozhodca som bol ja.  

Valdemar ma po zápase – keď schádzal z ihriska - prebodol vražedným pohľadom. A odpľul si mojím smerom tak, aby mi bolo úplne jasné, že pľuje mojím smerom. Tam sa začalo naše celoživotné priateľstvo.