Marec 2025, Rzeszów

Športová klinika v Rzeszówe na Švajda zrejme urobila dojem. To v praxi znamená, že keď vošiel na recepciu a rozhliadol sa po vestibule, povedal, že môže byť a neotočil sa na odchod. V jeho reči ide o najvyššiu možnú poklonu.

Sedíme v izbe necelú minútu, keď vytiahne tučnú čiernu fixku a začne si čmárať na svoju pravačku. Kreslí si veľkú šípku na píšťalu, ktorá smeruje na členok. Vedľa toho dopisuje „THIS ONE“ s tromi výkričníkmi. V tichosti nad tým dvíham obočie.

 „Čo je?!“ vybehne na mňa, ako keby som ho ťahal za dres pri rohovom kope. „Nechcem skončiť s prasacím štepom v zdravej nohe. Nepočul si o tom chlapovi, ktorému omylom vyoperovali zdravé oko?

Kývam hlavou. Nepočul som o ňom.

„Nakoniec ten chudák prišiel o obidve očné buľvy. Istota... je guľomet,“ povie a dopíše ešte jeden výkričník.

Potom zo svojej rifľovej tašky vytiahne Zidana a položí ho na stolík. Je to jeho talizman: bobble head figúrka Zizuho v typickom bielom drese.

Pamätám sa, aký bol rozčarovaný, že sa mu ho nepodarilo zohnať v modrom reprezentačnom prevedení, s legendárnou desinou na chrbte. Zháňal aspoň toho zebrovaného, z čias, keď nosil dvadsaťjednotku v Juventuse. Bola vypredaná.

Musel sa zmieriť s edíciou z Realu Madrid. Biely balet mu však nikdy nevoňal. Ten prestup z Turína v roku 2001 mu údajne zlomil srdce.

Na figúrke Zizho preto ihlou zoškrabal klubové logo, sponzora Siemens a takisto päťku na chrbte. Namiesto tej dorobil modrú desiatku a vlastnoručne tak vytvoril biely reprezentačný dres francúzskej trikolóry.

Pyšne sa tváriaci Zidane bude na klinike jeho strážnym anjelom.

Sledujem ho, ako postavičku po milimetroch dôsledne otáča, aby nastavil správny uhol. Francúzove slávne čelo musí smerovať ku dverám.

Práve v tých sa zjavuje doktor Gawron. 

Obaja so Švajdom čakáme, že bude nasledovať predoperačná taktická porada. Namiesto toho nám prichádza citlivo oznámiť, že majú na klinike interný protokol, ktorý mu neumožňuje pokračovať v liečbe, kým neprebehne platba zálohy.

„Przepraszam, panowie.“

Kam zmizli peniaze?

Som zaskočený. Koktám, miešam slovenčinu s angličtinou a pýtam sa ho, ako to myslí. Platba predsa odišla a musela už dávno doraziť. Zdenke, našej ligovej účtovníčke, som to zadával pred týždňom. Ospravedlňujem sa s tým, že si musím zavolať.

Zhruba o hodinu už sedíme obaja v aute, sme na ceste domov. Zákrok sa odložil na neurčito. Prvé kilometre je úplne ticho. Pozerám sa tupo pred seba a cítim Valdemarov idiotský úsmev z miesta spolujazdca. Všetko vo mne vrie.

Švajdova liečba mala byť hradená z ligového asistenčného fondu na pomoc zraneným hráčom, na ktorom bolo 35-tisíc euro a nejaké drobné. Účet je však na mizine.

Ukázalo sa, že sme Blekotovmu zaťovi, ktorý na komisariáte pracoval (kým som ho pred nedávnom osobne nevyrazil), zabudli zrušiť dispozičné právo. Kompetencie dostal ešte za úradovania svojho svokra.

Vo výpovednej lehote stihol poodpaľovať prostriedky na rôzne vymyslené kompenzácie bývalým hráčom, s ktorými sa očividne dohodol. Ten potkan to urobil šikovne: po menších sumách, ktoré do výšky 1499 euro mohol sám schvaľovať.

Popodpisoval týmto spôsobom 23 žiadostí v plnej výške. Vo fonde ostali peniaze leda tak na poplatky za vedenie účtu. Žalobu naňho, samozrejme, podám, ale bude sa to ťahať celé mesiace s nejasným výsledkom. My peniaze potrebujeme teraz.

Bol to vlastný gól v deväťdesiatej minúte. A môj najväčší manažérsky kiks v kariére.

Švajdo tú spreneveru vnímal ako signál vesmíru, že sa má na futbal definitívne vysrať. To ma štvalo úplne najviac. Dalo mi šialenú prácu, kým som ho spracoval a dostal fyzicky na kliniku.

Keď si kreslil výkričníky na členok a vyťahoval Zidana, prvýkrát som si trochu vydýchol a začal veriť, že to môže dopadnúť dobre. A potom cvakla Csaplárová pasca. 

Cítil som sa ako Arteta, ktorý strávil štri roky budovaním dokonalého mužstva, s ktorým nič nevyhral, pretože mu ho roz*ebal prievan zranení. Taký je futbal.

„Dobre, nie je to koniec sveta. Nejako to vymyslím,“ poviem Valdovi, keď sa na poľských diaľničných prériách trochu upokojím.

„Ako, ty mudrlant? Chýba 28 litrov.“

„To ešte neviem.“

Štyri comebacky v balíku?

Apríl 2025, Vyšné Šajby

Rodičovský dom Švajdochlíkovcov praská vo švíkoch. Pri jedálenskom stole je takmer vypredané a atmosféra je ako na vyhrotenom šajbianskom derby.

Nad pohárom vína, syrovo-šunkovým tanierom a nakrájanou klobásou sedím ja, bratia Karol s Tiborom, ktorí si vymieňajú názory na prestupy do saudskej ligy.

Aby konečne držali hubu na nich ziape ich mladšia sestra Betka. Jej malá urečnená dcéra so svojím hlasom anjela pre zmenu dookola všetkým pripomína, že majú nedojedené.

Mama Iveta od stola neustále po niečo odbieha, pretože má pocit, že tých desať kilo jedla je málo.

A za hlavou stola sedí otec Valdemar, oslávenec, na ktorého 69-te narodeniny si vlastne pripíjame, aj keď on to so svojím pokročilým alzheimerom vníma iba sčasti a čoraz viac je zaseknutý v čase v 20 rokov starej sezóne, v ktorej sa o titule rozhodovalo medzi Vyšnými a Dolným Šajbami.

Čaká sa už iba na mladého Valda. Ten podľa očakávania mešká a nie je jasné, či vlastne príde.

Túto seansu famílie Švajdochlíkovcov som zorganizoval ja. Zámer je uzmieriť rodinu, ktorá spolu nedokáže existovať ani desať minút bez toho, aby na seba nezačali všetci krížom-krážom útočiť malichernými obvineniami a urážkami. Pod touto strechou je viac nahromadeného ega, ako v kabíne Galacticos.

Zámienka pre môj plán je jasná. Traja bratia spolu nikdy nehrali v jednom tíme a Vyšné Šajby nikdy nevyhrali v TPOL titul. Boli by to rovno štyri nepravdepodobné comebacky v jednom balíku. Návrat z vyhnanstva, zo zranenia, zo zahraničia a zo spodku tabuľky.

Bolo to natoľko poetické, že v tomto príbehu uvideli potenciál aj producenti z menšieho domáceho štúdia. „Áno, doba praje športovým dokumentom a antihrdinom tohto typu. Vieme si to predstaviť,“ povedali mi na stretnutí.

A potom predostreli veľmi zaujímavú ponuku, ktorú som mal tlmočiť ďalej a prípadne aj vylobovať dohodu.

Zaplatíme Valdemarovi za liečbu, chceme za to práva na značku „Švajdochlík“.

Spýtal som sa aj na možný podiel zo zisku. Dali si krátku poradu v súkromní a potom sa vrátili s odpoveďou, ktorá ma rozhodne nesklamala.

Cítil som podobné chvenie, ako pri mojich prvých úspešných voľbách na predsedu. Filmári v TPOL? Peniaze vopred? Percentá z projektu? Let´s fucking go.

Kedy, keď nie teraz?

Chce to iba maličkosť: aby sa konečne uzmieril Karol s Valdom, Valdo s Tiborom, Tibor s Karolom, aby na seba členovia rodiny prestali vyťahovať staré krivdy z minulosti a začali spolupracovať, pretože tu môžu byť súčasťou niečoho veľkého a výnimočného.

Predstavujem to všetkým pri stole. Prijatie je spočiatku dosť vlažné: padajú otázky, pochyby, cítim bublajúce Švajdochlíkovské egá. Zachraňuje to mama Iveta, ktorá sa stane mojím nečakaným spojencom.

„Náš otec bude mať o rok sedemdesiatku. Jeho pamäť na tom už lepšie nebude. Tak kedy, keď nie teraz?“

Bratia konečne na chvíľu stíchnu. Zarezonovalo to, minimálne u Karola. Vidím, že sa mu film začína prehrávať pred očami. Tibor vyzerá stále indiferentne.

„Myslím, že to naozaj môže vyjsť,“ poviem do ticha. „Kašlem na konflikt záujmov, pokiaľ ostaneme v rámci pravidiel, pomôžem vám, ako sa bude dať.“

Betka na mňa žmurkne, žmurknem jej naspäť.

Ozve sa otec. Po tretíkrát rozbieha rovnakú historku a my ho zo slušnosti nikto neprerušujeme. Je o o malom Valdovi, ktorý ako 9-ročný, keď hral za prípravku, vyniesol dva kýble vody hore strmým „kurvakopcom“ a dokázal to bez jediného zastavenia, takže už vtedy všetci vedeli, aký bude chlapec výnimočný.

Iveta manžela znovu upozorní, aby hovoril pred malou slušne. Tibor si zamrmle, aby sme sa z Valda všetci neposrali. Pacifikuje ho Karol, no následne dostáva od Tibora narážku na svoju gamblerskú minulosť.

Karol je to na extrémne háklivý, takže ho chytá rapel. Zahriakne ho Betka kvôli malej, no snehová guľa je už rozbehnutá a valcuje: Karol sa jej ironicky pýta, či už konečne zistila, kto je otec.

Betka sa po ňom zaženie, prevracia poháre s vínom, jej malá sa rozplače, mama kričí, všetci kričia, plamene šľahajú a ja sledujem temperament Švajdochlíkovcov v plnom rozkvete. Pre nich je to bežný utorok.

V tom najlepšom prichádza Švajdo. Miestnosť ako keby dostala nový rozmer. Paradoxne sa všetci upokojujú. Mama mu ponúkne stoličku, jedlo a pitie.

„Tak? Kto mu o tom povie?“ spýta sa Tibor a rozsekne slona v miestnosti.

„Kto mi povie o čom?“ reaguje podráždene Švajdo, kým ešte stojí.

„Nenaparuj sa hneď, fešák. Majú pre teba dobré správy – zase budeš najväčšia hviezda ulice. Ako vždycky.“

„Už si nacicaný, Tiborko? Dlho ti tá abstinencia nevydržala. Čo ťa vykopli z ďalšieho klubu?“

Tibor vyskočí zo stoličky rýchlosťou 18-ročného krídelníka. Chytám ho za ruku, aby som predišiel najhoršiemu, no prevrátim sa na chrbát a vyrazím si dych. Karol medzitým chytá Valda pod krkom.

Medzi oboch kohútov sa postaví Iveta, kým oni na seba cez vlastnú matku prskajú urážky. Je to divokejšie, než zápas West Hamu s Millwalom. Keby tu boli filmári, mali by fantastický materiál pre otváraciu scénu.

To ešte nie je všetko. Do toho šialenstva, ktoré sa odohráva v dome Švajdochlíkovcov, zakričí Alžbeta, že je tehotná.

Ležím na zemi a lapám po dychu.