Máj 2023, Akademik Bystrá vs. TJ Družstevník Vyšné Šajby.

Už počas rozcvičky bolo veselo. „Chlapi, zožerte ich dneska. Veď tie Šajby sú slabšie než nemocničný vývar,“ zahulákal starý pán vo vynosenom šedom saku a klobúku. Kričal to tak, aby to počuli najmä hostia.

Vyšné Šajby mali povesť mužstva dôchodcov. Ich priemerný vek bol 34 rokov. Lesníci hrali pomaly, neúčinne a bez iskry. Švajdo nebol vo svojej koži celú sezónu. Strelil iba deväť gólov, čo bol na jeho pomery slabý podpriemer.

Trápili ho chronické bolesti, ktoré už len ťažko skrýval pred súpermi. V sprche si po zápasoch chladil hamstringy a problémovú pravačku. Ľadový prúd si na hnáty púšťal celé minúty.

Keď mu aj niekto naznačil, či si nechce na nejaký ten týždeň od futbalu oddýchnuť, tak sa naňho Valdo pozrel ako na hlupáka, čo si pýta ofsajd pri vhadzovaní. Aj keď bol viditeľne limitovaný, nikdy v zápise na ďalšie stretnutie nechýbal.

Žltá pred začiatkom zápasu

Zápas v Bystrej bol relatívne pokojný. S výnimkou menšej roztržky po úvodnom žrebe. Švajdo hod mincou vyhral a rozhodca mu podal loptu. 

On si namiesto toho vyžiadal výmenu strán; aby do očí svietilo brankárovi súpera. Domáci kapitán Kliment Virguľa si na margo tohto klasického ťahu niečo zašomral. Keď sa mužstvá menili, Švajdo prešiel okolo Klima, otočil sa a hodil mu loptu do lopatiek s komentárom: „Na! Máte výkop.“

Tvrdil, že v tom nebol úmysel, no za 24 rokov v lige ho už všetci poznali. Dostal za to žltú kartu ešte pred začiatkom stretnutia – čím dosiahol ďalšie prvenstvo v knihe rekordov.

Zápas mali Akademici v prvom polčase pod úplnou kontrolou. Pri pohľade do tabuľky o veľa nešlo. Poznám však starých harcovníkov z TPOL, ktorí by vás za takýto postoj prefackali. „V Takmer poslednej oblastnej ide o všetko, aj keď o nič nejde.“

Neviem opísať, čo presne sa v tej 39-tej minúte stalo, bola to hluchá pasáž zápasu. Údajne nevinný súboj, akých máte v každom zápase trilión. Nepískal sa faul, nikto neskončil na zemi, nepadli žiadne nadávky, nebol dôvod zaťažovať pamäť. Spozornel som, až keď Valdo odskákal na jednej nohe mimo ihriska.

Sadol si na trávnik, vyzul kopačku a prehmatal si achilovku. Tvár sa mu krútila v bolestivej grimase, päsťou udrel po trávniku. Pribehol k nemu mladý domáci zdravotník. Čupol si vedľa neho, že jeho diamantovú pravačku skontroluje. Valdo ho zahnal ako otravujúcu muchu mäsiarku a poslal ho tam, odkiaľ na tento svet vyliezol. Riadne nahlas.

Plná tribúna domácich ho okamžite vypískala.

Beckhamovci Horehoria

Vtedy som si všimol, že je na zápase aj jeho bývalá: Žofia. V Bystrej roky pracovala ako lektorka na umeleckej škole. Odbor tanec. Švajdo mal vždy slabosť na baby, ktoré sa vedeli pekne hýbať a vlniť bokmi.

Dokopy sa dali počas sezóny 2008/2009. Lesníci hrali v tom období pravidelne o špicu a Valdemar, ktorému vtedy ešte viala na čele ofina, to vedel poriadne rozbaliť. Nielen na ihrisku. Inými slovami, lopta nebola to jediné, čo si vedel podmaniť.

Nevravím, že si mohol po každom zápase vybrať, ktorá s ním pôjde, no po tom, čo na tomto ihrisku v dvetisícôsmom vyhrali po jeho hattricku päť nula, si vybral Žofiu. A tá s ním išla. Do takzvaného „predĺženia“.

Konečný výsledok zápasu? Švajdo zbalil jednu z najkrajších žien okolia.

Ich prvý vzťah bol ako hosťovanie: krátky, no intenzívny. Žofia chodila na všetky jeho zápasy a Valdo oslavoval góly tým, že z imaginárneho luku strieľal jej smerom šípy lásky. Boli na očiach celej ligy a rozoberali sa na každom rohu. Volali sme ich Beckhamovci Horehoria.

Valdemar poslal frajerku k vode po tom, čo jej ponúkli miesto hlavnej roztlieskavačky v jednom nemenovanom klube – ktoré Žofia prijala.

„Odpustil by som jej toho naozaj veľa,“ vyznal sa mi Švajdo po rozchode (a po štvrtom pive). „Keby priznala, že to má rada s babou. Keby povedala, že fandí Realu. Ale to, že si na seba obliekla hento odporné tričko a vrtela sa na ich klubovú hymnu, to jej odpustiť neviem.“

Po Tiborovi to bola pre Švajda druhá dýka do chrbta podobného charakteru. Neviem, či mal na tieto veci smolu, alebo si o to koledoval tým, aký vedel byť občas chuj.

Mohla prítomnosť Žofie prispieť k tomu, čo sa v Bystrej 2023 udialo? Asi aj mohla. Ale možno s tým vôbec nesúvisela.

Dones sprej, obväz a pásku!

Keď Švajdo pajdal do šatne, nadával naspäť fanúšikom, nadával domácej lavičke, usporiadateľom a celému vesmíru vrátane hospodára, ktorý zle povalcoval ihrisko. Bol od nervov červený ako prdel paviána.

Prvý polčas ďalej prebiehal. Pri lavičke svojho tímu zbadal pripravené striedanie; poskakoval tam nabudený Koloman Slezák, ktorý ho mal nahradiť. „Hej!“ zvreskol na trénera. „Nech ti to ani len nenapadne. Posaď ho, nejdem dole.“

Potom sa otočil na mňa: „A ty poď so mnou.“

Rozmýšľam, koľko problémov by som si ušetril, keby som nešiel.

Bol som v tom zápase ako delegát. Zaskakoval som za chorého Olda Váničku. Technicky som teda so Švajdom do šatne ísť mohol, aby som povedzme overil, prečo schádza do útrob hráč, ktorý nebol vystriedaný.

Pamätám, ako mi preletelo hlavou, že to musí mať oficiálny dôvod. Na celé divadlo sa pozeralo asi päťsto divákov. Bol som v tom čase už vrchný komisár ligy a každý vedel, sme so Švajdom dlhoroční priatelia. Cítil som, že nás ľudia sledujú cez prsty.

V šatni sme boli iba sami dvaja. Pravačka sa mu pod lýtkom triasla, ako keby ju vytiahol z ľadového potoka.

„Dones mi z domácej šatne tejpovaciu pásku, obväz a chladiaci sprej. My tu AKO VŽDYCKY zase nič nemáme, dop*či,“ udrel po dreve, na ktorom sedel.

„Valdo...“ Urobil som dramatickú pauzu. „Načo?“

Vrhol na mňa podráždený pohľad. „Aby som si ten členok olepil a mohol ísť naspäť.“

„Myslel som tým, načo ešte toto všetko? Máš štyridsať rokov, je posledné kolo, ste tretí od konca, prehrávate o dva. Zlievky sú pod vami o sedem bodov, Čekanovce o šesť nad vami,“ zhrnul som mu situáciu, ktorú však do detailu poznal. Bodové rozostupy v tabuľke poznal v každom momente.

„A?“

 „A?!“ šlo ma z neho poraziť. „Aj keby ste dostali neviem aký debakel, je to jedno. Aj keby ste to tu nejakým zázrakom otočili, je to kur*a fuk. Nech sa stane hocičo, v tejto bohom zabudnutej lige, v jej najnudnejšej sezóne všetkých čias, skončíte tretí od konca.

Keby to bolo aspoň derby so Šajbami, pochopím. Ale hráte v Bystrej, prebohaživého. V Bystrej! Ktorú má každý v prdeli!“ zvýšil som hlas a bolo mi v tej chvíli ukradnuté, či ma niekto počuje (verím, že to nikto nepočul). „Chápeš, že toto je zrejme ten najmenej podstatný zápas celej tvojej kariéry? A ty sa tam chceš ísť silou mocou úplne doje*ať. Vysvetli mi prečo. Aký to má zmysel?“

„Vieš, Ľubko,“ povzdychol si. „Každý deň sa okolo nás odohrá množstvo rôznych prírodných úkazov a neuveriteľných situácii. Nie je tvojou psou povinnosťou, aby si pochopil každú z nich.“

„Nie? A čo je mojou psou povinnosťou?“

„Aby si mi doniesol ten sku*vený sprej, obväz a pásku.“

Päť sekúnd sme si v tichosti pozerali do očí. Ako pištoľníci na divokom západe. Ako strelec a brankár pred penaltou v snahe vliezť tomu druhému do hlavy a rozdupať jeho myšlienky. A rovnako ako pri jedenástke, aj tu mohol vyhrať iba jeden.

„Dobre,“ povedal som napokon. „Donesiem ti, čo chceš, ty tvrdohlavý idiot. No aby bolo jasné, je to naposledy, čo sa ti snažím...“

„No konečne. Dones to a daj mi pokoj.“

Slovo pomôcť som už povedal iba sám pre seba a priniesol som mu, čo chcel. V polčase posledného kola sezóny 2022/2023 som sa musel zmieriť s tým, že môjmu najlepšiemu kamarátovi asi vôbec nerozumiem. Boli sme od seba vzdialení na desať futbalových ihrísk. Boli sme vôbec priatelia?

Švajdov Zlatý banán

Vyšné Šajby v Bystrej napokon remizovali. Švajdo dal s tým ofačovaným členkom gól už po štyroch minútach druhého polčasu. Bol to impozantný kúsok; jeden z najkrajších gólov, aké kedy dal.

Pred šestnástkou si sekol Floriána Kočiša a prehodil si loptu na pravačku. Z 18-tich metrov od neho všetci čakali tradičnú pumelicu. Ibaže Švajdo si všimol, že je brankár vybehnutý dva kroky pred čiarou.

Loptu iba podkopol. Tá počas letu pripomínala nadýchaný koláčik, čučoriedkovú bublaninu od babky. Opísala dokonalú balistickú krivku, ktorou brankára prelobovala. Napokon sa ešte obtrela o brvno a skončila tesne za čiarou bez toho, aby sa dotkla siete. Úžasné. Každý milovník futbalovej geometrie musel pri tomto momente vyvrcholiť.

Ako už býva pri Švajdovi zvykom, bolo to len predjedlo. Desať minút pred koncom vyrovnal. Ten tvrdohlavý kretén trafil nožničkami. Nebol to síce žiadny Ronaldo zavesený do vzduchu, boli to nožničky v podaní štyridsiatnika, ktorý sa ledva odlepil od zeme, ale aj tak. Takmer mi vypadli oči z jamiek.

Keď schádzal z ihriska, urobil niečo podobné, ako v roku 1999. Pohľad a pľúvanec, plus tentokrát to vysvetlil aj verbálne.

„Vidíš? Kde som mohol byť, keby si sa mi neje*al do cesty.“

O týždeň sa oficiálne korunoval majster ligy (Dobrý Svet to mal isté už mesiac vopred) a rozdávali sa individuálne ocenenia. Švajdovi udelili Zlatý Banán za najkrajší gól sezóny. Konkuroval sám sebe, nominované boli oba jeho zásahy z Bystrej. Cenu vyhral s rekordným náskokom, no na slávnostné vyhlásenie neprišiel. Pravačku mal v dlahe. V Bystrej to bol jeho posledný štart v TPOL.

A náš posledný rozhovor na ďalšieho polroka.