Február 2025

Kráčam do kopca. Idem za kamarátom, za ktorým si to musím zakaždým poctivo vyšliapať. Valdemar býva na samote nad dedinou - presne ako by ste to od takého chlapa čakali.

Z hlavnej ulice, z ulice Vyšné Šajby, to k jeho domu trvá sedem a pol minúty. Stopujem to vždy od starého gaštana, ktorý rastie rovno na odbočke. Z tých 450-tich sekúnd sa stal taký dlhoročný zlatý štandard. Aspoň pre mňa.

Viem, že keď ho chcem ísť pozrieť, musím obetovať sedem a pol minúty. Osem a pol, keď je napršané a blato. Deväť, keď sa človek trápi v snehu. Nekonečno, keď je cesta zamrznutá a pri každom druhom kroku padáte na riť, takže vás to rýchlo prestane baviť a otočíte sa s tým, že prídete nabudúce.

Príjazdová cesta k Švajdovi je výborný ukazovateľ toho, ako na tom práve ste. Musím sa pochváliť, že som ju raz zvládol s viac ako minútovou rezervou. Bol som vo forme a povedal som si, že pôjdem na rekord. No napríklad vlani po chrípke to bolo príšerné: šiel som ďaleko cez desať minút. Po dvoch najstrmších úsekoch som sa musel dokonca zastaviť a vydýchať. Fučal som ako parná lokomotíva a nadával ako drevorubač, že býva v takej prdeli.

Pamätám sa, keď sem raz pred sezónou Švajdo dovliekol chalanov z tímu na tréning. Na intervalové behy, prosím pekne. Donútil ich vybehnúť tú cestu trikrát po sebe, a to práve vrcholilo letné peklo; teplomer ukazoval tridsiatky.

Samozrejme, že sa mu hore pri dome kolektívne dogrcali, čo oficiálne ukončilo tréningovú jednotku. A samozrejme, že sa k Švajdovmu „kurvakopcu“ nikdy viac nepriblížili. Pán domáci si svoju trasu ďalej behal sám.

Ja som na to nikdy ani nepomyslel. Na to, aby som tú štreku z duše neznášal, mi stačila aj chôdza. S mojou vrodenou ortopedickou vadou (a mizerným kardiovaskulárnym systémom) môžem na beh zabudnúť. Dokážem nanajvýš klusať a vyzerám pri tom ako Quasimodo po piatich pivách. Preto som mal už v osemnástich papiere na rozhodcu. Futbal sa ma z pozície hráča nikdy netýkal.

Valdemar sa trápi

Dnes to mám k Valdemarovi rozkráčané solídne. Skontrolujem inteligentné hodinky a som príjemne prekvapený, čo ukazujú na medzičase pri černicových kríkoch. Je suchá februárová zima, bezvetrie a príjemných 8 stupňov, čo mi vyhovuje. Bude to tesne nad sedem.

Prejdem poslednú zákrutu, čo znamená, že sa mi odkrýva pohľad na studňu. Nachádza sa asi 200 metrov pod domom. Vyššie sa vykopať údajne nedala – tuším to bolo pre nejaký problém s podkladom. Voda sa musela odjakživa vláčiť do kopca. Z tejto činnosti sa stali Švajdove obľúbené silové tréningy.

Práve pri tejto aktivite ho zastihnem aj teraz. Z diaľky vidím, ako čupí pri studni v obľúbenom tielku s miky mausom (Valdo sa podľa ročného obdobia neoblieka). Na ramená sa chystá dvihnúť drevenú palicu, na ktorej má zavesené dve 15-litrové plechové vedrá. Sú očividne plné vody.

S týmto ekvivalentom záťažovej vesty sa zaprie do stehien a postaví sa z drepu. Urobí prvé dva kroky a ja pozorne sledujem jeho problémovú pravačku.

Nevidel som ho skoro dva týždne, takže neviem, ako na tom je. Šliapem za ním aj preto, aby som to zistil. Uvedomujem si, že som z toho, ako ho pozorujem, nervózny. Ako fanúšik, ktorého tím je pod záverečným tlakom súpera.

Valdemar sa viditeľne trápi. Je mi však jasné, že pôjde na hranu a bude pokračovať tvrdohlavo ďalej. Keby sa aspoň pred niekým predvádzal, no on si myslí, že je na tom kopci úplne sám.

Prejde asi 15 metrov a ľavá noha sa mu podlomí v kolene. Z jedného konca palice sa mu zošmykne vedro, ktoré sa rozleje. Švajdo nahlas zanadáva a okolité svahy jeho pikantnú francúzštinu vracajú v ozvene.

Prázdne vedro padá dolu kopcom a kotúľa sa rovno ku mne. Pri zvukoch plechovej serenády si ma Valdemar všimne. Stretnú sa nám pohľady a už z diaľky vidím, že je nasratý. Lebo som ho „prichytil“ v slabej chvíli. Bude mi rozprávať o tom, že bez ohlásenia nechodí na návštevy ani pápež.

Wingbek Tibor nemá odpoveď

Zdvihnem vedro a kráčam za ním hore. Celkový čas príchodu mám nakoniec pokazený: je to osem dvadsaťosem. Ale taký je futbal.

Na Švajdovom kopci stojí Švajdov dom. Je to sparťansky zariadená bývalá poľovnícka chata, ktorú s otcom a súrodencami prerobili na každodenné užívanie. Valdo sa tam odsťahoval po konflikte s bratom Tiborom.

Ten bol o dva roky starší a celú kariéru hrával typického dedinského wingbeka. Od mladších žiakov. Strávil na čiare viac ako tridsať rokov a rád o sebe tvrdil, že tú pozíciu pre svetový futbal objavil on. Vyhlasoval, že mal na tom poste najazdených už stovky kilometrov, keď takto začal hrávať Roberto Carlos v Interi Miláno.

Vrátil sa k tomu aj nedávno U Hrocha. „Všetci tu onanujete nad kadejakým Alexandrom-Arnoldom Hakimim, Dimarcom, Spinazzolom, Frimpongom, Daviesom. Ale povedzte mi, kto na lajne pendloval ako kyvadlovka už v roku 1994?“

„Marcos Evangelista de Morais,“ ozvalo sa od vedľajšieho stola.

„Ha?!“

„Cafu,“ upresnil Šaňo Bottka, náš miestny štatista a športový novinár. „Ty si hral v 94-tom wingbeka v žiackom tíme vo Vyšných Šajbách, Cafu ho hral vo finále majstrovstiev sveta.“ Krčma sa rozosmiala a Tibor, ktorý mal vždy na všetko odpoveď, nemal pre Bottku žiadnu odpoveď. Ako sa hovorí, bol to krásny futbalový moment.

Keď som to reprodukoval Valdovi, škodoradostne sa uškŕňal. So svojím stredným bratom sa už roky nerozpráva. Po tom kontroverznom Tiborovom prestupe (ktorý doteraz nikto nechápe) s ním Valdo odmietol existovať pod jednou strechou. Do domu na kopec sa odpratal v lete 2006.

Zidanova ultimátna magorina

Pamätám si to presne, hrali sa práve majstrovstvá sveta v Nemecku. Na starej Orave sme tam spolu pozerali každý zápas; pekne jeden za druhým. Som si istý, že zo žiadneho turnaja som nikdy nevidel toľko futbalu, čo z tohto mundialu.

Fandili sme Talianom, lebo odpisovaným tímom sa fandí najlepšie. Azúrová skvadra bola tesne po korupčnom škandále Calciopoli, ktorý ich pred turnajom rozglejil a nikto im nedával šancu ani doma. Palce sme držali najmä sympaťákom Tottimu a Del Pierovi.

Švajda si však napokon najviac získal Zizu – tou slávnou hlavičkou do hrude Marca Materazziho, ktorý urazil jeho sestru a matku. Každý Taliana vnímal ako sviňu a zastával sa Francúza.

No všetkým až dodatočne došlo, aká to bola od Zidaneho ultimátna magorina. Až po tom, keď sme sa na ďalších turnajoch ničoho podobného nedočkali (nieto ešte vo finále, v najväčšom zápase, do akého môže futbalista nastúpiť).

Valdo o tej hlavičke rozprával ešte mesiac. Podľa neho nikto nikdy neukončil a neukončí kariéru vo väčšom štýle. Bolo to pre Valdemara monumentálnejšie, než akýkoľvek gól, prihrávka, či zidanovka. Zamiloval sa doňho.

Dôkazy visia na stenách uňho doma. Dívam sa na ich aj teraz. Nad jedálenským stolom má Valdo zarámované tri plagáty, tri fotografie.

Prvá je z momentu, ktorý pozná každý; keď ho Zizu trafil priamo na solár a Materazzi sa skrútil ako postrelený paragraf. Vedľa toho mu visí záber, keď Horacio Elizondo ukazuje jednou rukou červenú a druhou rukou smer, ktorým má vinník vypadnúť z ihriska. Podľa Valdemara je najsilnejší obraz ten posledný. „Lebo dokonalo zachytáva, z akého cesta bol ten plešatý alžírsky génius,“ vysvetlil mi po svojom.

Je to momentka, na ktorej Zidane schádza z hracej plochy a míňa pritom Zlatú Niké, notoricky známu trofej za majstra sveta, ktorú už v roku 1998 raz vyhral. Pri tomto odchode zo scény sa na ňu ani nepozrie, lebo je zaneprázdnený tým, že si odlepuje zo zápästia tejp.

Švajdo tvrdil, že vždy keď na ten plagát pozrie, vidí v ňom iný príbeh. V jeho ponímaní to bolo umelecké dielo na úrovni Mony Lisy a Zidane bol preňho najväčší hráč všetkých čias.

Kariéra na vlásku

V každom prípade bolo pomerne zvláštne, ako bol v tom čase posadnutý témou konca kariéry. Mal vtedy 22 rokov a tú svoju prakticky iba rozbiehal. No on ako keby uvažoval dve desaťročia dopredu.

Lesníci z Družstevníku mali za sebou ďalšiu priemernú sezónu a možno tušil, že vo Vyšných Šajbách dobrovoľne premrhá svoje najlepšie roky. A možno aj všetky roky, lebo tam zakape do úplného konca a nič s nimi nevyhrá.

Po tej nevydarenej skúsenosti v Japonsku sa totiž zaprisahal, že sa skrz prachy už nikdy presvedčiť nenechá. To potom aj dodržal, i keď to nedávalo žiadny zmysel. Rád by som raz pochopil, čo je teda jeho „Zlatá Niké“. A či ju chce aj získať, alebo túži iba prejsť okolo – a nevenovať jej pritom ani jediný pohľad.

Musím priznať, že sa v ňom veľakrát nevyznám. Vôbec napríklad netuším, čo čakať od tejto návštevy. Ako bude reagovať, keď to naňho vybalím?

Sadám si k jedálenskému stolu rovno pod Zidana, teda pod troch Zidanov, a pýtam sa ho, ako to ide.

Odpovedá typicky: „Na hovno... ale dobre to zvládam.“

Má 41 rokov a jeho kariéra visí na vlásku. Pravda, to je ešte poriadny eufemizmus, lebo pre doktora Brondoša, ktorý videl snímky, je ten vlások úplne pretrhnutý. Presne ako väzy v jeho pravačke.