Barteková od finále nemôže spať. Pred očami sa mi prehráva posledný dvojstrel, priznala

PARÍŽ. Na OH v Paríži ju čakali povinnosti v dvoch rolách. Ako športovkyňu, aj ako členku Medzinárodného olympijského výboru.

Športová strelkyňa DANKA BARTEKOVÁ obsadila vo finále skeetu žien 6. miesto. Vlaňajšiu majsterku sveta a Európy to nemohlo uspokojiť.

Dva dni po súťaži sa z dejiska streleckých súťaží, z mestečka Chateauroux, presunula do Paríža na záverečné dni olympiády. Zavítala aj do Slovenského domu, kde zhodnotila svoje účinkovanie a prezradila niečo aj o svojej činnosti v rámci MOV.

Aký bol presun zo strelnice do Paríža?

Radostný. Teším sa, že som tu a že si môžem na posledné dni užiť olympiádu. Nesledovala som sociálne médiá, nečítala som ani e-maily, úplne som sa odstrihla, ale z toho, čo som počula o atmosfére v Paríži, sa mám na čo tešiť.

Už v utorok som stihla vidieť skejtbording, videli sme kvalifikáciu žien, takže začínam to tu nasávať.

Svoju súťaž už máte za sebou, teraz vás čakajú iné povinnosti ako členku Medzinárodného olympijského výboru. O čo presne ide?

Čiastočne som mala povinnosti v rámci MOV aj v Chateauroux, v dejisku streleckých súťaží, keďže sa mi podarilo vydobyť si na dlhé lakte tri odovzdávania medailí.

Veľmi som sa tešila, že som mohla odovzdávať medaily mojím streleckým kolegom. Mala som zabukovaný trap žien, aj päťdesiatku tri pozície, ale najviac ma potešilo, že som mohla odovzdať medaily v mix skeete športovcom a športovkyniam, ktorí so mnou strieľajú a s ktorými dlhodobo zdieľame tú cestu.

Úplne najväčšiu radosť mi spravilo, že som mohla medailu zavesiť na krk Gabrielemu Rossettimu, je to syn trénera, ktorý ma kedysi trénoval a už, žiaľ, nie je medzi nami. Bol to veľmi emotívny moment.

Aj v Paríži budete odovzdávať niekomu medailu?

Vypýtala som si chôdzu mix, to už mám aj potvrdené. Povedala som, že som k dispozícii aj naďalej, ak by čokoľvek bolo treba.

MOV mal aj svoje zasadnutie. Aj tam ste mali nejaké povinnosti?

Ako riaditeľka komisie pre digitálnu komunikáciu som mala svoju správu. Toto som absolvovala na diaľku. Mala som natočené video zo Chateauroux, ale bola som pripravená, aby som naživo vstúpila do zasadnutia priamo zo strelnice v Chateauroux, ale to sa nepodarilo, keďže boli príliš dopredu v programe. Nakoniec teda pustili len video, ale bola som veľmi rada, že som si aj túto povinnosť splnila.

Budem sledovať aj vyhlasovanie volieb do komisie športovcov. Budú to naši nástupcovia, kedysi som bola na ich mieste, čakala som, ako voľby dopadnú.

Aké ohlasy dostávate na hry v Paríži?

Medzi členmi panuje veľmi pozitívna atmosféra, aj prezident Thomas Bach je veľmi spokojný s tým, ako hry prebiehajú. Toto sú hry stvorené pre športového fanúšika. Keď som bola v parku mestských športov, videli sme množstvo detí, rodiny s deťmi, ktoré sa prišli pozrieť na olympijské hry.

To je niečo, čo nám po Tokiu nesmierne chýbalo, svet a športoví fanúšikovia si konečne zaslúžili hry, kde sa naozaj môžeme stretnúť a vychutnať si tú elektrizujúcu atmosféru, ktorú Paríž ponúka.

Krásne spájajú to nové, moderné – športoviská, technológie, inovácie – s tým starým. Už spomínané športovisko skejtbordingu stojí v obkolesení starých budov, je tam Grand Palais, blízko Eiffelovka, divadlá, múzeá, sochy, fontány… Je to niečo neuveriteľné.

Strelci si však parížsku atmosféru neužili, keďže súťažili 270 kilometrov od dejiska hier v mestečku Chateauroux. Nemrzelo vás to?

Myslím si, že prvoradá je kvalita športoviska. Bolo to najlepšie riešenie pre to, aby sme mali výborné podmienky na športovanie. Pre športovcov sú hry primárne o výkone.

V pôvodnom pláne figurovalo dočasné športovisko postavené v Paríži, s dvoma strelišťami, čo nevyhovuje olympijským štandardom. Aj z ekologického hľadiska bolo najlepšie riešenie Chateauroux. Pre mňa to bolo logické a racionálne riešenie.

Možno to mrzelo tých športovcov, ktorí tu boli prvýkrát, že nezažili tú pravú atmosféru. Na druhej strane pre mňa, ktorá som si absolvovala päť olympijských hier, to bol vítaný pokoj. Možno aj vďaka tomu som sa dokázala takto sústrediť na preteky a užívať si to.

Už prešlo zopár dní od vášho finále, v ktorom ste obsadili 6. miesto. Ako s odstupom času vnímate tento výsledok?

Samozrejme, nikdy nebudem spokojná so šiestym miestom. Ale som spokojná s tým, že som bola vo finále. Boli to moje piate hry a iba druhé finálové umiestnenie.

Stálo ma veľa síl dostať sa tam cez napínavý rozstrel. Ale aj medaila bola blízko. Poviem na rovinu, už dva dni nespím a v hlave sa mi prehráva ten posledný dvojstrel, ako som chybila prvého holuba. Chvíľku ešte potrvá, kým to vstrebem a sama v sebe vyhodnotím, že síce šieste miesto nie je medaila, ale po dvadsiatich rokoch mojej olympijskej cesty som stále tam. Bola som tretia najstaršia v štartovom poli a najstaršia finalistka a ešte stále viem popreháňať mladé baby.

Skúsite to ešte aj o štyri roky v Los Angeles?

Vôbec neviem, čo bude o štyri roky a vôbec nerozmýšľam o L.A. Určite tam budem ako členka MOV, ale zatiaľ si neviem úplne predstaviť, či som opäť ochotná ísť do toho odriekania, do tej driny a obiet, ktoré musí každý športovec dať.

Viem, že možno to hovorím s trpkosťou. Milujem svoj šport, milujem chodiť každý deň na tréning, ale viem, čo ma stojí vybudovať si každý jeden terč. Ja nie som extrémne talentovaný človek, mám všetko vydreté. Už 26 rokov som deň čo deň na strelnici. Stačí to na olympijské finále, ale musím si sama v sebe zhodnotiť, či ešte raz chcem vstúpiť do tých vôd. Je to o tom, že sa upokojím, prehodnotím, vstrebem, ale určite by som sa nechcela vzdať môjho športu. Všetko je otvorené.

Od strelcov sa očakávali medaily, napokon z toho boli dve finálové umiestnenia zásluhou vás a Vanesy Hockovej. Ako hodnotíte účinkovanie slovenských strelcov na olympiáde?

Strelci išli sem ako favoriti v mnohých disciplínach, od Zuzky Štefečekovej cez Maja Kovačócyho a Paťa Jányho. Bola som by veľmi rada, ak by sme ich nehodnotili na základe jedných pretekov, ktoré možno nevyšli každému z nás, ako sme si to želali. Stačí iba málo, aby z prvého bolo desiate, pätnáste miesto, je to fakt o maličkých detailoch. Ja si veľmi vážim prácu všetkých strelcov, všetkých športovcov vo výprave.

Myslím si, že sme dokázali, že sa nestratíme, napriek tomu, že to až tak úplne nevyšlo. Je to hodená rukavica do L.A., uvidíme, pre koho všetkého.

Vo finále skeetu bola okrem vás aj Vanesa Hocková. Povedala, že jej pomohlo, že vy ste absorbovali všetok tlak. Aj vám pomohlo, že ste neboli vo finále jediná Slovenka?

Ja som ten tlak vnímala stále. Nerobili to na mňa ľudia, tým, že som sa úplne odstrihla, ale robila som si to na seba sama. Mala som očakávania a ambície, viem, že som vo finále silná, že keď sa tam dostanem, tak viem zabojovať. Žiaľ, treba aj kúsoček šťastia a ten tentoraz neprišiel.

Sú to preteky, ktoré sa zopakujú za štyri roky. Pre nás športovcov je to nefér, ťažko sa s tým vyrovnávame. Keď to vyjde, je to skvelé, lebo ste štyri roky olympijský víťaz. Keď to nevyjde, tak sú to štyri roky čakania, driny, odriekania.

To, že aj Vanesa bola vo finále, považujem za obrovský výsledok pre Slovensko. Boli to jej prvé hry, zvládla tlak, lebo určite mala nejaké očakávania od seba. Strieľala famózne.

Nevedela som priebežné výsledky, ale videla som ju strieľať vo finále a videla som, že naozaj jej ide karta, mala svoj deň. Išla v dobrom rytme, škoda, že to nevyšlo.

Slovensko má najmenšiu výpravu v histórii a zatiaľ získalo jednu medailu. Dá sa to považovať za úspech?

Možno polovica športovcov patrí do staršej generácie, ktoré mali možno posledné, možno predposledné hry pred sebou a dokázali byť v prvej desiatke. Potom tu máme mladých športovcov, ktorí nie sú ešte skúsení, ale podarilo sa im dosiahnuť skvelý výsledok.

Máme veľa dobrých umiestnení do šiesteho, či do desiateho miesta. Výprava teda nie je sklamaním.

Nemôžeme sa na to pozerať len cez medaily, treba vnímať aj to, že sme sa nestratili v kvalitnej konkurencii. V mnohých prípadoch chýbal kúsok šťastia. Som vďačná za podporu fanúšikov, ktorí nám fandia, aj keď sme šiesti či ôsmi, lebo toto nás pri športe drží.