BRATISLAVA. Na olympijské hry sa chcela dostať už niekoľko rokov. Nie ako športovkyňa, ale ako dobrovoľníčka. Skúšala to v Turíne 2006 i Londýne 2012.
Vyšlo jej to až teraz a naplno si vychutnala olympiádu v Paríži.
Eva Lešková je veľký fanúšik športu a olympijských hier. Z podujatia mala veľmi dobrý pocit.
„Bol to pre mňa veľký zážitok iba tam byť. Videla som obrovskú pozitívnu energiu. Všetci ľudia sa tešili a bolo jedno, či to boli športovci alebo diváci. Ľudia na ulici boli veselí, usmievali sa a všetko bolo pozitívne.
Možno trochu bublina, ale olympijský duch v Paríži bol. Zvlášť, keď človek príde z negatívneho Slovenka, tak je všetko pozitívne a nabije vás to energiou. Každý deň bol lepší a lepší,“ povedala v rozhovore pre Sportnet.
V článku sa dozviete:
- Ako postupovať pri registrácii na dobrovoľníka?
- Čo rozhodlo pri výbere?
- Ako vyzeral jej pracovný deň?
- Na čo sa jediné sa sťažovali domáci pri otváracom ceremoniáli?
- Prečo si myslela, že vyhrala medailu?
- Čo všetko dostala od organizátorov?
- Ako sa jej podarilo nájsť lacné ubytovanie?
- Aké boli jej náklady za dvanásť dní v Paríži?
Náhoda a šťastie
Štyridsaťročná Slovenka pochádza z malej dedinky pri Prešove. Pracuje ako projektová manažérka v softvérovom vývoji. Do Paríža cestovala na dvanásť dní, z práce si zobrala dovolenku.
O malé deti sa postaral priateľ, aby si vášnivá športová fanúšička mohla splniť svoj sen.
Proces dobrovoľníckeho výberu sa však začal oveľa skôr.
Na olympijské hry sa dostala oficiálnou cestou, keď si vyplnila žiadosť cez Medzinárodný olympijský výbor (MOV). Bolo to približne rok a pol pred začiatkom olympiády.
O dobrovoľnícky post je totiž veľmi veľký záujem a počet prihlášok preskočil 300 000 záujemcov.
Potrebných bolo iba 45 000. „Prebiehal výber. Ako prvé bolo kritérium, že 80 % dobrovoľníkov bolo domácich a 20 % zo zahraničia. Nasledovali tri základné kritéria – vek nad 18 rokov, anglický alebo francúzsky jazyk a dostupnosť na najmenej desať dní.“
Lešková ovládala iba anglický jazyk, ale myslí si, že kľúčová bola skúsenosť priamo zo športu, ktorý si vybrala. V jej tíme bolo nakoniec málo ľudí, ktorí francúzštinu neovládali.
Okrem osobných údajov vypísala i skúsenosti s nejakou pracovnou pozíciou.
„Nie je nikde žiadny konkrétny kľúč na základe čoho vyberali. Myslím, že do veľkej miery zohráva rolu i náhoda alebo šťastie.“
Fotogaléria slovenskej dobrovoľníčky na OH 2024
Stačil by iba jazyk
V prihláške vyplnila i preferencie.
„Mohla som si vybrať tri športy a tri oblasti, kde by som chcela pôsobiť. Vybrala som si bedminton, atletiku a taekwondo. Z oblastí som si mohla vybrať press, starostlivosť o športovcov alebo divákov. Oblastí bolo veľmi veľa. Niekde vyberali aj náhodne.“
Rozhodnutie o výbere jej prišlo v septembri 2023 a po pol roku aj konkrétna rola a rozpis služieb.
„Tam sa ešte dalo s organizátormi trochu vyjednávať, ale nič veľké.“
Najviac dobrovoľníkov bolo v uliciach alebo pred športoviskami, kde usmerňovali divákov, kadiaľ ísť. „Na to netreba žiadne špeciálne zručnosti, iba jazyk. Stačilo vedieť ľuďom iba poradiť.“
Užívala si najlepšie zápasy
Slovenka robila dobrovoľníčku na bedmintone. „V tomto prípade sa vyžadovali i skúsenosti s bedmintonom. Pôsobím aj ako čiarová rozhodkyňa, ovládam pravidlá. Myslím, že v mojom prípade to bolo rozhodujúce.“
Skupina dobrovoľníkov na bedmintone pomáhala s počítaním skóre a rôznymi štatistikami. Dovedna ich bolo 21.
Dobrovoľnícky tím na bedmintone. (Autor: osobný archív Lešková.)
„Všetkých nás spájal bedminton. Boli medzi nami rozhodcovia, tréneri alebo bývalí hráči. Pracovali sme pre firmu Omega, ktorá je oficiálny časomer. Hlavnou úlohou je, aby sa zobrazovalo skóre na obrazovkách.
My sme akoby tieňovali hlavného rozhodcu a zadávali sme priebežné skóre do laptopu. Zároveň sme zberali aj ďalšie štatistiky, ktoré sa zobrazovali na veľkých obrazovkách.
Napríklad dĺžka výmeny a podobne. Bolo to celkom náročné na sústredenie. Najhoršie to bolo v mužskej štvorhre, kde sa hralo veľmi rýchlo. Niekedy som nestíhala ani reagovať, koľko úderov tam bolo.“
Pozícia zberača dát bola jedna z lepších dobrovoľníckych pozícií. „Boli sme priamo na kurte pri najlepšom bedmintone na svete. Dalo sa zápas aj užiť.“
Ako vyzeral jej pracovný deň?
„Pracovali sme rôzne podľa pracovných blokov. Bedminton sa hral v troch časových blokoch – ráno, poobede a večer. Podľa toho nám pridelili smeny. Iba jeden deň som mala zdvojenú smenu a pracovala som desať hodín.“
Uletený a odvážny ceremoniál
Slovenka prišla do Paríža dva dni pred otváracím ceremoniálom. „Vtedy to bolo najhoršie, pretože organizátori veľa nacvičovali na Seine a mesto v rádiuse päťsto metrov bolo uzavreté. Vôbec sa nedalo ísť popri rieke.
