Štvrtok, 28. január, 2021Meniny má Alfonz

S tigrami pričuchol k Lige majstrov, Weiss v ňom videl druhého Moravčíka

Bývalý výborný tvorca hry Jozef Majoroš je v súčasnosti trénerom Michaloviec. (Autor: Róbert Andrejov)
Róbert Andrejov|Publikované 12. máj 2020 o 22:00

Začiatkom roka získal Majoroš najvyššiu trénerskú licenciu.

Jozef Majoroš: fotogaléria

12.5.2020

MICHALOVCE. Košický rodák Jozef Majoroš mal našliapnuté na sľubnú futbalovú kariéru. Bol súčasťou silného mužstva v časoch najväčšej slávy 1. FC, tešil sa s ním z dvoch majstrovských titulov, pričuchol si aj k prestížnej Lige majstrov.

Ako 20-ročný urobil prestup do petržalskej Artmedie, kde na jeho adresu vtedajší hrajúci tréner tímu z najväčšieho slovenského sídliska Vladimír Weiss vyriekol pamätný výrok: „Našli sme nového Moravčíka.“

Mal veľký talent, bol ozajstným špílmachrom, hrou bavil divákov. V roku 2006 počas pôsobenia v MFK Košice hral v životnej forme, podľa jeho trénera Jána Kozáka v reprezentačnej.

Tesne po tridsiatke dal profesionálnej kariére zbohom a dal sa na trénerskú prácu. „Čepi“, ako Majoroša všetci familiárne prezývajú, už v mladom veku ukázal, že sa nestratí ani v tomto fachu.

Pred troma rokmi doviedol FC VSS Košice k druholigovému prvenstvu a teraz má s michalovským MFK Zemplín nakročené k historickému umiesteniu medzi elitou i miestenke v európskom pohári.

Kariéru profesionálneho futbalistu ste ukončili už krátko po dovŕšení tridsiatky. Prečo tak skoro?

„V roku 2006 som absolvoval ťažkú operáciu pravého kolena. Mal som roztrhnutý predný krížny väz, natrhnutý zadný, poškodený bol aj meniskus a postranný väz. Ale dostal som sa z toho, za čo sa musím poďakovať doktorovi Jackovi, ktorý mi koleno výborne urobil a odvtedy s ním nemám žiadny problém. Pokračoval som v MFK Košice, kde mi v lete 2008 skončila zmluva a na novej sme sa nedohodli. Chcel som si vyskúšať zahraničie, záujem o moje služby mali tri kluby, ale vždy to na nejakých malých detailoch, ktoré som ja nemohol ovplyvniť, stroskotalo. Nakoniec som jesennú časť odohral za košické béčko v druhej lige. Na jar som sa pobral do Moldavy nad Bodvou, kde som si však roztrhol zadný stehenný sval. Vrcholovú záťaž už moje svaly nezvládali, tak som sa rozhodol skončiť.“

Kopačky ste však na klinec definitívne nezavesili, pôsobili ste ešte v nižších súťažiach. Kde presne?

„Najprv som hral za treťoligové Vyšné Opátske. Keďže v tom čase som už trénoval, na zápasy a tréningy mi niekedy nezostával čas. Predsa aj v tejto súťaži potrebujete aspoň trikrát týždenne trénovať. Skončil som tam, potom som chvíľu nastupoval za Veľkú Idu, kde niekedy hral môj otec, a nakoniec ma ešte brat zlanáril do Medzeva, kde som pobudol len krátko. Tréningy som nestíhal, preto som si povedal, že stačilo a ďalej sa už trápiť nebudem.“

Mali ste hneď po skončení kariéry jasno v tom, že budete trénerom?

„Ešte ako hráč som myslel na to, že chcem pri futbale zostať aj potom. Už počas pôsobenia v MFK Košice som si urobil licenciu. Trénovanie ma hneď chytilo a nad ničím iným som už ani neuvažoval. Začiatkom tohto roka som úspešne ukončil štúdium UEFA PRO, takže som držiteľom najvyššej trénerskej licencie.“

Ako sa vaša trénerská kariéra vyvíjala?

„Začínal som pri mládeži MFK Košice. Prvý rok som bol asistentom pri starších žiakoch U15, potom som viedol mladších žiakov U12 a mladších dorastencov U16, až prišla ponuka trénovať A-mužstvo FC VSS, nástupcu MFK, ktorú som prijal. Podarilo sa nám vyhrať druhú ligu, ale bohužiaľ, všetci vieme, ako to dopadlo. Z finančných dôvodov sme sa neprihlásili do najvyššej súťaže. Bolo mi to ľúto, lebo sa zišla výborná partia hráčov. Aj takéto situácie však prináša život.“

Na ktoré momenty v hráčskej kariére rád spomínate?

„Ako v normálnom živote, tak aj v tom športovom si prejdete lepšími aj horšími chvíľami. Najkrajšie boli tie, keď som s 1. FC Košice dvakrát získal majstrovský titul. Podarilo sa nám postúpiť aj do hlavnej fázy Ligy majstrov, kde boli našimi súpermi Manchester United, Feyenoord Rotterdam a Juventus Turín. Boli to krásne časy, mali sme silné mužstvo, tri štvrtiny kádra boli reprezentanti. Ja som doň prišiel po skončení dorasteneckého veku. Už len trénovať s týmito hráčmi bola pre mňa veľká škola. Naskočil som aj do niekoľkých ligových zápasov.“

Nemali ste ani dvadsať, keď ste z lavičky pocítili atmosféru Ligy majstrov. Aké pocity ste vtedy prežívali?

Prémiový obsah

Zamknutý obsah Sportnet.sk bude dostupný mesiac zdarma.
Stačí sa prihlásiť pomocou SME prihlásenia.

Ak ešte nemáte SME.sk účet, zaregistrujte sa
Autor: Róbert Andrejov

Diskusia

Diskusiu k článku si môžete prečítať na sport.sme.sk

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.