Bol ikonou, skončil nedôstojne. Pri futbale je najdôležitejšia partia, tvrdí Pellegríni

Futbalovú obec šokoval jeho koniec v FK Pohronie. Vraj rozvracal kabínu a vyvolával konflikty, za čo ho vedenie klubu vyhodilo.

Fanúšikovia v Žiari nad Hronom ho poznajú ako priateľského človeka. Srdciara, ktorý bojuje za svoj milovaný klub. Jeho koniec preto vyvolal vášne.

LUKÁŠA PELLEGRÍNIHO (33) aj po vyše roku trápi, ako nešťastne v Pohroní skončil. Na futbal však nezanevrel. Svoje skúsenosti odovzdáva v štvrtoligovom klube FK Sitno Banská Štiavnica.

Čomu sa venujete po neslávnom konci v FK Pohronie?

Prešiel som na dráhu funkcionára. Dôveru mi dal malý amatérsky klub v Banskej Štiavnici. Zastávam tu viacero funkcií naraz. Som športový riaditeľ, tréner áčka a venujem sa deťom v ich futbalovom rozvoji.

Aj hrávate?

Keď človek miluje futbal, nedá sa hneď prestať. Udržiavam sa preto v kondícii a pravidelne nastupujem na ihrisko. Je to však len pasia, hrám ako amatér.

Máte aj civilné zamestnanie?

Áno, pracujem ako hasič. Nenudím sa, mám toho veľa. Na prvom mieste však pre mňa je a vždy bude rodina. Mám úžasnú a tolerantnú manželku, ktorá mi dáva priestor realizovať sa.

Rodičia ma vychovali tak, aby som vždy pomáhal. Hasičský a záchranný zbor preto vnímam ako zamestnanie, kde sa môžem realizovať a pomáhať.

Čo je pre vás základom fungovania v kolektíve?

Prioritou je partia. V Pohroní som si zakladal na tom, aby sme sa tešili z každého tréningu a zápasu. Rovnako aj teraz v práci je na prvom mieste kamarátstvo.

Vzťahy musia byť vždy najvyššie. A to som sa snažil a snažím preniesť aj do FK Sitno Banská Štiavnica.

Po jesennej časti ste v štvrtej lige na prvom mieste tabuľky. Čomu za to vďačíte?

Ako hovorím, sme skvelá partia. Dobré výsledky môže dosiahnuť iba ten tím, ktorý má radosť z hry. A to v Banskej Štiavnici platí na sto percent.

Po mojom konci v Pohroní za mnou prišli chlapci, ktorí sú rovnako charakterovo naladení. A navyše skvelí futbalisti. Ján Nosko, Lukáš Tesák alebo Patrik Jacko, všetko sú to chalani, ktorí by sa aj dnes nestratili v ligovom mužstve. Čo sa týka charakteru, určite.

Na štvrtú najvyššiu súťaž máte skvelý káder. Cieľom je postup?

V prvom rade sa tešíme zo spoločných chvíľ. Že môžeme byť spolu.

Keď sa na to pozrieme z inej strany, sme športovci a každý zápas chceme vyhrať. Vyššia súťaž si však vyžaduje vyššie nároky. Všetko sa odvíja od ekonomického hľadiska.

Ak bude klub finančne stabilizovaný, určite do vyššej súťaže pôjdeme. Veď preto hráme futbal. Aby sme vyhrávali a postupovali. Všetko sa však ukáže po sezóne.

Vieme, že štiavnický fanúšik si zaslúži vyššiu súťaž. A my urobíme všetko preto, aby sme naplnili ciele.

Sme však nohami na zemi a sme v prvom rade realisti. Ako hovorím, na prvom mieste je, aby sme boli kamaráti. Pretože, ak by sme postupom doplatili na nezhody v kabíne, určite do toho nepôjdeme.

Prečo si toľko zakladáte na vzťahoch? Nerozhoduje zápasy kvalita na ihrisku?

Nie vždy. Najväčší úspech v histórii Pohronia, postup do Fortuna ligy, sme vybojovali hlavne vďaka partii.

Tešili sme sa z maličkostí. Z toho, že sme priatelia. A potom prišli aj výsledky. Na ihrisku sme jeden za druhého nechali dušu. Súperili sme proti klubom s oveľa väčšími rozpočtami, no zdolávali sme ich srdiečkom.

Vraveli ste, že futbal hráte len ako amatér. Na ktorý moment profesionálnej kariéry spomínate najradšej?

Pánu Bohu som vďačný, že takmer pätnásť rokov som hral profesionálne. Ďakujem, že mi to umožnil. Každý jeden klub a zápas, aj prehratý, mi dal veľa.

Pekných momentov bolo viacej, ale zimomriavky mám, keď si spomeniem na otvárajúci gól na novom štadióne v Žiari nad Hronom.

Pohronie vždy bolo a je moja srdcová záležitosť. Neskôr sme postúpili do Fortuna ligy, čo nik nečakal. Veľa ľudí nám neverilo, no my sme to dokázali.

Na naše zápasy v druhej a neskôr aj prvej lige chodilo množstvo ľudí. Plný štadión. Bolo to najkrajšie obdobie mojej kariéry.

A čo horšie momenty?

Srdce mi zlomilo, ako som z Pohronia odišiel. Nepredstavoval som si to ani v najhoršom sne. Ak by mi niekto povedal, že v milovanom klube skončím takto, vysmial by som sa mu.

Nečakal som, že sa s funkcionármi, fanúšikmi a spoluhráčmi rozlúčim takto nedôstojne. Predstavoval som si to úplne inak.

Bolí ma to aj s odstupom času. Na takéto veci nejde zabudnúť. Prežil som tam krásnych sedem rokov, no odišiel som ako najhorší, ktorý chce klubu zle.

Vraj som škodil spoluhráčom, robil intrigy a rozvracal kabínu. Bolo to však úplne naopak. Pohronie bola pre mňa veľká priorita.

Vždy som sa snažil, aby som ako kapitán nielen hral, ale pomáhal spoluhráčom a trénerom. A dopadlo to takto smutne.

Spolu s vami skončil aj ďalší odchovanec Patrik Abrahám. Čo sa vtedy vlastne stalo?

Po záchrane vo Fortuna lige sa nám prestalo dariť. Funkcionári si to predstavovali inak, preto začali robiť zmeny.

Ja som cítil, že to už nie je rodinný klub, s ktorým som postúpil do ligy. Zrazu sa z nás stal biznis klub, s čím som nebol úplne stotožnený.

Začal som cítiť, že som naplnil svoju futbalovú misiu. S pánom predsedom Igorom Rozenbergom som preto začal riešiť svoju budúcnosť. Máme spolu výborný vzťah, preto som bol k nemu otvorený. Povedal som mu, že po naplnení zmluvy už hrávať nechcem.

Medzičasom som skončil štúdium na vysokej škole a rozhodol som sa posunúť inde. Tam, kde budem prospešný pre spoločnosť.

Plány boli, že by som mohol pokračovať v štruktúrach klubu. Pretože už vtedy som nebol len hráč, ale ako kapitán som spoluhráčom pomáhal i v iných veciach.

Vždy, keď sa im niečo nepáčilo, vadilo im, zastupoval som ich a konfrontoval som kompetentných ľudí. Bol som otvorený a asi preto som sa stal nechcenou figúrkou.

Jedného dňa si ma športový riaditeľ klubu a hlavný tréner zavolali na stretnutie. Čakal som, že sa ideme rozprávať o mojej budúcnosti v klube. Zostal som však šokovaný.

Čo sa stalo?

Oznámili mi, že som preradený do farmy Pohronia z Novej Bane. Odísť som mal za nepochopiteľných a nevysvetliteľných okolností.

Tréner Mikuláš Radványi sa len pozeral do zeme. Nedokázal sa mi ani pozrieť do očí. Vraj, že to nie je jeho rozhodnutie a nemá s tým nič spoločné.

Nehovorím, že som bol bez viny. Pre mňa ako bývalého lídra mužstva bolo ťažké, že som sa ocitol na lavičke. A bol dopočtu. Nikomu som však za to nenadával.

Robil som všetko preto, aby klub rástol. Pomáhal som spoluhráčom a podporoval ich.

Vraj ste na hráčov čiernej pleti mali rasistické poznámky.

To je totálna hlúposť. Nechápem, ako niekto mohol vypustiť takú sprostosť.

Športový riaditeľ povedal, že hráčom čiernej pleti škodím, vraj sa ma boja. Keby to bola pravda, nechodili by so mnou grilovať ku mne domov.

Vedel som, že keď do neznámeho sveta príde niekto z inej strany zemegule, treba mu pomôcť. A za to, čo som im pomáhal, som bol odmenený.

Krátko po vašom odchode skončil v klube aj športový riaditeľ Miroslav Filipko.

Ukázala sa sila kabíny. Spoluhráči konfrontovali majiteľov, ako sa veci majú. Zastali si ma práve tí chlapci, ktorým som mal robiť zle. Som šťastný, že pravda vyšla najavo a očistili moje meno.

Na sedenie si ma potom zavolal pán primátor Peter Antal, ktorý žiadal vysvetlenie. Na otázky som mu poskytol argumenty, preto podnikol všetky kroky a športového riaditeľa z funkcie odvolal.

Vedenie ma potom volalo naspäť, ale ja som sa už nedokázal vrátiť do prostredia, kde som zostal nechcený.

Tréner Milan Nemec mi vždy vravel, rob veci tak, aby si sa mohol pozrieť do zrkadla. Na ihrisku aj mimo neho. Ja som z Pohronia odišiel s čistým svedomím a nemám sa za čo hanbiť.

Ako ste sa lúčili so spoluhráčmi po tak dlhom období?

Asi na päť chlapcov, všetci sme v šatni plakali. Neubránil som sa slzám, pretože mi to prišlo strašne ľúto. Pohronie je kus môjho života.

Nebol som však jediný, ktorý z môjho pohľadu odišiel z klubu nedôstojne. Ani ďakujem nepočuli pri odchode Nosko, Tesák, Jacko či Jenčo. Najväčšie legendy pohronského futbalu. Či sa to niekomu páči alebo nie, tento mladý klub väčšie osobnosti nemá.

Celé je to smutné, ale dalo mi to do života veľa. Rozumný človek si aj z toho zlého dokáže zobrať niečo dobré.

Po jesennej časti je Pohronie na poslednom mieste tabuľky. Sledujete jeho účinkovanie vo Fortuna lige?

Či chcem alebo nie, Pohronie je stále moja srdcovka. S pánmi Rozembergom a Antalom sme v kontakte a máme spolu nadštandardný vzťah. Trápi ma preto, že je klub na chvoste.

Za Pohronie hrajú chlapci, s ktorými som sedel v šatni. Stále sme veľkí kamaráti. Trebárs s Paťkom Blahútom sme v stálom kontakte a občas si s nami príde zatrénovať do Banskej Štiavnice.

Chalanom držím palce a verím, že sa zachránia. I keď to bude extrémne náročné.

Hoci sa stalo, čo sa stalo, Pohronie bude vždy moja láska. Ďakujem klubu a všetkým ľuďom, s ktorými som tu zažil najväčší úspech kariéry.

Ak by nebolo Miroslava Poliačeka, ktorý poskladal famózny tím. A skvelých trénerov Milana Nemca a Rastislava Urgelu, v Žiari nad Hronom by sa fortunaligový futbal nehral.

Tiež netreba zabudnúť na mojich chalanov, spoluhráčov, ktorí nechali na ihrisku srdce.

Možno sme nemali najkvalitnejší káder, ale vyhrávali sme vďaka partii. Dnes nič také v kabíne Pohronia nie je.

Ako to myslíte?

Za polrok sa mení desať hráčov. Futbal však nie je individuálny šport. Nie je normálne, aby hráči končili po troch mesiacoch. Ako sa potom majú spoznať a sadnúť si, keď pomaly každý týždeň je v kabíne niekto iný?

Na toto Pohronie trpí najviac a pokiaľ to kompetentní nepochopia, bude to ešte horšie. V klube je viacero hráčov, ktorí si musia čo najskôr uvedomiť, kde sú a za koho hrajú.

Čo mám informácie od bývalých spoluhráčov, vyhovárajú sa na trávnik, prostredie a hovoria len o peniazoch. U mňa by nič také neobstálo.

Najskôr treba ukázať niečo na ihrisku a potom sa môže diskutovať.

Možno som staromódny, ale pre mňa vždy bolo a je prioritou, aby mal hráč ku klubu vzťah. A to drvivá väčšina kabíny Pohronia nemá. Vždy mi bolo cťou nosiť dres so znakom FK Pohronie na hrudi. Mám pocit, že veľa chlapcom je to dnes jedno.

V Slovane Bratislava či Spartaku Trnava majú legionári vzťah ku klubu?

Ani tam nie. Tam sú však natoľko silné individuality, že zápasy rozhodnú skúsenosťami.

Pohronie je malý klub a ak chce byť úspešný, hráči musia držať spolu. Netvoriť skupinky, ale pôsobiť ako jeden celok. Čo mám informácie, kabína momentálne nefunguje.

Ak sa chcú chalani na jar zachrániť, musia si vážiť jeden druhého. A tiež klub, ktorý im vytvára solídne podmienky.

Vy ste pred Pohroním už úplne zavreli dvere?

Nie. Uvažoval som o funkcii manažéra, ale to by sa tam muselo veľa vecí zmeniť. A to nie je jednoduché. Najmä nie v dobe, keď v profesionálnom športe rozhodujú peniaze.

Bez nich sa futbal na tejto úrovni robiť nedá, čo samozrejme chápem.

Môj vzťah sa napriek všetkým udalostiam k Pohroniu nezmenil. Vždy to bude moja srdcová záležitosť a keď budem mať možnosť pomôcť, pomôžem.

Chalanom verím, že sa zachránia. Pohroniu však prajem hlavne to, aby si k nemu opäť našli cestu fanúšikovia. Aby objavili stratenú lásku ku klubu a opäť vypredali štadión.