Pri čiare si treba dať pozor. Inak vás môžu hákovať dáždnikom, tvrdí rozhodca amatérskych líg

Osem rokov prevádzkoval bar na štadióne. Neraz sa doťahoval s fanúšikmi, konzultoval s nimi správnosť verdiktov rozhodcov.

Keď zistil, že sa hľadajú noví záujemcovia o toto remeslo, neváhal sa prihlásiť.

Dnes LUKÁŠ LOMŇANČÍK (33) patrí medzi skúsených arbitrov ObFZ Bratislava – vidiek.

Práca futbalového rozhodcu nie je veľmi obľúbená. Ako ste sa k nej dostali?

Vyprovokovali ma kamaráti. Najskôr šlo o miernu recesiu, no teraz je to veľká záľuba.

Prevádzkoval som bar na štadióne a ako bývalý hráč som sa nevyhol nezhodám pri klasickom mudrovaní. Riešili sme verdikty arbitrov.

Raz som zbadal výzvu na sociálnej sieti: Staň sa rozhodcom. Hovorím si, chalani odpadnú, keď sa prihlásim.

Držal som to pred väčšinou v tajnosti, až pokým som nemal skúšky úspešne za sebou. Chalani naozaj odpadli a ja som už pri vstupnom orientačnom teste zistil, že mám veľké nedostatky.

Vraví sa o vás, že ste solídnym rozhodcom. Pripravujete sa nejako špeciálne?

Ste si istý, že ste sa pýtali správnych ľudí a na správne meno (smiech)?

Bez prípravy človek vybuchne už pri písomných skúškach z pravidiel futbalu. Ťažké sú aj fyzické previerky.

Nestačí byť pripravený len raz alebo dvakrát za rok. Rozhodcu preverí každý zápas a každý mu môže niečo dať.

Osobne si vždy dobre zabehám, ak ostanú sily, popri behu trénujem píšťalku. Asi preto, aby mi z nej po pár rýchlych presunoch nešiel len teplý vzduch.

Veľmi vítam sprístupnenie videozáznamov. Pozriem si skoro každý svoj zápas, nie že by som trpel narcizmom, ale hľadám priestor na zlepšenie. Najkritickejší som sám k sebe. Ak mi niečo nevyjde, hnevám sa na seba veľmi dlho.

Máte ambície to dotiahnuť do vyššej súťaže. Alebo sa chcete len baviť futbalom na nižšej úrovni?

Z vyššej súťaže som pre pracovnú vyťaženosť odišiel. Nemal som priestor na náročnejšiu prípravu a v takýchto prípadoch je lepšie nechať to tak.

Vrátil som sa späť na vidiek, mal som pocit zodpovednosti.

Ako to myslíte?

Mladým chcem vrátiť to dobré, čo som od vedenia a starších kolegov dostal ja. Navyše, bojujeme s nedostatkom záujmu o toto poslanie.

Zápasy dedinských tímov bývajú špecifické. Na čo musí byť rozhodca pripravený?

Nachystať v pravom slova zmysle sa nedá. Aj papierovo ľahký zápas môže človeka prekvapiť a vytrestať.

Milujem lokálne El Clásicá, kde sa dozviete staré krivdy medzi susedmi niekoľko generácií naspäť. Na derby stretnete tiež mnoho známych, bývalých spoluhráčov alebo spolužiakov.

Prekvapením môže byť bývalý ligový hráč, ktorý je stále aktívny. Na čo sa však spoľahlivo môžete tešiť je partia zapálených ľudí pre futbal a tradíciu. Hrdo budú stáť za svojim klubom a brániť farby svojej vlajky. Nevymenia svoj čas a silu za nič iné, priorita je jasná.

Fanúšikovia vedia na dedinách vyvolať búrlivú atmosféru. Zvykli ste si na ich pokrikovania?

Futbal bez fanúšikov a atmosféry nie je futbalom. Je to ako bryndzové halušky bez bryndze a slaniny. Bolo bolestivé sledovať alebo rozhodovať zápas bez nich.

Pokrikovanie musí byť. Podľa mňa má každý klub minimálne jedného fanúšika, pre ktorého znel rozkaz jasne. V deväťdesiatej minúte kričať na plné hrdlo: Sudí, čas! a pískaj konec...

Vtedy rátam do 120 a trikrát písknem do píšťalky.

Odmena pre rozhodcov na amatérskej úrovni nie je najvyššia. Stojí vám tá práca za to?

Aj keď sa nedávno zvyšovali, som paradoxne rád, že práve toto nedotiahlo nových arbitrov. Ak má byť jedinou motiváciou finančná odmena, nerobte prosím rozhodcu.

Keď som začínal, za výstroj som zaplatil polovicu priemernej mzdy. Prvé kroky potom smerovali na mládež. Krásne cestovanie pre desať až pätnásť eur.

Neskôr to však bolo ideálne hobby. Robil som to, čo ma baví. Stále som bol na ihrisku vo verne známom prostredí. Na konci mesiaca potom prišla odmena, ktorá nemusí byť na zahodenie. Aspoň si môžem kúpiť krém na rany, ktorý už dávno potrebujem (smiech).

V čom je práca rozhodcu okresných súťažiach iná ako v prvej lige?

Z bezprostrednej blízkosti sa dozviete, čo ste zač (smiech).

Ak si nedáte pozor pri postrannej čiare, môžete dostať upozornenie na neprijatý hovor v podobe hákovania dáždnikom. Toto v lige nezažijete a chlapci s profesionálnou licenciou môžu len tíško závidieť.

Žiadna technika, systém VAR a ani komunikácia s postranným. Rozhodnutia sú preto naozaj len na vás.

S týmto tvrdením si dovolím čiastočne nesúhlasiť. Asistentov VAR-u bývajú plné tribúny. Pri každej situácii dostanete minimálne dva stopercentne správne, ale protichodné rady ústnym podaním. Stačí si len správne vybrať (smiech).

Ale seriózne. Je dôležité mať na ploche skutočný tím rozhodcov. Spolu si nastavíme komunikáciu, naladíme sa na rovnakú vlnu a spoliehame jeden na druhého. Predzápasový dohovor je preto dôležitá súčasť prípravy na stretnutie. Dobrý, aj horší výkon býva vizitkou všetkých zúčastnených.

Stala sa vám počas kariéry nejaká kuriózna situácia?

Raz som na zápas meškal. Na tabuli svietila tridsiata minúta, stav 0:3, rozhodoval tréner domácich a diváci ma vítali potleskom v stoji.

Chcel vás niekto inzultovať, neobávate sa toho?

V mysli niekto isto a možno aj často. Reálne ale nie.

Úprimne, nebojím sa toho. Možno som naivný, ale nedokážem si to predstaviť. Ja tiež nedám ranu útočníkovi, keď z troch metrov prekopne prázdnu bránu.

Čo bizarné sa vám stalo na dedinských trávnikoch?

Kamarát mi vravel, že raz museli s deťmi po zápase vytvoriť na šírku ihriska rojnicu, aby našli kľúč od kabíny rozhodcov. On ho však našiel vo dverách, zobral si veci a odišiel. Legenda hovorí, že deti hľadajú dodnes (smiech).

Tento istý kolega dal vyniesť zraneného za čiaru. Po troch minútach bez nosidiel usporiadateľom poradil, aby zvesili dvere od skladu. Polčas sa nastavoval pätnásť minút.

Nedávno sa diskutovalo o spornom pokutovom kope, ktorý ste odpískali. Stalo sa vám v minulosti niečo podobné?

Musím sa priznať, že áno. Presne opačne. Z môjho pohľadu čistý zákrok. Keď som si však uvedomil, že delegát a kamera sú na opačnej strane ihriska, vedel som, že z ich pohľadu pôjde o vraždu, smrť, zabitie.

Bez pocitu krivdy som si odstál jeden alebo dva zápasy. Napriek tomu sa naďalej vždy rozhodujem podľa vlastného presvedčenia a nedbám na alibistickú, všeobecnú spokojnosť.

Stalo sa, že vám za výkon poďakovali?

Na dedinách, napriek rozšírenej dogme, je to bežné. Skôr sa nestáva, že tréneri oboch mužstiev neprídu poďakovať za výkon.

Ak aj nie, hlava vychladne a pri ďalšom stretnutí je všetko zabudnuté.

Dostal som aj písomné poďakovanie, alebo uznanie od klubu priamo na zväz. Toto však funguje aj opačne smerom odo mňa ku klubom.

Ako vníma rodina, že ste rozhodcom. Neodhovárajú vás od tohto remesla?

Rodina je na to, aby človeka podporila. Hlavne priateľka ma nabádala, aby som sa k rozhodovaniu vrátil. Za to som jej veľmi vďačný.

Všetky partnerky rozhodcov a futbalistov si zaslúžia rešpekt a uznanie, že sa v nedeľu dokážu vzdať svojich pokladov (smiech).

Aký najkrajší futbalový zážitok ste vďaka rozhodovaniu zažili?

Tento náš „chlebík“ je jeden veľký zážitok. Určitým spôsobom nám dáva ďalšiu rodinu. Netrúfnem si vyzdvihnúť jeden zápas alebo turnaj. Všetky rovnako veľké si to nezaslúžia.

A čo naopak najhorší?

Oživovanie na hracej ploche. Tiež sú to zlomeniny na umelých povrchoch, vykĺbené kolená a ďalšie zranenia.

Všetko sú to nepríjemné zážitky. Rovnako k nim radím detský plač po prehratom zápase.

Čo by ste chceli rozhodovaním dosiahnuť?

Pomôcť vychovať ďalšiu generáciu rozhodcov. Odovzdať to najlepšie, čo som sa naučil a prebral od skúsenejších.

Amatérsky futbal je v skutočnosti plný profesionálov. Stačí si porovnať, koľko profesionálnych inštalatérov, hasičov alebo elektrikárov behá po Camp Nou. Ktorý z týchto svetov je teda amatérsky?

Aj keď sa bavíme o amatérskom futbale, nároky na rozhodcov sú ako pri profesionáloch. Väčšine konfliktov a nezhôd by sa dalo predísť, keby tréneri a hráči mali pravidlá prečítané. Aspoň raz.

Napriek všetkému sa teším na každé jedno stretnutie.