Bol impulzívny búrlivák, do zápasov vniesol dynamit emócií a fanúšikovia ho milovali alebo neznášali. Futbalový brankár LADISLAV MOLNÁR (61) získal so Slovanom Bratislava dva tituly a ďalšie dva pridal s 1. FC Košice. Na sklonku kariéry si zachytal v slávnej Lige majstrov. Napriek tomu, že do bránky sa výraznejšie dostal až ako 28-ročný.
„Futbal je a bola moja diagnóza. Videl som sa v chytaní a nikdy som sa nevzdával. Veril som, že sa to musí raz zlomiť. A nakoniec to prišlo,“ spomína.
Preslávili ste sa ako výrazný a energický brankár. Mnohí hráči po rokoch priznali, že z vás občas mali strach. Je to pravda?
Skôr rešpekt. Kto ma pozná, vie, že svoj život rozdeľujem na dva svety. Jeden je ten futbalový, ktorý sa začína vstupom na ihrisko a končí sa záverečným hvizdom.
Keď emócie po zápase opadnú, som iný človek. Existuje skupina ľudí, ktorá sa zapína a vypína a ja som jeden z nich.
Čo sa týka športovej kariéry, robil som všetko preto, aby som sa správne nabudil a podal čo najlepší výkon.
Civilný svet je však iný a v ňom platia iné pravidlá. Sú v ňom dôležitejšie veci a človek musí normálne fungovať a správať sa. A tak som sa vždy po stretnutí prepol do správneho módu.
Spomínate si na svoje futbalové začiatky?
S chytaním som začal ako dvanásťročný v Sládkovičove. Ako žiaka ma to vždy ťahalo do útoku. Otec ma však nahovoril, aby som to skúsil v bránke. A spravil dobre.
Ale spočiatku ste v bránke príliš nevynikali. Kedy sa to zlomilo?
V Plastike Nitra som šesť rokov robil len náhradníka. S takých či onakých dôvodov, nevedel som sa presadiť. Proste to nešlo.
Keďže moja kariéra nemala perspektívu, prestúpil som do Žiliny, ktorá vtedy vypadla do druhej ligy.
Mal som obrovské šťastie, že tím prebral dnes už legendárny český tréner Karel Brückner. On ma naučil chytať majstrovské zápasy.
Mali sme výbornú sezónu, no Považská Bystrica bola silnejšia z ekonomickej stránky. Mala lepší káder, a tak sme skončili o bod za ňou. Nebolo to však márne.
Ako to myslíte?
Po poslednom zápase ma na parkovisku čakal tajomník vtedajšieho klubu Internacionál Slovnaft ZŤS Bratislava-Petržalka. Povedal, že ho za mnou poslal pán tréner Jozef Adamec a či si môžeme spolu sadnúť.
Rozhovor bol veľmi krátky a rýchly. Dohodli sme sa a sťahoval som sa do Bratislavy, kde som pobudol päť rokov.
Kariéru ste naplno rozbehli až ako 28-ročný. Pomerne neskoro, nie?
Zvláštne, ale je to tak. Dnes by to už asi nebolo možné.
Sám o sebe tvrdím, že futbal je a bola moja diagnóza. Videl som sa v chytaní a nikdy som sa nevzdával. Veril som, že sa to musí raz zlomiť. A nakoniec to prišlo. Stačilo len mať šťastie na jedného človeka.
Dovtedy som bol akýsi lavičkový záskok. Bol som dobrý tréningový brankár, ale zápasy sú o niečom inom. Tam je to viac o psychike a hlave. Pán Brückner ma naučil správne myslieť, veriť si a už to išlo.
V prvej sezóne v Interi sme vo federálnej lige skončili za Spartou Praha a Baníkom Ostrava na treťom mieste.
Výkonmi ste si vyslúžili miesto v reprezentácii Československa a neskôr Slovenska.
Za Československo som chytal len jeden zápas. Po rozpade spoločného štátu sme na Slovensku začínali v reprezentácii od nuly. Mali sme v tíme veľké mená, ale skúseností z medzinárodných zápasov bolo málo.
V začiatkoch sme napríklad hanebne prehrali s Poľskom 0:5. Ale v tej istej kvalifikácii ME 1996 sme s Francúzskom, za ktoré hrali Eric Cantona a David Ginola, na Tehelnom poli remizovali 0:0.
Čechov sme ako vicemajstrov Európy zdolali v roku 1997 2:1. Celý národ sa vtedy tešil, boli to skvelé zážitky.
Prezradíte nejaké historky z tohto obdobia?
Tých je veľa. Niektoré sú publikovateľné, ale väčšina nie (smiech).
Pán tréner Jozef Vengloš mal výborné vzťahy so zástupcami futbalových veľmocí a vybavil nám zápasy proti Brazílii. Hrali sme vo Fortaleze a keďže let z Rio de Janeiro bol dlhý, dali sme si pivo.
Keď som išiel na toaletu, niekto tam vypaľoval Marlborky. Keďže som bol fajčiar, dal som si cigaretku aj ja (smiech). Leteli sme špeciálom brazílskej reprezentácie, takže sme si to mohli dovoliť.
Fajčili ste aj počas aktívnej kariéry?
Áno. Prestal som až na moje narodeniny pred pätnástimi rokmi. Brankári boli fajčením typickí. Aj veľkí brankári si dali cigaretku, dve, aby mali dobrú psychiku a hernú pohodu.
Koľko cigariet ste vyfajčili denne?
Nebolo to zas až tak prehnané. Krabička mi vydržala dva, tri dni. Horšie to bolo, keď som sa stal trénerom. Potom aj krabička na deň bola zrazu málo. Našťastie sa mi podarilo tento zlozvyk zastaviť.
Vráťme sa k vašej klubovej kariére. Po Interi Bratislava ste sa sťahovali do konkurenčného Slovana, s ktorým ste získali dva majstrovské tituly. Najlepšie obdobie kariéry?
Jedno z najkrajších. Boli sme výborná partia, ktorá sa vedela namotivovať. Na tréningoch sme sa hecovali rôznymi súťažami. Keď niekto prehral, toho druhého odnášal do šatne na chrbte.
Mnohí hráči boli v reprezentácii, preto bol program nabitý. Vedeli sme si však dobre posedieť. Najväčšia zábava bola s Lacom Peckom a Jarom Timkom.
Chytať v Slovane znamená istú dávku zodpovednosti. Ako ste sa vyrovnávali s tlakom?
Futbalisti nie sú herci alebo speváci, že vystupujú na pódiu. Áno, hrať veľké zápasy je psychicky náročné, ale tréma tam nikdy nebola. Aspoň u mňa nie.
Vždy bolo dôležité dobre sa pripraviť a skoncentrovať. A potom to išlo.
Chytať za Slovan bolo náročné najmä v našej lige. Keďže sme mali kvalitné mužstvo, nebol som v takej permanencii. Boli zápasy, že som sa osemdesiat minút takmer nedotkol lopty. No potom prišla situácia, ktorú som musel vyriešiť.
Dôležité bolo sústrediť sa celých 90 minút. Aby som nespravil žiadnu chybu.
A nespravil?
Bolo ich viac. Na svete nie je brankár, ktorý by niečo nepokazil. Každý si tým musí prejsť.
Ako sa hovorí, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Keď ťa má zabiť vec, ktorá sa ti nepodarila, nezaslúžiš si žiť. A o tom je život. Vyrovnať sa treba aj s nepriaznivými situáciami.
Keď som spravil chybu, celý týždeň som počúval posmešky. Musel som ich stráviť a prijať to ako fakt. A o týždeň dokázať, že to bola len náhoda.
Špecifickú príchuť mali a vždy budú mať zápasy Slovana proti Trnave. Trnavskí fanúšikovia vás nikdy nemali v láske.
Oni si vedeli vychutnať mňa a ja ich. Vládla medzi nami akási symbióza. Celú kariéru ma fanúšikovia buď milovali alebo nenávideli. A trnavskí fanúšikovia určite to druhé (smiech).
Čo sa vám z týchto zápasov vynorí v pamäti?
V Trnave bolo vždy vypredané a polhodinu pred zápasom boli obsadené všetky miesta.
Povestná je južná tribúna. Keď som išiel na rozcvičku, domáci funkcionári ma prosili, aby som sa nešiel rozcvičovať pod ňu. Ja som im klasicky odvetil, že oni mi nebudú hovoriť, kde sa ja mám rozcvičovať (smiech).
Hneď, ako som prišiel pod kotol, roztiahol som ruky a zakričal: Ahoj. Už som tu, sedláci.
Stačila sekunda a letelo na mňa všetko, čo mali Trnavčania na zápas pripravené. Vajcia, záprdky, petardy, pivá, proste všetko. Pre nich som bol najväčší nepriateľ.
Ako vtedy zápas dopadol?
Nedostal som gól, čo bolo pre mňa veľké víťazstvo. Oni ma vedeli tak vyburcovať, že som chytal famózne.
Treba však povedať, že proti Trnave som nikdy nič nemal. Bolo to len v rámci rivality. Vždy sa mi páčilo, keď boli vo futbale emócie.
Neskôr ste odišli do Košíc, ktoré mali vtedy najvyššie ambície. Ako sa zrodil tento prestup?
Vravelo sa o nepochopiteľnej veci. Pre mňa však dávala logiku.
Košičania na čele s mecenášom, nebohým Alexandrom Rezešom, dávali dokopy silný tím, ktorý viedol Ján Kozák.
V Slovane som mal slabé obdobie. V prvom zápase som dostal červenú kartu a musel som stáť. Mladý Miroslav König nastúpil za mňa a tréner Dušan Galis začal dávať šancu jemu.
Keďže som zostal na lavičke, začal som špekulovať. Ján Kozák ma oslovil s tým, že hľadá skladačku do svojej futbalovej mozaiky. Slovo dalo slovo, funkcionári sa dohodli a nebol žiadny problém.
Nik zo Slovana nenamietal, že skúsený brankár odchádza ku konkurencii?
Za 36-ročného brankára vyplatil pán Rezeš astronomickú sumu. Dohoda bola preto rýchla a bezproblémová.
Koľko za vás zaplatil?
Čo mám informácie, desať miliónov korún. Zrejme to však boli dobre investované peniaze, keďže sme vyhrali titul a po roku ho obhájili.
Zahrali sme si dokonca v Lige majstrov, na ktorú mám krásne spomienky.
Chytali ste v reprezentácii, získali ste štyri tituly a na sklonku kariéry ste si zahrali aj v skupine Ligy majstrov. Napriek tomu sa vravelo, že na brankára ste nízky.
Poznal som kvalitných brankárov, ktorí boli vyšší odo mňa, ale aj nižší. Mal som 185 centimetrov, čo je taký priemer.
Na druhej strane, keď sme hrali pamätné zápasy proti Manchesteru United a menil som si dres s Petrom Schmeichelom, pripadal som si ako malý. Neskutočné, čo to bolo za monštrum. Mal 198 centimetrov a 105 kilogramov.
Keď sme doma so synom pozerali jeho dres, nosil XXXL. Mne bol aj štandardný XL veľký.
Schmeichel dlho bol a bude v Anglicku vnímaný brankár číslo jeden.
V oboch zápasoch Ligy majstrov proti United ste prehrali 0:3. Dalo sa dosiahnuť viac?
Len ťažko. Išlo o azda najlepšie mužstvo, aké kedy bolo. Trénoval ho legendárny Sir Alex Ferguson.
Zaujímavý bol najmä domáci zápas. Hviezdy Manchesteru neboli pripravené na to, na akom štadióne budú hrať. Košický Čermeľ sa s bájnym Old Traffordom nedal porovnať.
Navyše, nebol plný, pretože lístky boli veľmi drahé. Klasické stáli 500 korún, čo bola na tie časy pomerne silná káva.
Hanbili ste sa za vlastný štadión?
Tak by som to nepovedal. Keď sme však povedali A, treba aj B. Chlapcom z Manchesteru sa veľmi páčilo centrum mesta. Čo som počul zo zákulisia, nechceli ísť domov.
Lacné pivo, pekné východniarky a výhra 3:0. Čo viac si môže Angličan priať. (smiech).
Výborný zápas ste odohrali v Taliansku proti Juventusu Turín. Prehrali ste tesne 2:3.
Okrem United aj Juventus mal tím s viacerými hviezdami.
Oba tímy z našej skupiny to v danom ročníku Ligy majstrov dotiahli veľmi ďaleko. Angličania o rok neskôr dokonca zdolali vo finále Bayern Mníchov dvomi gólmi v závere. Bolo to pamätné finále, ktoré hral Manchester prakticky s tým istým mužstvom.
Za Juventus hrali také mená ako Antonio Conte, Alessandro Del Piero či Zinedine Zidane. Mužstvo viedol fenomenálny tréner Marcello Lippi.
Prehrávali sme 0:3, no podarilo sa nám znížiť na 2:3. V posledných desiatich minútach Juventus bránil výsledok. Vyrovnať sa nám však nepodarilo. Škoda, bol by to úžasný úspech.
Tesné výsledky ste dosiahli aj proti s Feyenoordu Rotterdam.
Prvé stretnutie bolo plné očakávaní, no prehrali sme 0:2. Druhé sa hralo za zvláštnych a smutných okolností. Tri dni pred ním po tragickej nehode skonal náš spoluhráč, a tak bol zápas druhoradý. Myšlienkami sme boli úplne inde.
Hralo sa začiatkom decembra, snežilo a herne sme to nezvládli. Prehrali sme 0:1.
Napriek všetkému bola účasť v Lige majstrov mojim najväčším úspechom. A prišla v pravý čas.
Prečo?
Na jar som sa vážne zranil. Zlomil som si členok a dlhší čas som pauzoval. Aj preto prišiel pomerne rýchly koniec mojej kariéry.
Mal som nejaké ponuky z nižších súťaží, ale nechcel som byť atrakcia na dedinách. Radšej som preto úplne skončil.
Mali ste aj konkrétny dôvod nehrať nižšie súťaže?
Pohybujú sa tam rôzne typy ľudí. Mnohí sú potúžení alkoholom a keď si začnú o človeka opierať hubu, nemusí to dopadnúť dobre.
V nižších súťažiach to nie je ako na veľkých štadiónoch, že ste v bezpečí.
Hrať dole ma navyše nebavilo, preto som začal hneď s kariérou trénera. Najskôr ako asistent Jána Kozáka v Košiciach a neskôr prišiel môj prvý ozajstný angažmán v Banskej Bystrici.
Ako nováčik ste boli blízko k titulu, obsadili ste druhé miesto. Ako si na to spomínate?
Veľmi dobre. V Banskej Bystrici som zažil najväčšie trénerské úspechy.
Pamätné sú zápasy v Pohári UEFA proti Benfice Lisabon, predzápasové a pozápasové tlačovky s trénerom Giovannim Trapattonim.
Síce aj s Petržalkou som skončil na druhom mieste, tu však bolo viac eufórie.
Za Žilinou ste boli len o vzájomný zápas. Kde sa to zlomilo v prospech súpera?
V stretnutí s Trenčínom. Všetko sme mali vo vlastných rukách, no zopár kôl pred koncom sme zaváhali doma. Na Štiavničkách, kde sme automaticky, keď sme chceli hrať o titul, rátali len s výhrami.
Ten zápas mám pred očami dodnes. Mali sme hernú prevahu, no na trávnik vybehol náhradník Ivan Lietava a dvomi gólmi nás zarezal.
V závere sme za stavu 2:2 mali veľkú príležitosť. Centrovaná lopta išla do päťky a odkrytá bola celá bránka. Už som dvíhal ruky nad hlavu, no šancu sme spálili.
Žilinu sa nám už potom nepodarilo predbehnúť. Keďže sme s ňou doma remizovali a u tam sme prehrali, na vzájomné zápasy sme skončili druhí.
Najkrajšie na tom bolo, že diváci nás odmenili skandovaním. Kričali, že pre nich sme aj tak majstri. To bol najkrajší pocit na tej pachuti.
Mrzí vás to aj po rokoch?
Bolí to stále. Bolo by krásne, keby som získal titul ako hráč i tréner. Aj druhé miesto je pekné, ale čo sa počíta? Najsladšie pre športovca je, keď získa titul. Nič nie je nad to.
S druholigovým Sencom ste vyhrali Slovenský pohár, čo nikto nečakal.
A o rok maďarský superpohár s tímom Újpest FC. Keď to zrekapitulujem, trénerskú kariéru hodnotím pozitívne. Čo by za to dali niektorí tréneri, keby mali aspoň takéto úspechy.
Pred vyše desiatimi rokmi ste s trénerskou prácou skončili. Neuvažujete, že by ste sa k nej vrátili?
Pýta sa ma to veľa ľudí. Ja vždy len odpoviem, že dnes nie je koho trénovať, kde a za čo.
