Už som tu, sedláci, zakričal v Trnave Molnár. A z tribúny leteli vajíčka

Bol impulzívny búrlivák, do zápasov vniesol dynamit emócií a fanúšikovia ho milovali alebo neznášali. Futbalový brankár LADISLAV MOLNÁR (61) získal so Slovanom Bratislava dva tituly a ďalšie dva pridal s 1. FC Košice. Na sklonku kariéry si zachytal v slávnej Lige majstrov. Napriek tomu, že do bránky sa výraznejšie dostal až ako 28-ročný.

„Futbal je a bola moja diagnóza. Videl som sa v chytaní a nikdy som sa nevzdával. Veril som, že sa to musí raz zlomiť. A nakoniec to prišlo,“ spomína.

Preslávili ste sa ako výrazný a energický brankár. Mnohí hráči po rokoch priznali, že z vás občas mali strach. Je to pravda?

Skôr rešpekt. Kto ma pozná, vie, že svoj život rozdeľujem na dva svety. Jeden je ten futbalový, ktorý sa začína vstupom na ihrisko a končí sa záverečným hvizdom.

Keď emócie po zápase opadnú, som iný človek. Existuje skupina ľudí, ktorá sa zapína a vypína a ja som jeden z nich.

Čo sa týka športovej kariéry, robil som všetko preto, aby som sa správne nabudil a podal čo najlepší výkon.

Civilný svet je však iný a v ňom platia iné pravidlá. Sú v ňom dôležitejšie veci a človek musí normálne fungovať a správať sa. A tak som sa vždy po stretnutí prepol do správneho módu.

Spomínate si na svoje futbalové začiatky?

S chytaním som začal ako dvanásťročný v Sládkovičove. Ako žiaka ma to vždy ťahalo do útoku. Otec ma však nahovoril, aby som to skúsil v bránke. A spravil dobre.

Ale spočiatku ste v bránke príliš nevynikali. Kedy sa to zlomilo?

V Plastike Nitra som šesť rokov robil len náhradníka. S takých či onakých dôvodov, nevedel som sa presadiť. Proste to nešlo.

Keďže moja kariéra nemala perspektívu, prestúpil som do Žiliny, ktorá vtedy vypadla do druhej ligy.

Mal som obrovské šťastie, že tím prebral dnes už legendárny český tréner Karel Brückner. On ma naučil chytať majstrovské zápasy.

Mali sme výbornú sezónu, no Považská Bystrica bola silnejšia z ekonomickej stránky. Mala lepší káder, a tak sme skončili o bod za ňou. Nebolo to však márne.

Ako to myslíte?

Po poslednom zápase ma na parkovisku čakal tajomník vtedajšieho klubu Internacionál Slovnaft ZŤS Bratislava-Petržalka. Povedal, že ho za mnou poslal pán tréner Jozef Adamec a či si môžeme spolu sadnúť.

Rozhovor bol veľmi krátky a rýchly. Dohodli sme sa a sťahoval som sa do Bratislavy, kde som pobudol päť rokov.

Kariéru ste naplno rozbehli až ako 28-ročný. Pomerne neskoro, nie?

Zvláštne, ale je to tak. Dnes by to už asi nebolo možné.

Sám o sebe tvrdím, že futbal je a bola moja diagnóza. Videl som sa v chytaní a nikdy som sa nevzdával. Veril som, že sa to musí raz zlomiť. A nakoniec to prišlo. Stačilo len mať šťastie na jedného človeka.

Dovtedy som bol akýsi lavičkový záskok. Bol som dobrý tréningový brankár, ale zápasy sú o niečom inom. Tam je to viac o psychike a hlave. Pán Brückner ma naučil správne myslieť, veriť si a už to išlo.

V prvej sezóne v Interi sme vo federálnej lige skončili za Spartou Praha a Baníkom Ostrava na treťom mieste.

Výkonmi ste si vyslúžili miesto v reprezentácii Československa a neskôr Slovenska.

Za Československo som chytal len jeden zápas. Po rozpade spoločného štátu sme na Slovensku začínali v reprezentácii od nuly. Mali sme v tíme veľké mená, ale skúseností z medzinárodných zápasov bolo málo.

V začiatkoch sme napríklad hanebne prehrali s Poľskom 0:5. Ale v tej istej kvalifikácii ME 1996 sme s Francúzskom, za ktoré hrali Eric Cantona a David Ginola, na Tehelnom poli remizovali 0:0.

Čechov sme ako vicemajstrov Európy zdolali v roku 1997 2:1. Celý národ sa vtedy tešil, boli to skvelé zážitky.

Prezradíte nejaké historky z tohto obdobia?

Tých je veľa. Niektoré sú publikovateľné, ale väčšina nie (smiech).

Pán tréner Jozef Vengloš mal výborné vzťahy so zástupcami futbalových veľmocí a vybavil nám zápasy proti Brazílii. Hrali sme vo Fortaleze a keďže let z Rio de Janeiro bol dlhý, dali sme si pivo.