OLIVER REITER pochádza z futbalovej rodiny. Jeho otec Ľuboš je bývalý slovenský reprezentant - v rokoch 2001 až 2005 odohral za národný tím 28 zápasov, v ktorých strelil 9 gólov.
S futbalom začínal v Stropkove, pokračoval v Prešove a Žiline. Neskôr pôsobil v moravskom Olomouci a stal sa prvým slovenským futbalistom, ktorý si zahral v zámorskej MLS za klub Chicago Fire.
Po návrate z USA si obliekal dresy Artmedie Petržalka a bratislavskej Slávie. Pre zranenie musel ukončiť hráčsku kariéru už ako 32-ročný. V súčasnosti pôsobí ako tréner v Petržalke.
Jeho 20-ročný syn Oliver je jediným z rodiny, kto sa rozhodol nasledovať otcovu futbalovú cestu. Jeho dvaja bratia sa venujú hudbe.
S týmto talentovaným a perspektívnym útočníkom sme sa porozprávali o jeho futbalových začiatkoch, prítomnosti aj budúcnosti.
Ako sa vyvíjala vaša futbalová kariéra?
S futbalom som začínal v Stropkove, kde som hrával do kategórie U13. Otec vtedy už druhý rok trénoval v Trenčíne, a tak som sa rozhodol, že tam budem mať lepšie podmienky pre svoju začínajúcu kariéru. V kategórii U14 som hrával za AS Trenčín, kde bol mojím rovesníkom aj Artur Gajdoš.
O rok neskôr otec zmenil pôsobisko a ja som šiel s ním do MŠK Žilina. Následne som sa vrátil späť do svojho rodného Stropkova. Už ako pätnásťročný som hrával za U19, stal som sa najlepším strelcom ligy a dokonca som odohral dva prípravné zápasy za A-mužstvo.
Potom moje kroky smerovali do FC Košice, kde som pôsobil v kategóriách U17 až U19. Tam som ukončil aj svoje pôsobenie v mládežníckych tímoch.
Ako dospelý som dostal ponuku zo Spišskej Novej Vsi, chcel som hrať druhú ligu. Nakoniec som sa však rozhodol pre FK Humenné, kde som bol na skúške. Po tom, čo som sa zapáčil majiteľovi klubu, som podpísal svoju prvú zmluvu medzi dospelými.
Futbalový rok v Humennom bol pre mňa náročný, keďže mojím trénerom bol otec a v tréningoch mi to dal patrične pocítiť. Chcel som skúsiť niečo nové, a tak som prestúpil do rakúskeho klubu neďaleko Bratislavy. Pôsobil som tam pol roka, no rýchlo som si uvedomil, že úroveň súťaže je príliš nízka.
Ak som chcel futbal hrať profesionálne, musel som odtiaľ odísť. Dohodol som sa s otcom, že začnem trénovať v Liptovskom Mikuláši. Ešte vtedy som netušil, že by som mohol zaujať športového riaditeľa klubu. Pozval ma na skúšku, ktorá dopadla výborne, a v januári som podpísal zmluvu s Liptovským Mikulášom.
Ako sa vám v Mikuláši darilo?
V 'Lipťáku' mi bolo skvele. Partia bola výborná, s chlapcami som si rozumel a prijali ma medzi seba, aj napriek tomu, že trénerom bol môj otec. Chcem sa im aj touto cestou poďakovať.
Ako vyzerala vaša spolupráca s otcom - trénerom?
Za ten polrok, čo sme boli spolu v Liptovskom Mikuláši, sme sa poriadne ani nerozprávali. Vnímal som ho čisto ako trénera. Býval som s chlapcami na štadióne a trávil s nimi všetok čas. Na tréningoch mi však stále dával poriadne zabrať.
Napriek úspešnej sezóne v Liptovskom Mikuláši ste sa rozhodli pre zmenu. Prečo?
Postupom času som cítil, že potrebujem zmenu. Či to bola dobrá voľba, ukáže až koniec sezóny. Po vydarenej polsezóne sa mi ozvali kluby z druhej aj prvej ligy. Rozhodol som sa pre Banskú Bystricu, pretože sa mi páči, ako klub funguje a ako pracujú s mladými hráčmi.
Čo by ste chceli vo futbale dosiahnuť?
Mojím hlavným cieľom je pravidelne hrávať a strieľať góly.
Čomu sa venujete, keď práve nehráte futbal?
Väčšinu dňa trávim na štadióne. Ak nehrám futbal, rád aktívne regenerujem - napríklad plávaním alebo cyklistikou. Často absolvujem aj individuálne tréningy, aby som dosiahol svoj cieľ a vo futbale sa neustále posúval.
