Redakcia Sportnet.sk prichádza s novým podcastom venujúcim sa zdravému životnému štýlu.
MAREK HLADÍK v rozhovore opisuje svoju cestu od futbalu k elitnému behu, ale aj surovú realitu maratónskeho víťazstva v Bratislave, kde na 30. kilometri našiel „silu odnikadiaľ“ a zvrátil takmer istú prehru
Hoci patrí k slovenskej špičke, nie je profesionálnym atlétom v klasickom zmysle slova. „Pracujem osem hodín v kancelárii za počítačom,“ priznáva s tým, že po celodennom sedení sa často cíti „stuhnutý a drevený“, čo následne kompenzuje tvrdým tréningom.
Situáciu mu pred rokom zmenilo aj narodenie dcéry, kvôli čomu dnes elitný bežec často vyráža na tréning až o deviatej večer.
Vy ste trojnásobným majstrom Slovenska v maratóne. Posledný titul ste získali práve v Bratislave, vo vašom rodnom meste, na ČSOB maratóne. Skúste opísať vaše pocity z toho behu. Vyhrali ste o nejakých 30 sekúnd pred nemeckým pretekárom. Aké to bolo pre vás?
Pokúšal som sa o to už pár rokov, bol to môj tretí pokus. Predtým som skončil vždy druhý a už mi bola pripisovaná smola, takže teraz som to už fakt chcel zlomiť. Rozbehlo sa to dobre, bol som hlavný favorit, lebo zo slovenskej špičky nikto iný neštartoval. Maratón sa však nevyvíjal úplne podľa mojich predstáv.
Objavil sa tam Nemec, o ktorom som na piatom kilometri zistil, že chce bežať čas okolo 2:27, čo nakoniec aj presne splnil. Na 30. kilometri to stále vyzeralo, že znova skončím druhý. Bol som s tým už aj zmierený, titul majstra Slovenska by mi bol útechou.
On mi odchádzal, ja som začínal mať dosť a on zozadu vyzeral, že beží svoje strojové tempo. Potom však zrazu prišla nejaká sila odnikadiaľ, ktorú doteraz nechápem, a na Hrádzi som ho neskutočným spôsobom dobehol.
Na tej hrádzi som ho, dá sa povedať, zničil. Keď som ho obiehal, urobil perfektné gesto a dal mi päsťou so slovami „good job“.
Musel som ho preletieť čo najrýchlejšie, aby nemal šancu sa chytiť. Posledné kilometre proti vetru už boli čistý boj. Mal som obavu, či to udržím, ale nakoniec sa to podarilo a v cieli to zo mňa všetko opadlo.
VIDEO: Nový diel podcastu SportNEAT
V jednom z rozhovorov ste uviedli, že záver bol pre vás taký náročný, že ste sa videli ako „tuleň“, ktorý sa hádže do cieľa. Bolo to spôsobené vyčerpanosťou z toho, že ste museli nabrať energiu na predbehnutie súpera?
Presne tak. Celkovo príprava na tento maratón neprebiehala podľa mojich predstáv, bol som veľakrát chorý a musel som vynechávať tréningy. Paradoxne som mal asi najhoršiu formu z tých troch pokusov.
Musel som si siahnuť na dno síl a spravil som aj malé chyby v občerstvovaní. Na 32. kilometri som si nevzal vlastné občerstvenie, a preto mi v závere tak došlo. Posledné tri kilometre mi už naskakovali zimomriavky a začalo sa mi zahmlievať pred očami.
To je pocit, keď je človek úplne vybitý z cukrov a energie. Mal som obavu, aby som nedopadol ako tí bežci, čo idú po štyroch, lebo súper bol stále za mnou a ja som nemohol poľaviť. Musel som ísť úplne na hranu.
O tom nemeckom bežcovi ste pred pretekmi nevedeli, neregistrovali ste ho?
Nie, prebehnúť všetkých zahraničných účastníkov sa ani nedalo. Vedel som len o slovenskej a českej elite, že nikto, kto by ma mohol ohroziť, neštartuje. Stále som však hovoril, že uvidíme, aká bude konkurencia zo zahraničia, lebo sa môže prihlásiť niekto ako Poliak, ktorý ma porazil pred dvoma rokmi.
Tento Nemec sa zjavil z ničoho nič. Spočiatku som veril, že patrí k tým amatérskejším bežcom, ktorí prepália začiatok a na 18. kilometri bude po všetkom. Ale on si držal strojové tempo.
Veľa bežcov začína pomalšie a postupne zrýchľuje, vy ste si držali jednotné tempo. Vyhovuje vám to takto viac?
Skôr som typ, ktorý začiatok prepáli, ako to robí väčšina, a potom ku koncu je to už len o tom vydržať do cieľa. Čo nie je správne. Malo by sa začínať trošku pomalšie a keď sa človek cíti dobre, tak zrýchľovať. Tak sa dá dosiahnuť lepší čas.
Stali ste sa víťazom maratónu aj majstrom Slovenska. Viete priblížiť odmeny, ktoré ste za toto víťazstvo dostali?
Finančné odmeny tam boli: za víťazstvo v maratóne 500 € a za titul k tomu plus 300 €. K tomu nejaké sponzorské veci a štart zadarmo na ďalší ročník. Organizátori oslovujú najrýchlejších, aby ich prilákali späť, čo je super myšlienka. Tým, že som behával za klub Bratislava Maratón, mal som štartovné zadarmo.
Vyhovuje vám viac trať na dva okruhy, ako to bolo v Bratislave, alebo jeden veľký okruh, kde stále vidíte niečo nové?
Keď to porovnám, bežal som v Amsterdame jeden veľký okruh a tam som reálne nevedel, čo ma čaká. Nevedel som, že posledných 5 kilometrov bude cez kanály, kde sa beží hore a dole. Človek sa na to nevie tak pripraviť.
V Bratislave alebo Košiciach si ten prvý okruh prebehnete v komfortnejšom tempe a viete, čo vás čaká v tom druhom. Napríklad v Bratislave je na poslednom kilometri výbeh na Starý most, čo dá zabrať. V Košiciach zase viem, že posledné dva kilometre po Hlavnej ulici sú mierne z kopca a je tam strašne veľa ľudí.
Pre mňa tam maratón končí na 40. kilometri, lebo viem, že ma tam ľudia do cieľa donesú. Dvojokruhový maratón má pre mňa benefit aj v tom, že v druhom kole dobieham pomalších bežcov, ktorí ma povzbudzujú, a to mi psychicky extrémne pomôže. V Amsterdame som už nikoho pred sebou nevidel.
Ako ste sa k behu dostali? Bola to vášeň od malička alebo to prišlo neskôr?
Začal som neskôr. Patril som k ľuďom, ktorí beh nenávideli a nechápali ho. Robil som iné športy ako futbal, volejbal či florbal, a veľa som bicykloval. Keď som nastúpil do práce, kolegyňa ma nahovorila na beh Devín – Bratislava.
Tam som na nejakom prvom preteku dobehol okolo 1200. miesta. Začalo ma to baviť, trénoval som sám, potom som si našiel trénera a posúval som sa vyššie. Moja bežecká kariéra trvá od roku 2012, teraz ťahám 14. sezónu.
Kedy ste si zabehli prvý maratón?
V Košiciach, po roku skoro bez tréningu. Keď si to spätne pozerám v hodinkách, mal som tam asi len štyri behy. Urobil som presne to, čo sa ľuďom neodporúča. Mal som nabehaných možno 21 kilometrov ako najdlhší beh a išiel som rovno maratón. Dobehol som ho a bol som nadšený.
Vtedy boli vaše tréningy neprofesionálne, ale teraz sú na inej úrovni. Ako vyzerajú momentálne?
Šesť rokov ma na diaľku trénoval kanadský tréner, ktorý bol na olympiádach. Posielal mi tréningy e-mailom a sledoval ma cez aplikáciu Strava.
Naučil som sa od neho veľa, posledné dva-tri roky sa trénujem sám a posledný rok to konzultujem s umelou inteligenciou. Dávam jej vymýšľať alternatívy tréningov a pýtam sa na jej pohľad, keďže má prístup k množstvu informácií.
Koľkokrát do týždňa si chodíte zabehať?
Záleží na fáze sezóny. V príprave na Bratislavu som mal v pláne behať 130 až 140 kilometrov týždenne. To je asi 10 tréningov týždenne vrátane dvojfázových. Tri tréningy bývajú kvalitné – intervaly, tempové behy, úseky – a zvyšok sú regeneračné klusy.
Náš podcast je orientovaný aj na hobby bežcov. Čo by ste im odporučili? Akú najväčšiu chybu dnes robia začiatočníci?
Vidím to vo svojom okolí. Ľudia majú začiatočnícky odpor k behu, lebo sú hneď unavení. Sú unavení preto, lebo behajú strašne rýchlo. Každý ich tréning je reálne pretek. Ja mám z desiatich tréningov len tri náročné, zvyšok sú pomalé klusy, ktoré telo nezaťažujú.
Hobby bežci idú trikrát do týždňa v intenzite preteku a potom sú unavení. Odporúčam im, aby spomalili. Nie je hanba striedať beh s chôdzou. Pri behu by mali vedieť normálne rozprávať, tak ako sa teraz bavíme my dvaja. Vtedy budú mať z behu benefity a nebudú zničení.
Mali ste niekedy obdobie, kedy ste si povedali, že už nepobežíte nič, že vás to nebaví?
Také obdobie som nemal. Bol som dosť znechutený, keď som v Bratislave skončil druhý, lebo som si predstavil celú tú zimnú prípravu, ktorú budem musieť absolvovať znova. Ale moment, že by som úplne skončil, neprišiel.
Popri trati býva veľa transparentov. Ktorý vám utkvel v pamäti?
Môj obľúbený je: „Keď odpadnem, vypnite mi hodinky“. To je pre nás bežcov typické – čo nie je nahraté v hodinkách, to sa nepočíta.
Kedy ste začali vnímať popularitu týchto podujatí? Vnímate to tak, že pri trati sú tisíce ľudí?
V Košiciach je atmosféra úžasná, tam tým ľudia reálne žijú celý víkend. V Bratislave si na to ľudia ešte úplne nezvykli, maratón tu má kratšiu históriu, ale cieľ pri Eurovei je úžasný, tam vás ľudia dotlačia.
Vy nie ste len elitný bežec, ale máte aj svoje zamestnanie. Čomu sa venujete?
Pracujem osem hodín v kancelárii v Bratislavských vodárňach. Robím za počítačom. Znie to, že si tam oddýchnem, ale po tých hodinách sa postavím a som úplne stuhnutý a drevený. Tréningy stíham ráno pred prácou a po práci.
Ako sa to dá skĺbiť s rodinou? Pred rokom sa vám narodila dcéra.
Bol to veľký škrt cez rozpočet. Keď prídem o tretej z práce, chcem byť skôr s dcérou. Preto chodievam ľahšie tréningy behať večer o ôsmej alebo pol desiatej, keď už dcéra zaspí. Je to časovo veľmi náročné.
V maratónskej príprave je človek navyše stále unavený. Keď odbehnem v sobotu 35 kilometrov v rýchlom tempe, som taký hotový, že zvyšok dňa by som najradšej len ležal na gauči. Vtedy vnímam, že sa dcére nevenujem tak, ako by som chcel.
Ako ovplyvňuje sedavé zamestnanie váš výkon a zdravie?
Neviem si predstaviť prísť z práce a znova si sadnúť na gauč. Potrebujem ten pohyb aspoň hodinu denne aj pre psychické zdravie, je to vyvetranie hlavy od počítača. Stačilo by aj 5 kilometrov alebo polhodinka. Fyzioterapeuti mi hovorili, že ma viac ničí to sedenie v práci ako samotné tréningy. Beh je pre moje telo spása.
Využívate aj iný spontánny pohyb, napríklad schody namiesto výťahu?
Áno, v práci chodím po schodoch a kolegom hovorím, aby nesedeli pri výťahu, ale športovali. Do práce dochádzam občas na bicykli, čo je asi 15 kilometrov. Veľa krokov nazbieram aj pri venčení psa alebo na prechádzkach s dcérou. Snažím sa tým kompenzovať to sedenie.
Veľa ľudí sa pripravuje na preteky mesiac-dva a potom sa v stravovaní „opustia“. Je to podľa vás zdravé?
Ja mám po sezóne oddych dva-tri týždne, kedy nebehám, ale neničím sa alkoholom. Snažím sa vtedy telu vrátiť to, čo mi dalo počas sezóny. Viac spím a regenerujem.
Mali ste bežať aj na maratóne v Banskej Bystrici. Prečo sa to napokon zrušilo?
Chcel som tam bežať, ale skolili ma dve choroby, ktoré sa mi mesiac točili. V takom stave nepripadá do úvahy ísť na maratón, kde by som chcel vyhrať. Takže to odkladám o rok. Na jeseň by som chcel ísť do Košíc, tam sa mi dobre beží.
Bežali ste v Amsterdame, Ríme, Ľublane či v Taipei. Aký bol maratón v Taiwane?
Bol to zážitok. Štartovalo sa o 6:30 ráno kvôli teplu, už vtedy bolo 20 stupňov a 90 % vlhkosť. Organizátor ma hodil do koridoru medzi ľudí, ktorí sa pred štartom fotili a písali si správy, hoci ja som chcel bežať čas 2:30. Prvých 10 kilometrov som všetkých preskakoval. Na občerstvovačkách mali v lavoroch nakrájané paradajky a dokonca aj hranolčeky.
Je problém, keď sa ľudia v koridoroch preceňujú a zavadzajú rýchlejším?
Nerobia to dobre sebe ani ostatným. Vytvárajú nebezpečné situácie. Človek by sa mal radiť podľa toho, čo má reálne odbehnuté. Je to bezpečnejšie pre všetkých.
Ako vyzerá vaše stravovanie? Vy vraj nejete mäso.
Mäso nejem, začal som s tým ešte predtým, než som začal vážne trénovať. Vyhovuje mi to, moju stravu tvoria hlavne sacharidy.
Pred ťažkými tréningmi a pretekmi musím mať stravu upravenú, lebo mám citlivý žalúdok. Jem tofu, ryžu, zemiaky, cestoviny, ale aj vajíčka a mliečne výrobky. Priateľka varí a niekedy sa ideme najesť von.
Čo raňajkujete pred maratónom? Sebastian Sawe vraj raňajkuje len chlieb s medom.
Ja to mám podobne. Dávam si pečivo s kešu alebo arašidovým maslom a na tom džem. K tomu zelený čaj alebo kávu. To sú raňajky dve-tri hodiny pred štartom. Počas maratónu dopĺňam energiu každých 5 kilometrov vlastným hydrogelovým nápojom, aby som prijal 60 gramov sacharidov za hodinu.
Máte teda vlastný nápoj, nevyužívate len občerstvovačky?
V Košiciach mi vedia dať vlastný nápoj na stolík, v zahraničí sa na mňa len usmiali. Tam som musel brať gély, čo mi až tak nesedí. Sledoval som si kedysi aj presný kalorický príjem a bielkoviny, najmä pri objemoch 180 kilometrov týždenne. Vtedy to bolo náročné do seba dostať, musel som piť aj sladené nápoje. Teraz si už váhu len udržiavam podľa pocitov.
Čo by ste odporučili hobby bežcom jesť pred pretekmi?
Deň pred pretekmi sú cestoviny fajn, strava má byť jednoduchá a sacharidová, aby sa doplnil glykogén. Večer si dávam aj sladké palacinky. Hlavne netreba skúšať nič neoverené. Odporúčam si raňajky, napríklad to pečivo s džemom, vyskúšať už počas tréningu. A vyhnúť sa ťažkým mastným jedlám.
Poďme na rýchle otázky. Polmaratón alebo maratón?
Maratón. Je to kráľovská disciplína a česť tú trať poraziť.
Sauna alebo studená sprcha?
U mňa sa to rovná. Studenú sprchu nevyužívam až tak moc, skôr striedam teplú so studenou. V lete chodím trénovať v 30 stupňoch, čo má potom v októbri, keď sa ochladí, brutálny efekt.
Asfalt alebo trail?
Pre mňa asfalt, to je moja priorita. Trail behám len v rámci bežných klusov, aby som šetril kĺby. V Bratislave je málo atletických dráh, tak radšej behám v prírode na asfaltkách.
Medzinárodný maratón mieru v Košiciach alebo ČSOB Bratislava Marathon?
Asi o malé percento viac tie Košice kvôli histórii.
