Športom nabitý rok 2026 pokračuje aj v mesiaci júl. Popri MS vo futbale a tenisovom Wimbledone sa uskutoční aj 113. ročník Tour de France.
Najslávnejšie cyklistické preteky ponúknu opäť 21 etáp, trasu s vyše 3300 kilometrami, ikonické stúpania a možno aj ďalší zápis do histórie.
O piate víťazstvo sa pokúsi Tadej Pogačar, čím by sa dotiahol na legendy ako Jacques Anquetil, Eddy Merckx, Bernard Hinault a Miguel Induráin.
"Jonas Vingegaard je veľmi dobrý pretekár, ale myslím si, že Tadej bude opäť hrať svoju vlastnú hru," hovorí šesťnásobný účastník podujatia PETER VELITS, ktorý bude počas tohtoročnej Tour expertom Sportnetu.
Na Tour de France ste prvýkrát štartovali v roku 2008. Ako si spomínate na debut v drese nemeckého tímu Milram?
Odvtedy ubehlo už skoro dvadsať rokov, takže mi to príde, akoby to bol úplne iný život ako teraz. Samozrejme, som šťastný, že som to mohol zažiť.
Boli to moje prvé trojtýždňové preteky v kariére. Mal som 23 rokov a bol z toho trochu vyplašený, pretože som nevedel, či to vôbec zvládnem.
VIDEO: Celý rozhovor s Petrom Velitsom pred Tour de France 2026
V tíme ste boli aj s Erikom Zabelom, ktorý šesťkrát získal zelený dres. Čo môžete prezradiť na legendárneho Nemca?
Zaujímavé je, že som neskôr jazdil aj s jeho synom, takže som ich zažil oboch. Pre mňa to bol veľký zážitok. Samozrejme, vedel som, kto je Erik Zabel a čo všetko vyhral. Vtedy už pomaly končil, no stále bol platný pretekár.
S nami sa mu nepodarilo vyhrať etapu. Možno aj preto, že nemal okolo seba taký tím ako v Telekome, respektíve T-Mobile. Bol však obrovský profesionál, ktorý ročne najazdil extrémne množstvo kilometrov.
V roku 2008 ste boli sám v úniku kráľovskej etapy a získali ste aj červené číslo pre najbojovnejšieho jazdca. Čo to pre vás znamená?
Boli to krásne pocity. Bola to etapa v treťom týždni, cítil som sa dobre, a tak som si povedal, že skúsim ísť do úniku. Zrovna to vyšlo v kráľovskej etape a postupne som po tých kopcoch zostal vpredu sám.
Mojím cieľom bolo prísť ako prvý pod Alpe d'Huez a skúsiť vydržať čo najdlhšie. Vedel som, že je to špeciálny kopec, chcel som si ho užiť. Mám na to veľmi pekné spomienky, ale je to niečo, čo už je za mnou.
O štyri roky neskôr ste zažili Tour de France v jednom tíme s bratom Martinom. Ako ste si to užili, respektíve, ako to prežívali doma?
Určite to bolo pre nás špeciálne, aj keď možno nie až tak, ako Vuelta v roku 2010. Vtedy to bolo emotívnejšie, aj vďaka úspechu, ktorý sa mi podaril v podobe druhého miesta v celkovom hodnotení.
Pre Martina to bola prvá Tour a bolo to príjemné aj pre našich rodičov, ktorí nás prišli pozrieť počas voľných dní. Výsledkovo som mal väčšie očakávania, bol som trochu sklamaný, ale bolo fajn jazdiť s bratom.
Okrem Tour ste dvakrát absolvovali aj Vueltu. Ako by ste porovnali tieto Grand Tour – v čom je Tour de France špecifická?
V sezóne síce sú dôležité preteky ako Critérium du Dauphiné, Paríž - Nice a podobne, ale Tour je o tri-štyri úrovne vyššie. Je tam obrovský tlak zo strany tímu, médií a aj pretekári vedia, že si môžu zaistiť kontrakt.
Mne ten tlak nikdy nevadil, mne sa na Tour jazdilo vždy dobre. Páčila sa mi atmosféra, pretože toľko ľudí popri trati inde človek nezažije. Kombinácia všetkých týchto faktorov ma bavila a chcel som sa tam vracať.
V roku 2012 ste skončili v tretej etape tretí, pričom z víťazstva sa radoval Peter Sagan. Pre slovenskú cyklistiku je to historický úspech.
Pamätám si ten dojazd. Bola to náročná zvlnená etapa a ten záver presne vyhovoval Petrovi, keďže posledných 500-600 metrov bolo trochu do kopca. Šprintovalo sa, všetci sme išli na veľkých prevodníkoch.
Ja som sa snažil nájsť čo najlepšiu pozíciu. Nevedel som, kde je Peter a dlho som ani nevedel, kto vyhral. Pre Slovensko to bol skvelý úspech a pre mňa to vôbec najlepšie umiestnenie na Tour de France.
V poradí 113. ročník sa začne tímovou časovkou, v ktorej ste trojnásobný majster sveta. V čom bolo tajomstvo vašich úspechov?
Bola to disciplína, ktorú sme veľa trénovali. Pre tím bola veľmi dôležitá, pretože sme mohli získať veľa bodov do rebríčka UCI a tiež to bola otázka prestíže, keďže sme si mohli povedať, že sme majstri sveta.
Dvakrát som vyhral s Tonym Martinom, ktorý bol extrémne silný časovkár. Vedel jazdiť na špici 30-40 sekúnd a keby chcel, všetkých nás utrhne z háku. Dôležité však bolo, že mal ten cit a hľadel na ostatných.
Tímová časovka je záživnejšia ako prológ. Nejde o výkon najlepšieho jednotlivca, ale tímy sa musia naučiť spolupracovať a čo najdlhšie zostať pokope.
Kým predtým sa počítal v tímovej časovke čas štvrtého jazdca, teraz má každý vlastný čas. Čo hovoríte na túto zmenu v pravidlách?
Je to tímová súťaž, takže mi to nedáva veľký zmysel. Za mňa bol určite predošlý formát, keď sa počítal čas štvrtého pretekára v cieli, lepší. Ak bol slabší, museli ste ísť s ním, pretože ste jeden tím.
Pamätám si, že v cieľovej rovinke sme špurtovali v línii, aby sme sa ešte potiahli a mali najlepší čas. Som veľmi zvedavý, ako to bude teraz vyzerať.
Kráľovská bude 20. etapa (5600 výškových metrov), o ktorej Christian Prudhomme povedal, že len z názvov stúpaní sa zatočí hlava.
Pyreneje budú tento rok ľahšie a súboj o žltý dres sa sústredí na Alpy. Kto tam niečo odjazdil vie, že v každej doline je nejaký parádny historický kopec a organizátori tam vedia pelotón poriadne zatočiť.
Bude to výživná kráľovská etapa, ktorá bude rozhodovať o celkovom poradí. Deň predtým bude takisto náročný, keďže sa bude finišovať na Alpe d'Huez.
Na Alpe d'Huez bol cieľ aj pri vašom úniku v roku 2008. Čo hovoríte na tento kopec s celkovo 21 serpentínami? Je ťažší ako Tourmalet?
Nie, nie. Je to pekné stúpanie, serpentíny sú super, ale z pohľadu toho všetkého, čo sa dá v Pyrenejach a Alpách jazdiť, to nie je najťažší kopec.
Tourmalet alebo Galibier sú masívne ťažké stúpania, ktoré nič neodpúšťajú. Alpe d'Huez mne osobne vyhovovalo a fanúšikovia tam vytvárajú úžasnú kulisu.
Pri holandskej zákrute si človek vybaví tie pachy, ktoré tam cítil - teda pivo a marihuanu (smiech). Mal som to šťastie, že som išiel Alpe d'Huez viackrát a vždy to bolo príjemné.
Poslednú etapu okorení krátky kopec Montmartre, ktorý sa pôjde trikrát. Páči sa vám to alebo ste za tradičný dojazd do Paríža?
Z pohľadu cyklistu by som preferoval tú predošlú verziu, keďže po dvadsiatich etapách toho už má každý dosť. Ako divák však môžem povedať: Poďme do toho. Pre diváka je nová verzia určite zaujímavejšia.
Bradley Wiggins pre Sportnet povedal, že očakáva vyrovnaný súboj medzi Tadejom Pogačarom a Jonasom Vingegaardom. Súhlasíte?
Ja skôr očakávam, že Tadej bude mať naďalej prevahu. Aj vlani sme videli, ako masívne vedel zaútočiť a vyhrávať etapy. Vingegaard je veľmi dobrý pretekár, ale myslím si, že Tadej bude opäť hrať svoju vlastnú hru.
Fyzicky je možno o niečo silnejší a obrovskú výhodu vidím v jeho psychike. Keď sa mu aj niečo nedarí, nezosype sa. Vingegaard nie je až taký mentálne silný a tiež častejšie končí na zemi. Nič také mu však neprajeme.
Pogačar ukázal silu na Okolo Romandie či v generálke na Okolo Švajčiarska. Čo hovoríte na jeho neuveriteľné vyše 70 km dlhé sólo?
Aj to ukazuje, aký je Pogačar cyklista. On to berie ako hru na PlayStation. Rozhodne sa, že nastúpi a však čo? Buď to vyjde alebo nie. Je natoľko dobrý, že to môže skúšať z hocijakej pozície a je mu to prirodzené.
Takéto víťazstvá mu dodávajú sebavedomie. Jeho mentálne nastavenie je, že proste chce vyhrať. Preteky si užíva, berie to ako hru a pri svojom výkone môže útočiť aj na tom najnevhodnejšom mieste etapy.
VIDEO: Rozhovor s víťazom Tour de France 2012 Bradleym Wigginsom
Obaja tvrdia, že majú najlepšiu formu, Vingegaard naposledy suverénne vyhral Giro. Čo môže byť jazýčkom na váhach?
Určite budú dôležité tímy okolo nich a to, ako budú fungovať. Pogačar je lepší v tom, že si dokáže pozíciu obhájiť aj sám. V prípade Vingegaarda je to náročnejšie, akoby sa viac spoliehal na svoj tím.
Keď okolo seba nikoho nemá, je to pre neho náročné. Ak by boli na podobnej úrovni, môže to hrať zásadný rozdiel. Pokiaľ by z tímu niekto vypadol pre pád alebo by nemal formu, bude to pre lídra veľká strata.
Ako citeľná bude pre tím Visma strata Wouta van Aerta?
Sú na to dva pohľady. Wout je určite typom pretekára, ktorého chce divák vidieť na Tour de France. Dokáže vyhrávať etapy, má svoje ambície, no v posledných rokoch bol často brzdený taktickými úlohami.
Nie vždy to robilo dobrú krv v tíme, ale za tie roky sa už s Vingegaardom dobre poznajú a nepochybne mu bude chýbať. Ako som už hovoril, uvidíme, ako budú tímy fungovať, obzvlášť Visma bez Van Aerta.
Medzi kandidátov na pódium patria aj Remco Evenepoel či Paul Seixas? Ako vidíte ich šance? Dokáže mladý Francúz uspieť už ako 19-ročný?
Ak sa teda potvrdia predpoklady a prvé dve miesta si zoberú Pogačar s Vingegaardom, súboj o tretie miesto bude otvorený. Evenepoel je mentálne slabší a ak by mu aj všetko vychádzalo, spomenutá dvojica je pred ním.
Uvidíme, či niekto nový vystrelí – ako práve Seixas. Svojimi výsledkami ukázal, že raz môže vyhrať Tour de France. Má iba 19 rokov, čo je extrém. Teším sa na neho a som veľmi zvedavý, ako zvládne trojtýždňové preteky.
Tour bude opäť bez slovenskej účasti, hoci Lukáš Kubiš bol s tímom Unibet Rose Rockets veľmi blízko k udeleniu voľnej karty.
Ťažko povedať, čo zavážilo. Niekedy je udeľovanie pozvánok tak trošku politika. Je to škoda, pretože je to atraktívny tím, tvorí zaujímavý obsah aj pre fanúšikov a Lukáš by zrejme v nominácii nechýbal.
Bolo by skvelé vidieť na Tour slovenského majstra, no musí ďalej na sebe pracovať. Zo Slovákov je k tomu najbližšie. Jazdí veľké preteky a verím, že tá príležitosť príde a jeho tím sa predstaví na najslávnejších pretekoch.
