Zažil spanilú jazdu v Lige majstrov, pracoval s rôznymi vekovými kategóriami. Ivan Belák je jedným z najskúsenejších mládežníckych trénerov na Slovensku.
V Žiline strávil desať a pol roka, s mládežou vyhral dovedna šesť titulov: dva s kategóriou U16, dva s kategóriou U17 a dva s kategóriou U19. S devätnástkou až trikrát účinkoval v mládežníckej Lige majstrov.
Po krátkej epizóde s mužmi v Púchove sa vracia do mládežníckeho futbalu: stal sa hlavným trénerom reprezentácie do 18 rokov.
V rozhovore pre Sportnet hovoril o rozpoznaní talentov, úlohe psychológa, ale aj o najpamätnejších zápasoch.
Rozhovor je súčasťou seriálu o mládežníckom futbale Hviezdy sú už tu, ktorý Sportnet pripravuje spolu s automobilkou Hyundai.
Nedávno vás vymenovali za hlavného trénera reprezentácie U18. Aké budú vaše úlohy a ciele?
Teší ma, že ma oslovili a že som tú ponuku prijal. Prvotný cieľ je spoznať hráčov, lebo je to ročník, s ktorým som sa viac-menej nestretával, keď som bol ešte v U19.
Samozrejme, ďalší cieľ je dostať sa cez prvú kvalifikáciu a robiť dobré meno Slovensku. Na jeseň ma čakajú prípravné zápasy a kvalifikácia sa má začať na jar.
Určite tam bude veľa rozdielov v porovnaní s prácou v klube. Bude to v niečom aj podobné?
Je to úplne iná práca. V klube ste s mužstvom pri dennodennej robote, v reprezentácii to bude zamerané skôr na hľadanie najlepších hráčov na Slovensku v danom ročníku, ich sledovanie a poskladanie tímu.
Je dôležité, aby tam bola chémia, aj výkonnosť jednotlivých hráčov. Forma rozhoduje.
V reprezentácii nie je veľký priestor na ovplyvňovanie hráčov, je to na klubových tréneroch. Preto musí fungovať komunikácia s klubovými trénermi, aby hráčov zlepšovali.
Do reprezentácie by už mal hráč prísť pripravený, v najlepšej momentálnej forme.
Komunikácia a spolupráca medzi reprezentačným a klubovým trénerom je asi v mládeži nevyhnutná. Súhlasíte?
Pracoval som v klubovom prostredí niekoľko rokov a viem, že od reprezentačných trénerov vždy prichádzali nejaké odporúčania. Samozrejme, v tréningu sme sa potom snažili zlepšovať toho hráča.
Teraz moja úloha nebude niekomu niečo kázať, ale komunikovať, ako ja vidím toho hráča, ako ho vidí klubový tréner, ako sa správa v klubových a v medzinárodných zápasoch.
Môžete uviesť konkrétny príklad, čo môže žiadať reprezentačný tréner od klubového?
Aby v klube stále stavali na tom, v čom je hráč silný, aby ho zlepšovali a zdokonaľovali.
A keď sú nejaké nedostatky, napríklad niekto má slabšie osobné súboje v obrane, čo je nedostačujúce na medzinárodnú úroveň, tak na tom treba pracovať v tréningovom procese.
Je veľa aspektov herného individuálneho výkonu a v tomto smere treba apelovať na trénera aj na hráča. Hráč potrebuje dostať spätnú väzbu, informáciu, aby sa na to zameriaval aj on.
V Žiline ste boli pri mládeži vyše desať rokov, vyhrali ste šesť titulov. Čím je akadémia v Žiline výnimočná?
Najmä v tom, že filozofia klubu sa zameriava na mladých hráčov, ktorí následne prechádzajú do A-tímu a neskôr aj do veľkých klubov. Žilina vynaloží nemalé finančné prostriedky na vytvorenie podmienok pre hráčov a trénerov.
V Žiline sú aj pri mládeži profesionálni tréneri. Sú tam aj špecialisti, kondičný tréner, fyzioterapeut, tréner brankárov.
V tomto vidím veľký progres, že sú tam profesionálni tréneri, ktorí sa venujú čisto len tomu, čomu sa majú venovať. Tam možno vzniká ten rozdiel.
Július Sauer nedávno v rozhovore pre Sportnet povedal, ako bol ohúrený z toho, keď jeho synovia išli do Žiliny na výber a okolo ihriska bolo osem-deväť trénerov.
V Žiline je pri mládeži veľa odborníkov a je to postavené na tom, že informácie sa zdieľajú medzi jednotlivými trénermi.
Na akciách sú prítomní takmer všetci tréneri, aby tam nebol len pohľad jedného človeka, ale viacerých ľudí.
Ak porovnáte prácu s jednotlivými vekovými kategóriami, myslíte si, že práca s U19 je najnáročnejšia, lebo tam sa už prechádza aj do mužského futbalu?
Dôležitý je celkový rozvoj hráča, či sa dostane na vrchol mládežníckej pyramídy.
Je výborné, že v Žiline funguje B-tím, kde spolu trénuje devätnástka plus hráči, ktorí už v B-tíme nastupujú.
Prechod do mužského futbalu je pre tých hráčov potom trošku jednoduchší. Je dôležité zvyknúť si na dospelý futbal cez B-tím a cez druhú ligu, aby boli potom nachystaní do A-tímu. Niektorí výnimoční hráči sa tam dostanú rýchlejšie, niektorí potrebujú po devätnástke možno dva roky na adaptáciu.
Je len na nich, či sa im to podarí, alebo na to nebudú mať výkonnostne a tým pádom ich vytláčajú mladší hráči zospodu.
Ktoré kľúčové vlastnosti rozhodujú o tom, či sa niekto presadí aj v mužskom futbale?
Celkový herný výkon jednotlivca musí byť vo všetkých aspektoch na úrovni dospelého futbalu.
Dôležitý je fyzický fond, ale aj mentalita a pracovitosť, aby mal hráč vlastné ciele, ktoré si chce naplniť. Je veľmi dôležité, či psychicky zvláda tlaky.
V mužských tímoch sa stretávajú s hráčmi rôzneho veku, čiže musia byť na to nachystaní po fyzickej, taktickej aj technickej stránke. Ide o komplexne vyvážený celkový prejav.
Je niečo, čo už vopred vylučuje, že hráč bude v mužskom futbale úspešný?
Keď sme si ako tréneri vytypovali, kto má na mužský futbal predpoklady a kto nie, väčšinou sme sa nemýlili. Iba zriedkakedy sa stávalo, že sme hráča zle odhadli.
Hráč môže v mládeži fyzicky akcelerovať, ale v dospelom futbale, keď chlapci dorastú, možno bude rozdiel v technickej vybavenosti, alebo možno to nebude zvládať takticky alebo mentálne.
Samozrejme, boli príklady, keď hráči nesmiernou pracovitosťou predbehli tých, čo boli možno viac talentovaní, ale nepracovali tak na sebe a spoliehali sa len na talent.
Každý tréner má svoju teóriu, koľko percent úspechu tvorí talent a koľko percent tvrdá práca. Ako to vidíte vy?
Talent a nadpriemerné schopnosti sú dôležité, ale veľmi dôležitá je pracovitosť hráča. Ja to vidím tak, že aby hráč bol naozaj dokonalý, má to byť 50 na 50. Musí byť talentovaný, ale musí aj na sebe pracovať.
Má byť mládežnícky tréner aj otcovskou postavou, ktorá nerozvíja iba technickú a taktickú stránku, ale tiež podrží hráča a poskytuje mu psychickú podporu?
Je to individuálne. Niektorý hráč potrebuje viac pohladkať, viac sa porozprávať a niektorý to možno toľko nepotrebuje. Sú hráči, ktorí odohrajú veľmi dobrý zápas a sú na seba nároční, že aj tak to nebolo dobré, čiže musí tam byť komunikácia a spätná väzba.
Ja som mal zaužívané aj sebahodnotenie hráčov. Hráči sa po zápasoch hodnotili sami, posielali mi to na e-mail a ja som z toho vedel vyčítať, s ktorým hráčom sa treba asi viac porozprávať.
V dnešnom čase, keď sa hráča niečo opýtate, tak vám toho veľa nepovie. Chlapci sa ťažko otvárajú v komunikácii z očí do očí. Cez takúto formu komunikácie som sa dozvedel oveľa viac.
Veľmi mi to pomáhalo, ako reagovať na hráčov a ako sa s nimi ďalej baviť, či ich povzbudiť, alebo naopak trošku pribrzdiť, aby nelietali vysoko.
Akým spôsobom sa hráči hodnotili?
Nastavil som si to tak, aby to malo aj formu. Zhodnotili svoj technický, taktický a bežecký výkon. Potom nasledovalo hodnotenie vlastnými slovami: čo možno hráčovi prekážalo, pred zápasom, v kabíne, cez prestávku, počas zápasu, či mu neprekáža kamarát, ktorého má vedľa seba. To už som nechával na nich, aby voľne zhodnotili, ako sa cítili v zápase.
Ktorý hráč vás najviac ohúril v mládeži?
Jednoznačne Mario Sauer. Bol to hráč, ktorého som aj najdlhšie ovplyvňoval, možno tri roky.
Bol to veľmi inteligentný a naozaj pracovitý hráč, ktorý miluje futbal. Všade podával stopercentný výkon a takisto bol aj takou predĺženou rukou trénera na ihrisku. Vedel okolo seba hráčov koučovať a usporiadať, veľmi pomáhal trénerom.
Mne konkrétne aj v Lige majstrov. Myšlienky a taktický plán trénerov vedel preniesť priamo na ihrisko.
Žilinskú mládež vníma širšia verejnosť práve vďaka účinkovaniu v mládežníckej Lige majstrov, kde sa trikrát dostala do osemfinále. Ako ste prežívali spanilé jazdy?
Bolo to krásne. Futbal sa hrá pre ľudí a my sme dokázali vypredávať štadión. Bola to veľká skúška aj pre hráčov, tam sa ukáže aj mentalita, či sa z toho mladý hráč nezrúti, alebo ho to práve naopak nabudí.
Pre realizačný tím aj pre hráčov to boli krásne zážitky. Keď je plný štadión, tak sa určite lepšie hrá.
Čím to je, že v Žiline dokáže prísť plný štadión na mládež, na na áčko chodí oveľa menej ľudí?
Aj tým, že je to pohárová súťaž. Verím, že ak áčko bude hrať pohár a dostane atraktívneho súpera alebo sa dostane do ďalších kôl, tak bude štadión plný.
Aj v našej Lige majstrov prvé dve kolá ešte nebol plný štadión, až keď sme sa dostali ďalej. Museli sme si to vykopať, dostať sa play-off zápasov, aby ľudia prišli.
Za súperov ste mali veľkokluby – Spartu Praha, Inter Miláno, Dortmund. Ktorý zápas bol pre vás najpamätnejší?
Myslím, že ten proti Dortmundu. V tom čase to bolo ozaj špičkové mládežnícke mužstvo, akadémia, z ktorej veľa hráčov nastupovalo aj v Bundeslige.
Nikto asi nečakal, že by sme v zápase s nimi mohli uspieť. Vtedy sa ľudia prišli pozrieť asi skôr na Dortmund, ale o to väčšia bola naša radosť, keď sme vyhrali.
Následne, keď sme hrali s Kodaňou doma ďalšie kolo, za necelú hodinu bol vypredaný štadión. Bola to odmena chalanom, lebo vtedy sa určite prišli pozrieť na našich chlapcov.
Ako to zvládali hráči, hrať s takýmito súpermi pred takýmito návštevami?
Je to jeden z tých atribútov, ktoré sa sledujú u hráča. Či takýto tlak zvláda, alebo sa zľakne a bude mu to robiť problémy aj v budúcnosti.
V prvom kole Ligy majstrov s Pafosom (v sezóne 2023/2024 - pozn. red.) bolo v hľadisku asi tritisíc ľudí a už vtedy bolo vidieť, že chalani boli veľmi nervózni. Zo začiatku to nebola tá hra, čo sme chceli. Potom sme dali gól a už to išlo, ale hráči si potrebovali na to zvyknúť.
Keď bol potom neskôr plný štadión, už boli nachystaní, že fanúšikovia im majú pomôcť a nie ich zväzovať.
Tribúny potrebujú dostať impulz z ihriska. Chalani dreli, šprintovali, a tým pádom im aj tribúny pomáhali.
Mali ste hráča, ktorý naozaj vynikal líderstvom na ihrisku v týchto zápasoch?
Ako som už spomínal, jedným bol Mario Sauer. Predtým bol rozdielový hráč Adrián Kaprálik.
V každej kategórii sa našli lídri, napríklad aj Tomáš Jaššo, ktorí burcovali kabínu.
Na zápasy Ligy majstrov sme riešili aj mentálneho trénera. Vytypovali sme päť-šesť hráčov, ktorí by tvoriť kostru toho tímu. S nimi viedol mentálny tréner debaty a a ja som z toho dostal spätnú väzbu, aby som s tým vedel pracovať: či majú strach alebo potrebujú nabudiť.
Nespolupracujete bežne v klube s mentálnym trénerom alebo so psychológom?
Niektorí hráči majú možnosť pracovať s mentálnym trénerom, ale nie je to tak, že by bol v každom tíme mentálny kouč a že by pracoval s celým tímom. Je to skôr individuálne.
Na zápasy mládežníckej Ligy majstrov sme si prizvali mentálneho trénera, ale bola to skôr komunikácia po osi mentálny tréner – hráč a potom mentálny tréner – realizačný tím.
Dozvedeli ste sa vtedy niečo, čo ste predtým nevedeli o svojich hráčoch?
Ani by som nepovedal, že niečo nové. Ako sme ich videli my v tréningovom procese, podobne to videl aj mentálny kouč. Skôr to bolo o tom, ako sa hráč cíti pred konkrétnym zápasom. Tieto veci sme chceli potom využiť v príprave.
V mládežníckej Lige majstrov môžu hrať aj niektorí starší hráči, ale zároveň sú tam prísne kritériá, kto vlastne v nej môže nastúpiť. Aké náročné bolo poskladať mužstvo a brať do úvahy všetky predpisy a možnosti?
Na Ligu majstrov chodil u nás úplne iný tím, než ten, čo hrával prvoligovú dorasteneckú súťaž. Skladali sme ho v podstate z troch, možno aj zo štyroch tímov: z devätnástky, z béčka a, samozrejme, z áčka. Niekedy sme brali hore niekoho aj zo sedemnástky.
Snažili sme sa vždy postaviť tú najsilnejšiu zostavu, ktorú sme v klube mali.
VIDEO: Zostrih zápasu Žilina - Dortmund v mládežníckej Lige majstrov
Aké metriky sledujete u hráčov a aké sú v nich rozdiely v zápasoch U19, druhej ligy a v Lige majstrov?
V prvej lige dorastu sme väčšinou boli dominantní na lopte. Sledovanie tam bolo skôr v tej útočnej fáze, alebo potom po strate lopty, ako sa správajú v defenzívnej fáze, keď sme vysoko postavení.
V druhej lige je to viac súbojové, tam sú dospelí chlapi. Tam sledujeme, ako sa hráč správa v súbojoch, či v defenzíve alebo ofenzíve, či po zemi alebo vo vzduchu. Dôležitá je samozrejme aj taktika.
V Lige majstrov bol dôležitý aj individuálny herný výkon, ako sa dokážu presadiť rozdieloví hráči.
Ako výrazne sa líšili parametre ako rýchlosť alebo odbehané kilometre v závislosti od toho, či bola druhá liga, Liga majstrov alebo dorastenecká súťaž?
Keby sme v Lige majstrov, priamo v zápase s Dortmundom, nemali nadštandardné čísla, čo sa týka našprintovaných metrov, nabehaných metrov a podobne, tak by sme ten zápas ťažko zvládli. Individuálna kvalita hráčov bola na vysokej úrovni, ale pomohli sme si aj týmto spôsobom.
V mládežníckej Lige majstrov aj vďaka tomu, že bol plný štadión, boli čísla určite vyššie, ako v dorasteneckej lige, či v druhej lige mužov.
Chalani išli na maximum a dokázali vyprodukovať v tom zápase až neuveriteľné čísla.
Vtedy sme to porovnávali aj s číslami v rámci Európy. Na základe zápasu s Dortmundom sme boli na ôsmom mieste – z hľadiska dospelého futbalu, nie mládežníckeho.
Hráči si z toho môžu vziať aj to, že dokážu zo seba vydať ešte viac, než si mysleli. Súhlasíte?
Väčšinou to tak býva, že človek dokáže vždy viac, než si myslí. To by mala byť teda nastavená latka a potom je cieľom sa stále k tej latke približovať a podľa možností ju zvyšovať.
V lige sa však tie čísla nedokážu dostať na takú úroveň, keďže nie je to tempofutbal hore-dole, ale hrá sa väčšinou na jednej polovici.
Preto bolo dôležité, že sa chalani odmerali v tých zápasoch, a videli, že vedia urobiť také čísla, vedia ísť tak vysoko. Potom je to na ich individuálnom nastavení, aby sa to snažili dosahovať aj v iných zápasoch.
VIDEO: Aftermovie po zápase mládežníckej Ligy majstrov Žilina - Kobenhavn
Myslíte si, že je reálne aby Žilina raz vyhrala mládežnícku Ligu majstrov?
Pred niekoľkými rokmi to bol sen, no teraz Žilina vypadla s Club Bruggy, ktorý hral finále.
Ak sa stretne veľa dobrých vecí a aj šťastie, tak sa mládežnícka Liga majstrov sa dá vyhrať.
Sú tam kvalitné tímy, ale Žilina stavia mužstvo aj z hráčov A-tímu a B-tímu, ktorí majú odohraté ťažké zápasy už aj v dospelom futbale a môžu konkurovať veľkým klubom a akadémiám.
Neľutujete trošku, že ste odišli začiatkom roka do Púchova trénovať mužov, pričom žilinská devätnástka hrala v Lige majstrov s Liverpoolom a následne s Bruggami?
Chcel som ísť za nejakou novou výzvou. Bolo to tak nastavené, že som sa musel rozhodnúť v zime. Pre mňa by bolo ideálne dokončiť prácu v Žiline a odísť v lete, no bolo to takto nastavené.
Chcel som to vyskúšať, vyskúšal som to. Niektoré veci ma s odstupom času mrzia, ale som chcel ísť a rozhodol som sa. Je to nejaká skúsenosť.
Čo vám ukázala? Radšej chcete byť pri mládeži alebo ešte vás to ťahá do mužského futbalu?
V Púchove to bol krátky čas, len tri mesiace, takže by som nezatracoval, že by som sa chcel vrátiť vyslovene len do mládeže.
Teraz prišla ponuka z mládežníckej reprezentácie. Mal som ju už aj predtým, asi pred dvoma rokmi, no vtedy som zostal v Žiline pri devätnástke.
Chcem si vyskúšať aj túto formu práce. Dospelý futbal ma však stále láka. Nezatracoval by som ho len preto, že teraz to nevyšlo.
V jednom rozhovore sa vás spýtali, či je pre trénera horší zaľúbený hráč alebo hráč po prebdenej noci. Aká je vaša odpoveď?
Láska patrí k životu, takže si myslím, že prebdená noc je pre toho hráča horšia.
Ako veľmi ovplyvňuje výkon hráčov to, čo sa s nimi deje mimo futbalu, či už láska alebo rodinná situácia?
Pri mládeži je dôležitá podpora rodičov. Samozrejme, nie je dobrá až prehnaná podpora, treba niečo nechať aj na samotného hráča, nech si niektorými vecami prejde sám, nech sa pretlčie.
Podpora rodičov by mala byť stále pozitívna. Napríklad nemali by hodnotiť hráča po zápase, na to sú tam tréneri. Rodič nevie, aké úlohy dostal hráč na ihrisku.
Keď som sa stretol s rodičmi, vždy som hovoril, že hráča treba pochváliť za úsilie, ktoré by mal mať vždy, a to vidí každý. Ostatné veci už treba nechať na trénerov.
Samozrejme hráči v devätnástke majú aj frajerky. Treba im vysvetliť, že frajerka musí byť pripravená pristúpiť na kompromisy a umožniť im venovať sa kariére a potom, keď sa niekde dostanú, budú sa jej oveľa viac venovať.
Ako často ste museli riešiť prípady, že niekto z vašich zverencov išiel na diskotéku alebo niečo vyviedol?
S tým som sa vôbec nestretol. Chalani si veľmi dobre uvedomujú, kde sú, že nejaký prešľap by ich mohol veľmi kruto bolieť. Druhá vec je, že sa možno dobre schovávali.
Ale nestalo sa, že by som osobne musel niečo riešiť s rodičmi alebo priamo s hráčom, že chodí niekde na diskotéky.
A čo škola?
Na školu takisto klub veľmi prihliada, lebo chce vychovať ľudí do života.
Všetci hráči sa nedostanú do vrcholového futbalu, preto je dôležité, aby im klub dal správne myslenie. Ak by bol veľký problém v škole, klub o tom vie a reaguje na to.
Ako predísť vyhoreniu u mladých hráčov a nájsť správnu rovnováhu medzi futbalom a životom mimo neho?
Nestretol som sa s tým, že by nejaký hráč vyslovene vyhorel. V mládeži, keď sa posúvajú z ročníka do ročníka, sa často mení tréner, čo je pre hráča nový impulz.
Chalani to majú dosť ťažké, ráno rýchlo do školy, zo školy rýchlo na tréning, z tréningu rýchlo domov a ráno zase rýchlo do školy.
Ani nemajú nejaký priestor na nejaké veľké socializovanie sa mimo toho. Preto je dôležité, aby chémia v tíme a v kabíne bola dobrá, aby sa chalani ozaj tešili medzi seba.
Dôležitú úlohu hrá celkovo aj klub, ktorý môže spraviť veľa pre to, aby realizačný tím a chalani nechodili na tréningy otrávení, ale s radosťou.
