Keď Peter Pekarík debutoval v slovenskej reprezentácii na turnaji v Spojených arabských emirátoch v roku 2006, na Slovensku sa ešte platilo korunami. Zhruba polovica súčasného reprezentačného kádra chodila do materskej školy.
A Hugo Pavek, ktorého meno sa dnes spomína ako jedna z možných alternatív na jeho poste, mal iba jeden rok.
V piatok večer v Košiciach proti Čiernej Hore sa jedna z najvýznamnejších kapitol slovenskej reprezentácie uzavrie. Peter Pekarík odohrá svoj posledný zápas v národnom drese.
V októbri oslávi štyridsiatku. Nikto tak dlho za slovenský národný tím nehral. Nikto starší nikdy v slovenskom drese nenastúpil. Tobôž nie na veľkom turnaji.
Zároveň vyrovná rekord Mareka Hamšíka so 138 reprezentačnými štartmi. Za Slovensko strelil aj dva góly.
Posledný zápas, silné emócie
V ére samostatnosti Slovenska len ťažko nájdete úspešnejšieho a spoľahlivejšieho krajného obrancu.
Pekarík zažil už prvú éru Vladimíra Weissa pri reprezentácii v rokoch 2008 až 2012. V národnom tíme ho postupne viedli Ján Kocian, Vladimír Weiss, Stanislav Griga a Michal Hipp, Ján Kozák, Pavel Hapal, Štefan Tarkovič, Francesco Calzona a opäť Weiss.
Práve súčasný tréner reprezentácie odhalil aj symbolický plán rozlúčky.
„Je to neuveriteľný profesionál vo veku, v ktorom už ostatní chodia na dovolenky. Je tam aj symbolika – dve dvojky, takže by chcel hrať do 22. minúty,“ prezradil Weiss o obrancovi, ktorý väčšinu kariéry nastupoval s číslom dva.
Na rozlúčku sa pripravujú aj spoluhráči. „Nebudem prezrádzať, čo sme si pre neho pripravili. Pýtal som sa ho, či bude plakať, lebo ak áno, asi sa rozplačem aj ja. Som v tomto dosť citlivý,“ vravel krídelník Lukáš Haraslín.
Muž, ktorému závidia aj mladší
„Peky si zaslúži obrovský obdiv. Takých ľudí vo futbale veľa nie je. Jeho pokora, pracovitosť a charakter sú výnimočné. Sedím vedľa neho v šatni a niekedy len nechápem, čo všetko dokázal,“ dodal Haraslín.
Pekarík bol na svojom poste jednotkou viac ako pätnásť rokov. Vždy prišiel perfektne pripravený.
Je veterán, no mnohí oveľa mladší spoluhráči mu dodnes závidia jeho ploché brucho.
Keď sa jeho fotografie nie tak dávno objavili na sociálnych sieťach, spôsobilo to v šatni Herthy Berlín veľký rozruch.
„Mladí sa prekrikovali, že tie fotky ani nemôžu ukázať doma, lebo by sa ich pýtali, koľko mám rokov, a zahanbili by sa,“ smial sa odchovanec MŠK Žilina.
Jeho fyzická pripravenosť sa stala legendou.
Nepozná voľno
Fenomenálny útočník Manchestru City Erling Haaland si údajne každý deň dopraje tisíc brušákov a tristo kľukov. Koľko ich robí Pekarík?
„Päťsto až šesťsto brušákov je každý deň môj štandard, dva dni pred zápasom tento objem znižujem,“ prezradil.
Prvý príde na tréning, posledný odíde. „Posilňovacie cviky na brucho nevynechám ani jeden deň. Cez dovolenku si doprajem maximálne tri dni úplný oddych, ale potom už je na programe každodenný tréningový režim.“
Takmer nepozná voľno. „Aj keď sme napríklad cestovali na nejaké sústredenie s klubom a pricestovali sme do hotela v nočných hodinách, vždy som si spravil moje cviky a až potom som mohol v pokoji zaspať.“
Za svoj prístup si vyslúžil aj prezývky. „Od spoluhráčov som si zato vyslúžil prezývky ako hertanská legenda, mašina či profi vojak. Mnohí sa ma pýtajú, či som niekedy vôbec unavený alebo či som sa niekedy netešil na tréning, pretože aj po náročnom tréningu som pozitívne naladený.“
Žiadny alkohol, žiadne sladkosti
Tréner Pál Dárdai kedysi na Pekaríkovu adresu vyhlásil, že je geneticky predurčený na dvojnásobnú záťaž.
Je známe, že neje sladkosti, nesladí a nepije alkohol. Nemá neresti. Každý deň sa päť minút kúpe v sude plnom ľadu.
„Pijem len čistú vodu a japonský zelený čaj sencha. Spať chodím vždy o jedenástej. Je to jednoduchý, ale účinný režim,“ opisoval.
Keď cíti únavu, má vlastný recept. „Keď som unavený, uvarím si čaj z čerstvého zázvoru, ktorý ma vždy postaví na nohy.“
Dôležitú úlohu zohráva aj rodina. „Môj jedálniček zostavuje manželka Lujza a tieto stravovacie návyky mám zaužívané dlhé roky. Aj vďaka tomu dokážem bez problémov zvládať enormnú záťaž v profesionálnych tréningoch, ešte navyše si vždy niečo pridať a potom dobre regenerovať.“
Rád číta knihy, vždy sa snaží zostať pozitívny a aj náročnejšie obdobia považuje za výzvu.
Pri všetkých veľkých triumfoch
Iba Peter Pekarík a Juraj Kucka zažili všetky najväčšie úspechy samostatného Slovenska na veľkých turnajoch.
Bol pri tom, keď Slovensko na majstrovstvách sveta 2010 vyradilo úradujúcich majstrov sveta z Talianska po legendárnom víťazstve 3:2.
Užil si aj triumf v Žiline nad Španielskom 2:1 (kvalifikácia o ME 2016), keď boli Španieli úradujúcimi majstrami Európy.
Zahral si na majstrovstvách sveta 2010 aj na európskych šampionátoch v rokoch 2016, 2021 a 2024. Odohral tam všetky zápasy. Veľké úspechy dosahoval aj na klubovej úrovni.
V roku 2009 sa stal s Wolfsburgom majstrom Nemecka. Bola to senzácia porovnateľná s rozprávkovým titulom Leicestru City z roku 2016.
Wolfsburg bol v polovici sezóny až na deviatom mieste, no následne zázračne vyletel na vrchol. Pekarík prišiel do klubu práve v priebehu majstrovskej sezóny.
VIDEO: Peter Pekarík počas EURO 2024
Nielenže priniesol šťastie. Wolfsburg odvtedy začal vyhrávať jeden zápas za druhým.
Dvadsať rokov služby
Pre Pekaríka však nikdy nešlo iba o výsledky.
„Reprezentácia mi dala momenty, o ktorých som mohol ako chlapec iba snívať. Dala mi veľké zápasy, turnaje a víťazstvá, veľké výzvy. Dala mi aj niečo oveľa viac a to spájať ľudí doma na Slovensku a prinášať im radosť. Je to láska a najväčšia česť kariéry. Veľmi si vážim, že som tu mohol byť 20 rokov a nosiť slovenský dres na hrudi.“
Rozhodnutie o konci reprezentačnej kariéry v sebe nosil dlhšie.
„Rozhodnutý so bol už pred začiatkom poslednej kvalifikácie na majstrovstvá sveta. Vedel som, že bude moja posledná. S trénerom Calzonom sme mali viacero rozhovorov a aj od neho išla iniciatíva, aby som ešte túto kvalifikáciu potiahol, aj keď už nebudem natoľko vyťažený. Chcel som pomôcť mladším, ktorí do reprezentácie prichádzajú."
A vie, že najťažší okamih ešte len príde. „Pri hymne, ktorú si poslednýkrát vypočujem v slovenskom drese, sa mi určite premietne celé obdobie, ktoré som tu zažil.“
Rekordér bez červenej karty
V uplynulej sezóne nastupoval za rezervný tím Herthy Berlín, ktorý pôsobí vo štvrtej nemeckej lige. Trénoval však s prvým mužstvom a naďalej plánuje pokračovať v štruktúrach berlínskeho klubu.
Aj tento detail dokresľuje jeho výnimočnosť.
Celú profesionálnu kariéru – vrátane klubovej aj reprezentačnej – absolvoval bez jedinej červenej karty.
„Na jednej strane som sa vždy snažil v defenzívnych súbojoch nič nevypustiť, ale zároveň som dbal na to, aby som môj tím neoslabil. V Bundeslige to bolo viackrát na hrane,“ povedal v rozhovore pre sfz.sk.
Keď v piatok nastúpi v Košiciach proti Čiernej Hore, nebude sa lúčiť iba rekordér. Slovenská reprezentácia sa rozlúči s futbalistom, ktorý dve desaťročia stelesňoval disciplínu, pokoru a profesionalitu. S posledným vojakom svojej generácie.
