IVAN DROPPA sa v roku 1990 stal hráčom Chicaga, ktoré si ho vybralo z 37. miesta na drafte. V NHL však odohral len 19 zápasov. Ako sám spomína, hráčov tam vtedy chceli zlomiť a zistiť, koľko vydržia.

Okrem Ameriky si Droppa zahral aj v Nemecku či Francúzsku a zakotvil aj doma. Ešte predtým s národným tímom získal striebro z MS a pamätá si aj úspešné juniorské roky v drese Československa či prvý hokejový Svetový pohár.

V rozsiahlom rozhovore pre Sportnet v rámci série Hokejové leto si zaspomínal na drsné časy na ceste do NHL, na tvrdých trénerov aj praktiky obávaného Darryla Suttera.

Počas nášho stretnutia v jeho rodnom Liptovskom Mikuláši hovoril aj o tom, ako sa zmenili ciele a očakávania od reprezentácie:

„Československo bez medaily, to bol prepadák. Každý chcel zlato, ale druhá alebo tretia priečka boli povinnosťou. Jediné tímy, s ktorými bolo akceptovateľné prehrať, boli Sovietsky zväz, Kanada a občas Švédsko.“

Vráťme sa na začiatok do roku 1990, keď ste boli draftovaný do NHL. V druhom kole si vás vybralo Chicago. Ako si na to spomínate? Boli ste vtedy priamo na drafte?

Na drafte som nebol, bolo to tesne po revolúcii, takže vtedy sa tam necestovalo. Dozvedel som sa to tak, že mi dva dni po drafte zavolal český agent na pevnú linku.

Zdvihol som a on hovorí: „Bol si draftovaný do Chicaga.“ Hovorím mu: „Čo? To fakt?“ Ja som nevedel ani kedy bol draft. On zopakoval: „Bol si draftovaný Chicagom pred dvoma dňami. Volám ti preto, že ťa vybrali v druhom kole.“ Povedal som: „Super, a čo teraz?“ On hovorí: „Chcem byť tvoj agent.“

Neexistovalo žiadne obliekanie dresov na pódiu ako dnes, klub vám nič neposlal. Až na majstrovstvách sveta do 20 rokov, som sa stretol s vtedajším generálnym manažérom Bobom Pulfordom a porozprávali sme sa o tom, ako to vidí. Žiadna sláva, žiadne noviny, bolo to oveľa komornejšie a v podstate sa o tom ani nevedelo.

Čo vám vtedy povedali o ďalších krokoch? Dnes hráči po drafte idú priamo do zámoria na rozvojový kemp.

V podstate nič. Mal som 18 rokov a išiel som do Košíc, kde som hral dva roky federálnu ligu. Po prvom roku nás všetkých z draftového ročníka zavolali do Chicaga. Keďže my sme s Košicami skončili už v marci, do mája som nemal čo robiť. Vyfasoval som nový výstroj, chodili za mnou ľudia z klubu a pýtali sa, ako sa mi korčuľuje a čo by som mal zlepšiť.

Boli sme tam asi 10 dní. Zástupcovia klubu s nami trénovali a môžem povedať, že z nás vytriasli dušu — testovali, koľko vydržíme. Tréningové tábory vtedy nevyzerali tak ako dnes, keď hráč môže byť na štadióne maximálne štyri hodiny.

My sme mali budíček o šiestej ráno, o 6:30 odchádzal autobus od hotela. Boli sme rozdelení na dve skupiny po 30 hráčov. Jedna skupina mala tréning na ľade, druhá posilňovňu a bicykle, potom sa to vymenilo.

Po obede bol o druhej budíček a potom sme hrali zápasy proti sebe. Takto to išlo 10 dní. Po pár dňoch časť hráčov vyradili, potom aj ďalších. Bol to tvrdý boj. Zaväzoval som si šnúrky a Kanaďania na mňa pozerali s výrazom: „Čo tu chceš, prišiel si nám zobrať prácu?“ Žiadne kamarátstva, brali vás ako niekoho, kto im prišiel vziať robotu.

Vedeli ste vtedy po anglicky?

Nevedel som. Boli tam Česi a Rusi, tak sme komunikovali medzi sebou. Chicago mi však zabezpečilo učiteľa. Hokejovú angličtinu som zvládol za mesiac a pol. Rozprávali sme sa potom po anglicky, takže sa to zlepšovalo. V šatni nám neskôr zakázali hovoriť po česky, slovensky či rusky — platilo pravidlo „English only“. Chápem to, lebo tréneri ani spoluhráči nerozumeli, o čom sa bavíme.

V čase draftu ste boli druhým najvyššie draftovaným Slovákom v histórii. Vnímali ste to vy alebo vaše okolie?

To som doteraz ani nevedel. Neexistoval taký ošiaľ ako dnes, keď sa okolo mladíkov a draftu točí množstvo skautov a expertov a stále to buble. Videli sme to pri Jurajovi Slafkovskom či Šimonovi Nemcovi. Má to svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou môže byť prehnaný tlak, ak veci nejdú hneď podľa očakávaní. Dnes je z draftu obrovská šou.

Zámorskú cestu ste odštartovali v súťaži IHL v tíme Indianapolis Ice. Aká bola vaša cesta do USA a následný boj o miesto v NHL?

Po dvoch rokoch v Košiciach mi ponúkli trojročnú nováčikovskú zmluvu. Vtedy bol nováčikovský plat 125 tisíc dolárov v NHL a 40 tisíc na farme. Bol to celkom dobrý plat, keďže domáci Kanaďania dostávali okolo 15 až 25 tisíc dolárov.

Dnes je minimum v NHL okolo 850-tisíc dolárov, vtedy žiadne minimum neexistovalo. Keď som do NHL prišiel, nikto nezarábal viac ako milión dolárov ročne. Až v mojom druhom roku dostali v Chicagu miliónové kontrakty Chris Chelios a Michel Goulet.

V roku 1994 prišla v NHL prvá výluka. Z môjho pohľadu to nebol dobrý moment. Prebiehal tréningový tábor a v NHL vám to, že zostávate v prvom tíme, oznámili tak, že si máte nájsť ubytovanie. Keď nebývate v hoteli, viete, že s vami počítajú.

Mne povedali, nech si nájdem ubytovanie, no o dva dni prišli s tým, že si ho nemám hľadať, lebo zrejme bude výluka. Poslali ma do Indianapolisu v IHL s tým, že keď sa výluka skončí, zavolajú ma späť.

Lenže kým sa výluka skončila, Chicago podpísalo ďalších dvoch či troch skúsených obrancov s jednocestnými zmluvami. Blackhawks mali vtedy špičkový tím s najvyššími cieľmi. Sezónu som odohral na farme.

V NHL ste sa celkovo dočkali 19 zápasov. Ako si na to spomínate?

Hokej bol už vtedy mimoriadne rýchly. IHL bola rýchla, ale NHL bola ešte o stupeň vyššie. Ja si neviem ani predstaviť, v akej rýchlosti sa hrá teraz, je to úplne na inej úrovni.

Jedno striedanie v dnešnej NHL by otvorilo oči mnohým našim profesionálnym hokejistom — najmä čo sa týka rýchlosti rozhodovania. Ak tu máte na rozhodnutie pol sekundy, tam máte maximálne dve desatiny.

Aké spomienky a zážitky vám z vášho pôsobenia v NHL utkveli v pamäti?

Prišiel som tam ako mladý chalan do päťmiliónového Chicaga, kde všetko fungovalo na profesionálnej úrovni. Spomínam si, ako som si po rozkorčuľovaní na zápas vonku začal baliť výstroj do vaku.

Prišiel za mnou hlavný kustód a hovorí mi: „Nebaľ to, to je moja práca. Keď to budeš baliť ty, ja nebudem mať prácu.“ Všetci výstroj len zhodili na zem a kustódi zodpovedali za to, že sa na nič nezabudne. Na to som si musel zvyknúť. Teraz je to štandard aj vo väčšine extraligových tímov, vtedy to bol pre mňa veľký šok.

Tréningy v NHL trvali 25 až 30 minút, ale boli v takej intenzite, že sme si šliapali po jazyku. Tréner tam nekreslil cvičenia. Povedal skratku a každý musel presne vedieť, čo má robiť. Obrovský rozdiel bol aj v tvrdosti prihrávok.

Prihrávka musela rezať vzduch. Nie je môj problém, ak nevieš spracovať prudkú prihrávku. Musíš ju spracovať, lebo ak ti ju dám pomaly, súper má čas k tebe pristúpiť a zbúrať ťa. Scott Stevens takýmto spôsobom ukončoval hráčom kariéry. Dnes sú zákroky na hlavu a krk prísne trestané, čo je správne. Šport nemá byť o tom, aby niekto strávil rok v tmavej miestnosti s otrasom mozgu.

Rovnako to bolo pri pozičnej hre. Tréner zapískal, keď som stál o pol metra vedľa. Povedal mi: „Máš stáť tu. Ak stojíš o pol metra vedľa, ten priestor v strede už nikdy nedobehneš.“ Všetko bolo o absolútnych detailoch.

Mali ste vy nejakú situáciu, keď od vás tréner niečo špecifické požadoval?

Spomínam si na jeden prípravný zápas v NHL. Ráno sme nacvičovali založenie útoku cez mantinel a plexisklo do strednej tretiny. Prišiel zápas, ja som bol za bránkou, uvidel som voľného spoluhráča na červenej čiare a poslal som mu priamu prihrávku, po ktorej išiel sám na bránku. Potom som sedel tri striedania.

Neskôr za mnou prišiel tréner a pýtal sa, či viem, prečo sedím. Nevedel som. On mi odpovedal: „Ako máme rozohrávať? Čo sme ráno cvičili?“ Ja som povedal, že o mantinel, ale videl som spoluhráča, ktorý potom išiel sám na bránu. „Mňa to nezaujíma. Ráno sme cvičili rozohrávku cez plexisklo,“ povedal mi.

Sedel som za to, že som neuposlúchol systém. Moja hokejová hlava videla lepšie riešenie, no oni vyžadovali striktné plnenie systému. Pýtal som sa, ako to môže fungovať. Keby sa tá prihrávka nepodarila a dal by som súperovi puk, chápal by som to.

Keď sa spätne pozriete na svoje obdobie v NHL, mrzí vás, že z toho bolo „len“ 19 zápasov alebo prevláda vďačnosť za to, že ste to mohli zažiť?

Samozrejme, keď som tam išiel, myslel som si, že odohrám viac. Keď som tam prišiel, v tíme bol trénerom Mike Keenan a potom tam prišiel Darryl Sutter. Obaja známi ako veľmi tvrdí tréneri.

Veľmi na hráčov tlačili a chceli vedieť, kedy sa zlomia a skončia. Skúšali to znova a znova. Keď ma zavolali hore do prvého tímu, bol som tam asi dva mesiace, ale hral som len sedem zápasov.

Väčšinou som bol zdravý náhradník. Sutter sa mi ani nepozdravil, ani keď sme išli oproti sebe v úzkej chodbe. Len sa na mňa pozrel a v duchu som sa pýtal, či si hovorí: „Čo tu robíš? Musím sa s tebou zaoberať, nemáš na to.“

Prvýkrát so mnou prehovoril až po dvoch mesiacoch. Po tréningu si ma zavolal a povedal: „Tu máš letenky do Indianapolisu. Zajtra o 8:00 majú zraz, nezmeškaj lietadlo.“ Nič viac. Preto je pre mňa prekvapením, že on dokázal s Los Angeles vyhrať Stanley Cup v ére, keď sa už s hráčmi muselo zaobchádzať úplne inak a takto to nefungovalo.

Pamätám si, ako sme mali poradu a bol tam Joe Murphy, ktorý už vyhral Stanley Cup. Sutter mu hovoril šialené veci, ktoré sa vravia len medzi štyrmi očami. Pred všetkými mu začal nadávať: „Veď ty nevieš prihrať, kde to stojíš?“ Murphy mal však takú pozíciu, že mu na rovinu povedal: „Počúvaj ma, ak sa ti to nepáči, vytrejduj ma, ja toto nemienim počúvať.“ Zdvihol sa a odišiel. Ako takýto tréner môže očakávať, že ho hráč na ľade podrží?

Veľký rešpekt mám v tomto voči Mikeovi Keenanovi. V roku 2011 bol Zápas hviezd KHL v Bratislave, kde som hral za tím hokejových legiend. Stretol som ho na recepcii, išiel som za ním a hovorím: „Mike, chcem ťa pozdraviť. Viem, že si ma nepamätáš, prešlo ti rukami mnoho hráčov, ale bol som v Chicagu v roku 1992, keď si tam trénoval.“

On odpovedal: „Sorry, nepamätám si, bolo vás veľa.“ A potom dodal: „Počúvaj, neskôr som zistil, že som bol strašný idiot. Musel som sa zmeniť, lebo keby som sa nezmenil, už 15 rokov netrénujem. Ja som vás tam stále dral a muselo byť len po mojom.“

Zrazu mi toto povedal človek, ktorý bol známy ako Iron Mike – keď nebolo po jeho, bol koniec. Sám si uvedomil, že hráči na taký prístup prestali reagovať — buď to zabalili, alebo sa nechali vymeniť. Povedal som si, že je škoda, že na to prišli až teraz.

Vytváralo to na vás vtedy veľký psychický tlak?

Bol som v neustálom strese, že jedna malá chyba znamená návrat do Indianapolisu. Jedna chyba či jedno zlé striedanie to mohlo spôsobiť. Alebo som nehral celý zápas a päť minút do konca som zrazu počul: „Droppa, Droppa, ideš!“

Dostal som tri alebo štyri striedania. Raz v NHL som dokonca musel vybehnúť na ľad ako pravé krídlo. Sutter ma videl pod sebou, tak ma tam poslal. V duchu som si hovoril: „Ja mám hrať pravé krídlo?“

Rovnaký prístup mal Paul Baxter, prvý indiánsky tréner v NHL. Pred zápasom ste sa obliekali a on nad vami tri minúty bez slova stál a pozeral sa na vás. Po chvíli ste si vraveli, či mu preskočilo. Potom sa opýtal, či som pripravený, buchol ma päsťou po ramene tak silno, že mi spadlo, a odišiel. Vravel som si, ako mám teraz hrať.

Boli to čisté psychologické hry. Hľadali čokoľvek, čím by mohli rýpať a čakali, kedy sa zosypete. Chcel som hrať NHL, ale vtedy som už agentovi povedal: „Dostaň ma odtiaľto preč, tu nedostanem priestor, nech ma vymenia.“ Sľubovali mu, že mi dajú šancu, ale nikdy neprišla. Napokon ma vymenili na Floridu a hral som AHL za Greensboro.

Aký bol rozdiel medzi AHL a IHL?

V IHL boli aj nezávislé tímy, kde hrali starší, skúsení hráči. V AHL vtedy hrali v podstate len mladí chlapci do 23 či 25 rokov. Keď som tam prišiel, hneď som volal agentovi, nech ma dostane preč. Puk bol v rohu a pri ňom bolo natlačených deväť hráčov.

Puk sa presunul do druhého rohu a znova sa tam presunulo všetkých deväť hráčov. Ja som stál pred bránkou tak, ako sa má, a okolo mňa nikto. V strednom pásme pri mantineli zasa deväť hráčov v klbku a hneď bitka. Hovorím agentovi: „To sa nedá, nech ma radšej pošlú späť do IHL.“

Zažili ste aj československé reprezentačné časy vo výberoch do 18 a 20 rokov, kde ste v oboch kategóriách získali bronz na vrcholných turnajoch. Ako to vtedy fungovalo? Bolo náročnejšie dostať sa do nominácie, keďže išlo o spoločný štát?

Ja si myslím, že bolo. Vtedy sa do reprezentácie do 20 rokov nedostal nikto, kto nehrával mužskú federálnu ligu.

V šestnástke som začínal vo štvrtej formácii, ale nevynechal som jediné sústredenie a postupne som sa vypracoval. V osemnástke aj dvadsiatke som už hral v prvej obrannej dvojici s Milanom Nedomom a ja si myslím, že sme hrali dobre.

Dvakrát sme získali bronz, ale na MS 20 v Nemecku sme skončili piati, čo sa vtedy považovalo za absolútny neúspech. Československo bez medaily, to bol prepadák. Každý chcel zlato, ale druhá alebo tretia priečka boli povinnosťou.

Jediné tímy, s ktorými bolo akceptovateľné prehrať, boli Sovietsky zväz, Kanada a občas Švédsko. Keď sme Západnému Nemecku nedali desať gólov, za trest sme po zápase behali schody.

V sedemnástke sme boli na mesačnom turné po Kanade na Viking Cupe. Hrali sme proti univerzitným tímom, kde boli 23 až 24-roční chlapi. Poľahky sme tie zápasy vyhrávali. Mysleli si, že nás zastrašia tvrdosťou, ale my sme sa im vyhli, oni sa rozbili o mantinel a dávali sme góly.

Z desiatich zápasov na turné sme všetky vyhrali rozdielom triedy proti starším hráčom. S výberom do 16 rokov sme hrali dva zápasy proti americkej 17-tke a oba sme vyhrali. Ak by hrala naša 16-tka proti americkej 17-tke dnes, koľko by sme dostali gólov? 20? Asi áno, bez toho, aby som niekoho zhadzoval, je to proste fakt. Vtedy bola reprezentácia o stupeň vyššie.

Slovensko ste reprezentovali aj na prvom Svetovom pohári v roku 1996. Ako si spomínate na tento turnaj?

Bol to nový formát. Naša skupina sa hrala v zámorí s Kanadou, USA a Ruskom. S Kanadou sme prehrali tesne 2:3, s Rusmi 4:7, pričom v tretej tretine sme dostali tri zlepené, náhodné góly.

S Kanadou sme vyhrávali, no rozhodcovia nás tam krútili. Uznávam, mali lepší tím, ale Roman Mega zatiahol roletu. Pískali vymyslené vylúčenia, kým Kanada neotočila. Oni mali v tíme Lemieuxa, Gretzkého a ďalšie hviezdy, kým my sme boli malé Slovensko.

Kto tam bol vtedy hviezdou? Možno Bondra. Posledný zápas s USA sme prehrali 3:9. Tam sa už prejavila naša mentalita, keďže o nič nešlo a na druhý deň sme išli domov, zápas sa už len dohrával. Spomínam na to však v dobrom. Je to formát súťaže, ktorý má iskru.

Na olympijských hrách v Nagane 1998 ste hrali v kvalifikačnom turnaji, kde ste napokon nepostúpili do hlavného turnaja.

Tam sme nezvládli zápas s Kazachstanom. Mala to byť povinná výhra, ale oni postúpili a pre nás to bolo obrovské sklamanie. Mysleli sme si, že to dáme.

Tímy ako Kazachstan, Taliansko či Rakúsko vtedy prišli kaziť hru, zle sa proti nim hralo, lebo bránili, využívali brejky a šťastné odrazy.

Kaziť je vždy ľahšie ako tvoriť. V závere sme Kazachstan tlačili, ale nepadlo to tam. Nezvládli sme to. Bola to skvelá atmosféra v olympijskej dedine, ale ten výsledok mrzí.

Hrali ste aj na piatich MS, ale asi najpamätnejší je rok 2000, keď ste získali striebro.

Pán tréner Filc chodil pred sezónou v lete po hráčoch a pýtal sa, či sme ochotní prísť reprezentovať. Vravel som, že bez debaty, stopercentne.

Kamarátom som v lete pred šampionátom vravel: „Filc hovorí, že máme mužstvo na medailu. Nikto to tak síce neberie a nejdem to vytrubovať, ale pri dobrej konštelácii máme šancu.“ Oni sa mi smiali a pýtali sa, či mi preskočilo.

A nakoniec sme tú medailu priniesli. Ak by sme hrali vo finále s niekým iným, tak by to možno dopadlo inak. S Čechmi zohral rolu komplex z ich tímu a ich obrovské skúsenosti - vedeli vyhrávať finálové zápasy, kým my sme z toho boli vyklepaní.

Ako sa podľa vás zmenila konkurencia vo svetovom hokeji od čias, keď ste začínali?

Zmenila sa extrémne. Keď som bol mladý, naša konkurencia bola Fínsko, Švédsko, Rusko, Kanada a USA. Dnes máte špičkových hokejistov v Česku, Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku, Dánsku, Lotyšsku či Bielorusku. My už nie sme favoriti, prekvapiť nás môžu aj Taliani.

V čom je problém?

U nás musíme pochopiť, že mládežnícky hokej nemôžu financovať len rodičia. Predstavte si rodinu v regióne, kde je priemerný plat pod tisíc eur a rodič má dať 150 eur mesačne len na poplatky za hokej plus hokejky a výstroj. Na hokeji sa musia podieľať samospráva aj štát.

Nerozumiem ľuďom, ktorí bojujú proti podpore športu. V Maďarsku určili päť prioritných športov a tam idú systémové peniaze. U nás máme 97 športov a s výnimkou hokeja a futbalu dostávajú všetky podľa nejakých noriem.

Prevádzkovať zimný štadión je finančne úplne iné ako prevádzkovať stolný tenis. Ak ľudia nevidia do ekonomiky športu, potom nerozumejú, ako neuveriteľne náročné je dnes hokejový klub udržať.

Vy ste ako hráč pôsobili aj v Nemecku, kde ste strávili päť rokov v štyroch kluboch. Prečo ste sa vtedy rozhodli práve pre Nemecko? Pre slovenských hokejistov to nie je úplne typická destinácia.

Prišiel som z Ameriky a do Nemecka som mal odísť hneď. Bola však olympijská sezóna a zlanárili ma do Košíc. Lenže ja som sa zranil a dlho som nehral. Keď som začal hrať, bol koniec decembra alebo začiatok januára. Myslel som si, že sa do olympijského výberu ani nedostanem, no napokon sa to podarilo.

Po sezóne som si ešte odskočil aj do kempu St. Louis Blues. Ozvali sa, že by ma chceli vidieť, tak som si vravel, že je ešte šanca. Keď som tam prišiel a uvidel 30 obrancov, bolo mi jasné, že šanca nie je.

Keď mi povedali, že ma neberú, s malou dušičkou som volal manažérovi do Norimbergu. Odmietol som ich už druhýkrát a bol september, takže si už medzitým mohli nájsť niekoho iného, veď tamojšia liga už bežala. On mi povedal, že zistí. Do pol hodiny volal naspäť: „Tu máš letenky, zbaľ sa a ideš rovno do Nemecka.“ Tak som odletel.

Sezónu sme mali fantastickú. Doma sme prehrali jediný zápas, bohužiaľ, bol to piaty finálový duel. Neboli sme majstri, ale skončili sme druhí. Po Žiline to bola moja najlepšia sezóna.

V Žiline ste v roku 2006 získali titul. Aký to bol ročník?

To bola topka. Nikto nám neveril, že zo šiesteho miesta môžeme niečo urobiť. Všetci nám vraveli, že prehráme, ale my sme išli ako píly. Bolo to super.

Neskôr ste si vyskúšali aj miernu hokejovú exotiku, akou je Francúzsko, hoci len na sedem zápasov.

Vo Francúzsku to bola zvláštna situácia. Ja som už vlastne ukončil kariéru, no volal mi Daniel Sedlák, či by som nechcel ísť pomôcť. Tam to funguje tak, že ak podpíšu zahraničného hráča a ten sa zraní, nemôžu ho vymeniť. Môžu ho len dočasne nahradiť, kým sa neuzdraví. Vedel som teda, že tam idem maximálne do decembra ako záskok.

Ani som vtedy netrénoval, ale išiel som, aj keď som bol vnútorne rozhodnutý, že je koniec. Predtým som hral druhú nemeckú ligu a mal som 37 rokov. Mohol som síce hrať ďalej, ale povedal som si, že každý ďalší rok na ľade mi len skomplikuje a predĺži zaradenie do normálneho života.

A vytriezvenie prišlo hneď — moja prvá výplata v civilnom zamestnaní bola 640 eur. Pozeral som na to a hovorím si: „To myslia vážne? Ako z tohto dokážu ľudia vyžiť?“ Rýchlo ma to uviedlo do reality.

Akú prácu ste vtedy robili?

Pracoval som v spoločnosti SkyToll, ktorá riešila elektronické mýto.

V prvých rokoch po konci vašej profesionálnej kariéry ste hrali aj nižšie súťaže. Bolo to už popri práci?

Áno. Najskôr som hral v Liptovskom Mikuláši. Niekedy som na tréning prišiel, niekedy nie.

Zažili sme tam aj veľmi zaujímavé podmienky. Pamätám si zápas v Sabinove, kde štadión nemal strechu. Bol to kultúrny šok. Snežilo a prihrávku po ľade nebolo vôbec vidieť, len sneh odhadzovalo do strán.

Diváci stáli hneď pri mantineloch a na jednej strane dokonca sa končilo ochranné pletivo ešte pred modrou čiarou. Ľudia boli opretí priamo o mantinel. Hovoril som si, že keby som niekoho trafil pukom, mohol by som ho vážne zraniť. Ale fanúšikovia aj tak kričali a povzbudzovali. Na niečo také človek len tak nezabudne.

Potom som pôsobil aj ako tréner v Liptovskom Mikuláši a odtiaľ som odišiel trénovať do Banskej Bystrice, kde sme hneď v prvej sezóne získali majstrovský titul. Takže mám pohár ako hráč aj ako tréner.

Ktorý z titulov je pre vás cennejší? Dá sa vôbec porovnať hráčsky a trénersky titul?

Nedá sa to porovnať. Práca trénera spočíva v tom, že sa snažíte do hráčov dostať svoju predstavu o tom, ako má hrať celý tím a ako má fungovať systém. Hráč vám na porade odkýva, že všetkému rozumie, ale napokon je na tej ľadovej ploche on.

Ja na striedačke nemám v ruke joystick, aby som ho navádzal a odohral to za neho. Trénerský titul je z pohľadu obhrýzania nechtov úplne iný, pretože ja nemôžem nič spraviť. Môžem dať len pokyn, ale nikde nie je záruka toho, že to aj tak bude.

Myslím si, že aj nasledujúci rok v Banskej Bystrici by bol náš, pretože mužstvo bolo výborne rozbehnuté. Potom však prišiel covid a všetko sa zrušilo. Dodnes mám niekde odložené fotografie s pohárom, ktorý nám neskôr zobrali.

Čiže pohár ste reálne dostali?

Jasné. Dostali sme pohár aj medaily. Medaily nám dokonca zostali, na rozdiel od druhého a tretieho miesta. Najprv nám povedali, že sme majstri, potom rozhodli, že majstri vlastne nie sme, pretože sa sezóna zrušila.

Podľa základnej časti sme však boli prví, lenže nebolo play-off, a tak to celé zrušili. Osobne si myslím, že sme mali dostatočnú kvalitu aj šírku kádra na to, aby sme titul získali. Samozrejme, v play-off sa môže stať čokoľvek. Takto sa to už nikdy nedozvieme.

Ste teraz otvorený ďalšej trénerskej ponuke?

Samozrejme. Ale to musia chcieť dvaja.

Čiže zatiaľ nemáte jasno, kde budete pôsobiť od augusta či septembra?

Myslím si, že nebude nič. Uvidíme, či sa niečo počas sezóny vyskytne. Už je však dosť neskorý dátum a musela by to byť naozaj náhoda, že by niekomu niekto vypadol a ešte by si na mňa spomenul. Nie je to jednoduché, trénerov je veľa, keďže sa dáva priestor zahraničným trénerom.

Myslím si, že je blbosť, aby v Košiciach podpísali 36-ročného Kanaďana, ktorý sa tu nejakým spôsobom odrazí pri Danovi Cemanovi. Ten tréner sa pri ňom nejako chytí a potom odíde niekde preč namiesto toho, aby tam dostal príležitosť slovenský tréner alebo domáci odchovanec.

Mne to nedáva zmysel. Kluby sú však súkromné, nech si robia, čo chcú, ale potom nemôžeme byť zo strany slovenského hokeja prekvapení, že zrazu nemáme trénerov a pýtame sa, kto bude trénovať.

Podobné je to pri hráčoch, nie? Mnohé extraligové tímy sú postavené na legionároch.

V dnešnej dobe sú hráči dosť dobre vyskautovaní. Možno pred 10 či 15 rokmi to bolo tak, že kto prišiel, ten hral. Dnes sú skautovaní dobre, čo však neznamená, že daný hráč vždy zapadne do našej mentality a hokejového prostredia.

Preto vidíme pohyby na súpiskách. Musíme si však uvedomiť, že Slovensko má obmedzený počet extraligových hokejistov. Tí, ktorí sú naozaj špičkoví, hrajú v NHL. Tí, ktorí sú tiež špičkoví, odchádzajú do Švajčiarska či Fínska.

Slovenské kluby, až na zopár výnimiek, si takých hráčov nemôžu dovoliť. Takže ak znížime počet cudzincov a dáme väčší priestor slovenským hráčom, je to v poriadku, ale musíme byť pripravení na to, že kvalita ligy pôjde dole. Je teda na zváženie, či chceme, aby kvalita ligy išla dole. Šesť cudzincov je primeraný počet.

Akurát sa potrebujeme zbaviť pocitu, že by niekto mal neustále vypadávať a automaticky postupovať. Tak to nefunguje. Teraz ma síce v druhej najvyššej súťaži ukameňujú, ale tá by mala byť farmou extraligy.

Neviem totiž, či majú tieto kluby reálnu ambíciu ísť do extraligy. Ak tú ambíciu majú, zväz rozdáva karty a drží licencie. Ak chcú Skalica alebo Martin postupovať, prídu a povedia: máme štadión, máme peniaze, máme hráčov, rozšírte súťaž.

Namiesto 12 tímov ich bude 13 alebo 14. Ale máme vôbec dostatok hráčov na to, aby sme mali 14 extraligových tímov a udržali si doterajšiu kvalitu?

My sme totiž majstri sveta v tom, ako vieme zhejtovať a podceniť vlastnú ligu. Keď však prídu tréneri zo zahraničia, otvárajú ústa nad tým, aká je dobrá. V našich podmienkach je celkom dobre organizovaná a majitelia klubov do nej dávajú financie, aj keď by nemuseli.

Povedzme si úprimne, keď si pozriete účtovné závierky extraligových klubov, ak sú v pluse, tak je to možno pár tisíc eur, ak sú v mínuse, tak aj 250 tisíc. Niekto to musí zaplatiť a väčšinou je to práve majiteľ.

Preto je veľmi jednoduché povedať, že chceme len slovenských hráčov alebo len troch cudzincov. Ale potom sa musíme zamyslieť: ak má extraliga 12 tímov a zobrali by sme troch cudzincov preč z každého mužstva, prišli by sme o 36 hráčov. Máme dostatok slovenských hráčov takej úrovne, akú dosahujú tí legionári?

Ponúka sa otázka, či by liga nemala dávať viac priestoru mladým a byť skôr rozvojovou súťažou.

Rozvojovou súťažou by mala byť prvá liga.

To áno, ale mladý hráč potom radšej odíde hrať juniorku do Kanady.

Vráťme sa na začiatok. Ak sme napríklad v Liptovskom Mikuláši a máme tam juniorov, ktorí by si teoreticky o pár rokov mohli zahrať extraligu, tak Liptovský Mikuláš by mal mať v prvej lige vyhradených napríklad desať miest na základe dohody, aby títo mladí dostávali príležitosť.

Samozrejme, žiadny extraligový klub si nemôže dovoliť platiť 50 hráčov ako v NHL. Skúsme sa však zamyslieť nad tým, či by päť či šesť hráčov z juniorky — tí, ktorí na to majú — nemohlo hrať v prvej lige. Nemusia hrať prvé husle, ale nech odohrajú 15 minút za zápas v mužskom hokeji.

Týmto smerom však vôbec nejdeme. V prvej lige máme 40-ročných hráčov. Jedného skúseného v tíme mať môžete, ale hrajú tam mnohí. Je to na zamyslenie.

Netvrdím, že môj názor je jediný správny, ale podľa toho, čo som v hokeji preskákal, si myslím, že toto je jedna zo schodných ciest, ako mladých zapojiť. Najťažší prechod v hokeji je totiž medzi juniorkou a extraligou.

Práve v tejto fáze mnoho hráčov skončí.

Väčšina hráčov skončí, pretože podmienky nie sú vytvorené tak, aby neskončili. Koľkí bývalí reprezentanti do 18 či 20 rokov spred troch-štyroch rokov dnes hrajú?

Stále síce voláme po tom, aby mladí dostávali šancu, ale povedzme si úprimne: dve povinné miesta na súpiske extraligového tímu nestačia. Klub ich ani nemusí využiť, a keď ich využije, tí hráči často aj tak nehrávajú.

Okrem Nitry sa to v podstate nikde inde vo veľkej miere nedeje.

Nitra je špecifická. Stiahne tých najlepších a preto môžu hrať. Nitra si tých hráčov nevychová. Šimon Nemec ani jeho brat Adam neboli nitrianski odchovanci. Robia to však dobre. Povedia hráčovi: „Poď k nám, dáme ti ubytovanie, dáme ti podmienky, u nás budeš hrať.“

Mladí hráči však vedia, že keď sa o nich Nitra zaujíma, dostanú tam reálny priestor na ľade.

Mladý hráč vie, že v Nitre priestor dostane, zatiaľ čo v iných tímoch sa oňho síce zaujímajú, ale priestor nedostane, pretože klub musí vyhrávať. A to je ďalšia vec. Profesionálny hokej je o víťazstvách. Prehrá sa päť zápasov a tréner ide preč.

Dlhodobá koncepcia a prístup jedného človeka, ak na to má kvalitu, je jediná cesta. Ak však tím vystrieda troch, štyroch či piatich trénerov za dva-tri roky, aká koncepcia tam môže fungovať?

V Nitre ide mladík do druhej formácie k hráčovi, ako je Buček, alebo v obrane vedľa Mezeia. Tak sa to má robiť. Keď dáte dvoch mladíkov spolu do obrany, spravia chyby. Na druhej strane však chceme, aby chyby robili a poučili sa z nich.

To je ďalší problém nášho mládežníckeho hokeja - je postavený čisto na výsledkoch, čo je úplná blbosť. Zostupuje sa a postupuje v juniorských extraligách, tým pádom sa tlačí na výsledky.

Ja, ako tréner, keďže si chcem udržať prácu pri mládeži, hráčovi poviem: „Nesmieš spraviť chybu!“ Ale ako môže mladý hráč nespraviť chybu? V tom veku ju spraviť musí, aby na vlastnom príklade videl, čo sa stane.

Samozrejme, ak rovnakú chybu zopakuje päťkrát, poviem mu: „Dnes si sadni a odpočiň si, lebo ti to nejde.“ Ak však spraví jednu chybu a poučí sa z nej, už to nezopakuje. Ak to robí znova a znova, vtedy musí tréner zasiahnuť.

Nehovorím, že mám patent na to, ako by sa to malo robiť, ale to sú moje skúsenosti. Skĺbiť tlak na výsledky so zapracovaním mladých je ťažké. Cestou je vybrať si kvalitných mladíkov a zaradiť ich k skúseným hráčom.

Myslím si, že v Poprade sme to minulý rok s mladými robili podobne. Možno nedostávali až toľko priestoru ako v Nitre, ale v tíme boli. Jedine takto sa dá s mladými pracovať. Čakať na to, že príde nejaký obrovský generačný talent, ktorý to sám potiahne, je zbytočné. Nepríde.

Čo vás mrzí v slovenskom hokeji?

Mňa najviac mrzí, že ľudia v domácich mestách sa chodia pozerať na súpera a nie na svoj tím. Keď prídu Košice alebo Slovan, štadión je plný, ale keď príde tím zo spodku tabuľky, príde tisíc ľudí. Fanúšik má chodiť priať svojim a je jedno, kto je súper.

Nejdem pozerať na Prešov, ale na svoj tím. V NHL je jedno, kto príde — ľudia idú podporiť svoj tím a baviť sa hokejom. To nám chýba.

Radšej povieme, že naša liga je strašná. Keď si prečítam komentáre na internete a niekto kritizuje hokej, svrbia ma prsty, ale radšej nepíšem nič. Ľudia porovnávajú našich chlapcov, ktorí hrajú za 1200 eur v hrubom na faktúru, s Ovečkinom, ktorý zarobí 10 miliónov dolárov ročne. Čo od nich čakajú?

Hokej ste dlho hrali a v posledných rokoch aj trénovali. Je hokej po všetkých tých rokoch stále vašou vášňou?

Samozrejme. Keby nebol, už by som netrénoval. V hokejovom prostredí sa cítim dobre, poznám ho a viem, čo od neho môžem očakávať. V inom zamestnaní by to bolo pre mňa úplne nové. Hokej mám stále rád a aj keď mám 54 rokov, stále by som pri ňom chcel zostať.

Ako hráč aj tréner ste počas kariéry pôsobili v šiestich extraligových kluboch. Máte medzi nimi klub, ku ktorému máte najsilnejší vzťah?

Liptovský Mikuláš bude vždy domov. Čo sa však týka hráčskeho pôsobenia, tak jednoznačne Žilina, pretože tam sme získali titul.

Veľmi rád spomínam aj na Košice. Strávil som tam päť rokov, dvakrát sme skončili druhí a raz tretí, ale titul sa nám získať nepodarilo. Dvakrát sme prehrali finále so Slovanom.

Ako tréner určite Banská Bystrica. Tam sme boli majstri. Avšak aj Poprad a Michalovce robia z trénerského pohľadu kvalitnú prácu. Banská Bystrica už vtedy robila všetko na profesionálnej úrovni.

Čo sa týka minulého roka v Michalovciach, stalo sa, čo sa stalo. Po siedmich zápasoch nás odvolali. Myslím si, že najvyššie vedenie klubu nebolo dostatočne trpezlivé. Taký je však šport. Klub to zaplatí a má právo rozhodnúť sa. Nič s tým neurobíte.

Vždy ste pôsobili ako asistent. Viete si predstaviť, že by ste boli hlavným trénerom?

Mal som ponuky aj na post hlavného trénera v prvej lige. Momentálne som však nastavený tak, že ak by som mal byť hlavným trénerom, tak ideálne v najvyššej súťaži. Možno to je zlé nastavenie a raz to prehodnotím. Každá ponuka však musí dávať zmysel. Klubu aj mne.

A čo zahraničie?

Je to veľmi náročné. Môj agent sa orientuje najmä na Nemecko, ale tam je trh viac otvorený Kanaďanom. Keď je generálnym manažérom Kanaďan, často si privedie aj kanadského hlavného trénera.

Nie každá ponuka mi dáva zmysel. Niektoré sú z nižších súťaží a jednoducho ma neoslovia. Možno som náročný, ale potrebujem cítiť, že to má význam. Ak to dáva zmysel mne, viem odviesť najlepšiu prácu.

Radšej poviem nie, ako by som mal po mesiaci odchádzať s výhovorkou na rodinné dôvody. Často sa za tým skrýva len to, že sa tréner v klube necíti dobre po športovej alebo ľudskej stránke.

Trénerská práca je predovšetkým práca s ľuďmi, a to je ťažké. Máte v kabíne vyše dvadsať hráčov, každý má svoje ego, svoje predstavy a svoju povahu. Poskladať ich do jedného fungujúceho tímu je veľmi náročné.

Na záver trochu odbočíme od hokeja. Platí ešte, že hrávate na bicích?

Už sa snažím susedov veľmi neobťažovať. Mám aj elektronické bicie, takže keď je príležitosť, ešte si zahrám. Nie je to však už také ako kedysi.

Hrali ste aj v kapele?

Na gymnáziu sme mali kapelu s názvom Genetická pauza. Neskôr sme v Košiciach založili kapelu TVM, ktorá funguje dodnes. Aj v Nemecku sme mali kapelu so spoluhráčmi. Jeden hral na gitaru, druhý tiež, tak sme si chodili zahrať.

Pamätám si, že keď som pôsobil v Düsseldorfe, televízia chcela natočiť reportáž pred zápasom.

Šesť hodín nás natáčali pri hraní, už som poriadne nevládal a vo výsledku odvysielali asi dvadsať sekúnd.

Akú hudbu ste hrávali?

Heavy metal. Najmä Metallicu. To, čo som stíhal, lebo to nie je jednoduché. Bolo to však príjemné odreagovanie.

Keď som chodil na gymnázium a mal individuálny študijný plán, po tréningu som sa zavrel do altánku, pustil hudbu a hral na bicie. Vtedy boli všetci v práci. Dnes by to už nešlo, lebo susedia sú doma.