IVAN DROPPA sa v roku 1990 stal hráčom Chicaga, ktoré si ho vybralo z 37. miesta na drafte. V NHL však odohral len 19 zápasov. Ako sám spomína, hráčov tam vtedy chceli zlomiť a zistiť, koľko vydržia.

Okrem Ameriky si Droppa zahral aj v Nemecku či Francúzsku a zakotvil aj doma. Ešte predtým s národným tímom získal striebro z MS a pamätá si aj úspešné juniorské roky v drese Československa či prvý hokejový Svetový pohár.

V rozsiahlom rozhovore pre Sportnet v rámci série Hokejové leto si zaspomínal na drsné časy na ceste do NHL, na tvrdých trénerov aj praktiky obávaného Darryla Suttera.

Počas nášho stretnutia v jeho rodnom Liptovskom Mikuláši hovoril aj o tom, ako sa zmenili ciele a očakávania od reprezentácie:

„Československo bez medaily, to bol prepadák. Každý chcel zlato, ale druhá alebo tretia priečka boli povinnosťou. Jediné tímy, s ktorými bolo akceptovateľné prehrať, boli Sovietsky zväz, Kanada a občas Švédsko.“

Vráťme sa na začiatok do roku 1990, keď ste boli draftovaný do NHL. V druhom kole si vás vybralo Chicago. Ako si na to spomínate? Boli ste vtedy priamo na drafte?

Na drafte som nebol, bolo to tesne po revolúcii, takže vtedy sa tam necestovalo. Dozvedel som sa to tak, že mi dva dni po drafte zavolal český agent na pevnú linku.

Zdvihol som a on hovorí: „Bol si draftovaný do Chicaga.“ Hovorím mu: „Čo? To fakt?“ Ja som nevedel ani kedy bol draft. On zopakoval: „Bol si draftovaný Chicagom pred dvoma dňami. Volám ti preto, že ťa vybrali v druhom kole.“ Povedal som: „Super, a čo teraz?“ On hovorí: „Chcem byť tvoj agent.“

Neexistovalo žiadne obliekanie dresov na pódiu ako dnes, klub vám nič neposlal. Až na majstrovstvách sveta do 20 rokov, som sa stretol s vtedajším generálnym manažérom Bobom Pulfordom a porozprávali sme sa o tom, ako to vidí. Žiadna sláva, žiadne noviny, bolo to oveľa komornejšie a v podstate sa o tom ani nevedelo.

Čo vám vtedy povedali o ďalších krokoch? Dnes hráči po drafte idú priamo do zámoria na rozvojový kemp.

V podstate nič. Mal som 18 rokov a išiel som do Košíc, kde som hral dva roky federálnu ligu. Po prvom roku nás všetkých z draftového ročníka zavolali do Chicaga. Keďže my sme s Košicami skončili už v marci, do mája som nemal čo robiť. Vyfasoval som nový výstroj, chodili za mnou ľudia z klubu a pýtali sa, ako sa mi korčuľuje a čo by som mal zlepšiť.

Boli sme tam asi 10 dní. Zástupcovia klubu s nami trénovali a môžem povedať, že z nás vytriasli dušu — testovali, koľko vydržíme. Tréningové tábory vtedy nevyzerali tak ako dnes, keď hráč môže byť na štadióne maximálne štyri hodiny.

My sme mali budíček o šiestej ráno, o 6:30 odchádzal autobus od hotela. Boli sme rozdelení na dve skupiny po 30 hráčov. Jedna skupina mala tréning na ľade, druhá posilňovňu a bicykle, potom sa to vymenilo.

Po obede bol o druhej budíček a potom sme hrali zápasy proti sebe. Takto to išlo 10 dní. Po pár dňoch časť hráčov vyradili, potom aj ďalších. Bol to tvrdý boj. Zaväzoval som si šnúrky a Kanaďania na mňa pozerali s výrazom: „Čo tu chceš, prišiel si nám zobrať prácu?“ Žiadne kamarátstva, brali vás ako niekoho, kto im prišiel vziať robotu.

Vedeli ste vtedy po anglicky?

Nevedel som. Boli tam Česi a Rusi, tak sme komunikovali medzi sebou. Chicago mi však zabezpečilo učiteľa. Hokejovú angličtinu som zvládol za mesiac a pol. Rozprávali sme sa potom po anglicky, takže sa to zlepšovalo. V šatni nám neskôr zakázali hovoriť po česky, slovensky či rusky — platilo pravidlo „English only“. Chápem to, lebo tréneri ani spoluhráči nerozumeli, o čom sa bavíme.

V čase draftu ste boli druhým najvyššie draftovaným Slovákom v histórii. Vnímali ste to vy alebo vaše okolie?

To som doteraz ani nevedel. Neexistoval taký ošiaľ ako dnes, keď sa okolo mladíkov a draftu točí množstvo skautov a expertov a stále to buble. Videli sme to pri Jurajovi Slafkovskom či Šimonovi Nemcovi. Má to svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou môže byť prehnaný tlak, ak veci nejdú hneď podľa očakávaní. Dnes je z draftu obrovská šou.

Zámorskú cestu ste odštartovali v súťaži IHL v tíme Indianapolis Ice. Aká bola vaša cesta do USA a následný boj o miesto v NHL?

Po dvoch rokoch v Košiciach mi ponúkli trojročnú nováčikovskú zmluvu. Vtedy bol nováčikovský plat 125 tisíc dolárov v NHL a 40 tisíc na farme. Bol to celkom dobrý plat, keďže domáci Kanaďania dostávali okolo 15 až 25 tisíc dolárov.

Dnes je minimum v NHL okolo 850-tisíc dolárov, vtedy žiadne minimum neexistovalo. Keď som do NHL prišiel, nikto nezarábal viac ako milión dolárov ročne. Až v mojom druhom roku dostali v Chicagu miliónové kontrakty Chris Chelios a Michel Goulet.

V roku 1994 prišla v NHL prvá výluka. Z môjho pohľadu to nebol dobrý moment. Prebiehal tréningový tábor a v NHL vám to, že zostávate v prvom tíme, oznámili tak, že si máte nájsť ubytovanie. Keď nebývate v hoteli, viete, že s vami počítajú.

Mne povedali, nech si nájdem ubytovanie, no o dva dni prišli s tým, že si ho nemám hľadať, lebo zrejme bude výluka. Poslali ma do Indianapolisu v IHL s tým, že keď sa výluka skončí, zavolajú ma späť.

Lenže kým sa výluka skončila, Chicago podpísalo ďalších dvoch či troch skúsených obrancov s jednocestnými zmluvami. Blackhawks mali vtedy špičkový tím s najvyššími cieľmi. Sezónu som odohral na farme.

V NHL ste sa celkovo dočkali 19 zápasov. Ako si na to spomínate?

Hokej bol už vtedy mimoriadne rýchly. IHL bola rýchla, ale NHL bola ešte o stupeň vyššie. Ja si neviem ani predstaviť, v akej rýchlosti sa hrá teraz, je to úplne na inej úrovni.

Jedno striedanie v dnešnej NHL by otvorilo oči mnohým našim profesionálnym hokejistom — najmä čo sa týka rýchlosti rozhodovania. Ak tu máte na rozhodnutie pol sekundy, tam máte maximálne dve desatiny.

Aké spomienky a zážitky vám z vášho pôsobenia v NHL utkveli v pamäti?

Prišiel som tam ako mladý chalan do päťmiliónového Chicaga, kde všetko fungovalo na profesionálnej úrovni. Spomínam si, ako som si po rozkorčuľovaní na zápas vonku začal baliť výstroj do vaku.

Prišiel za mnou hlavný kustód a hovorí mi: „Nebaľ to, to je moja práca. Keď to budeš baliť ty, ja nebudem mať prácu.“ Všetci výstroj len zhodili na zem a kustódi zodpovedali za to, že sa na nič nezabudne. Na to som si musel zvyknúť. Teraz je to štandard aj vo väčšine extraligových tímov, vtedy to bol pre mňa veľký šok.

Tréningy v NHL trvali 25 až 30 minút, ale boli v takej intenzite, že sme si šliapali po jazyku. Tréner tam nekreslil cvičenia. Povedal skratku a každý musel presne vedieť, čo má robiť. Obrovský rozdiel bol aj v tvrdosti prihrávok.

Prihrávka musela rezať vzduch. Nie je môj problém, ak nevieš spracovať prudkú prihrávku. Musíš ju spracovať, lebo ak ti ju dám pomaly, súper má čas k tebe pristúpiť a zbúrať ťa. Scott Stevens takýmto spôsobom ukončoval hráčom kariéry. Dnes sú zákroky na hlavu a krk prísne trestané, čo je správne. Šport nemá byť o tom, aby niekto strávil rok v tmavej miestnosti s otrasom mozgu.

Rovnako to bolo pri pozičnej hre. Tréner zapískal, keď som stál o pol metra vedľa. Povedal mi: „Máš stáť tu. Ak stojíš o pol metra vedľa, ten priestor v strede už nikdy nedobehneš.“ Všetko bolo o absolútnych detailoch.

Mali ste vy nejakú situáciu, keď od vás tréner niečo špecifické požadoval?

Spomínam si na jeden prípravný zápas v NHL. Ráno sme nacvičovali založenie útoku cez mantinel a plexisklo do strednej tretiny. Prišiel zápas, ja som bol za bránkou, uvidel som voľného spoluhráča na červenej čiare a poslal som mu priamu prihrávku, po ktorej išiel sám na bránku. Potom som sedel tri striedania.

Neskôr za mnou prišiel tréner a pýtal sa, či viem, prečo sedím. Nevedel som. On mi odpovedal: „Ako máme rozohrávať? Čo sme ráno cvičili?“ Ja som povedal, že o mantinel, ale videl som spoluhráča, ktorý potom išiel sám na bránu. „Mňa to nezaujíma. Ráno sme cvičili rozohrávku cez plexisklo,“ povedal mi.

Sedel som za to, že som neuposlúchol systém. Moja hokejová hlava videla lepšie riešenie, no oni vyžadovali striktné plnenie systému. Pýtal som sa, ako to môže fungovať. Keby sa tá prihrávka nepodarila a dal by som súperovi puk, chápal by som to.

Keď sa spätne pozriete na svoje obdobie v NHL, mrzí vás, že z toho bolo „len“ 19 zápasov alebo prevláda vďačnosť za to, že ste to mohli zažiť?

Samozrejme, keď som tam išiel, myslel som si, že odohrám viac. Keď som tam prišiel, v tíme bol trénerom Mike Keenan a potom tam prišiel Darryl Sutter. Obaja známi ako veľmi tvrdí tréneri.

Veľmi na hráčov tlačili a chceli vedieť, kedy sa zlomia a skončia. Skúšali to znova a znova. Keď ma zavolali hore do prvého tímu, bol som tam asi dva mesiace, ale hral som len sedem zápasov.

Väčšinou som bol zdravý náhradník. Sutter sa mi ani nepozdravil, ani keď sme išli oproti sebe v úzkej chodbe. Len sa na mňa pozrel a v duchu som sa pýtal, či si hovorí: „Čo tu robíš? Musím sa s tebou zaoberať, nemáš na to.“

Prvýkrát so mnou prehovoril až po dvoch mesiacoch. Po tréningu si ma zavolal a povedal: „Tu máš letenky do Indianapolisu. Zajtra o 8:00 majú zraz, nezmeškaj lietadlo.“ Nič viac. Preto je pre mňa prekvapením, že on dokázal s Los Angeles vyhrať Stanley Cup v ére, keď sa už s hráčmi muselo zaobchádzať úplne inak a takto to nefungovalo.

Pamätám si, ako sme mali poradu a bol tam Joe Murphy, ktorý už vyhral Stanley Cup. Sutter mu hovoril šialené veci, ktoré sa vravia len medzi štyrmi očami. Pred všetkými mu začal nadávať: „Veď ty nevieš prihrať, kde to stojíš?“ Murphy mal však takú pozíciu, že mu na rovinu povedal: „Počúvaj ma, ak sa ti to nepáči, vytrejduj ma, ja toto nemienim počúvať.“ Zdvihol sa a odišiel. Ako takýto tréner môže očakávať, že ho hráč na ľade podrží?

Veľký rešpekt mám v tomto voči Mikeovi Keenanovi. V roku 2011 bol Zápas hviezd KHL v Bratislave, kde som hral za tím hokejových legiend. Stretol som ho na recepcii, išiel som za ním a hovorím: „Mike, chcem ťa pozdraviť. Viem, že si ma nepamätáš, prešlo ti rukami mnoho hráčov, ale bol som v Chicagu v roku 1992, keď si tam trénoval.“

On odpovedal: „Sorry, nepamätám si, bolo vás veľa.“ A potom dodal: „Počúvaj, neskôr som zistil, že som bol strašný idiot. Musel som sa zmeniť, lebo keby som sa nezmenil, už 15 rokov netrénujem. Ja som vás tam stále dral a muselo byť len po mojom.“

Zrazu mi toto povedal človek, ktorý bol známy ako Iron Mike – keď nebolo po jeho, bol koniec. Sám si uvedomil, že hráči na taký prístup prestali reagovať — buď to zabalili, alebo sa nechali vymeniť. Povedal som si, že je škoda, že na to prišli až teraz.

Vytváralo to na vás vtedy veľký psychický tlak?

Bol som v neustálom strese, že jedna malá chyba znamená návrat do Indianapolisu. Jedna chyba či jedno zlé striedanie to mohlo spôsobiť. Alebo som nehral celý zápas a päť minút do konca som zrazu počul: „Droppa, Droppa, ideš!“

Dostal som tri alebo štyri striedania. Raz v NHL som dokonca musel vybehnúť na ľad ako pravé krídlo. Sutter ma videl pod sebou, tak ma tam poslal. V duchu som si hovoril: „Ja mám hrať pravé krídlo?“

Rovnaký prístup mal Paul Baxter, prvý indiánsky tréner v NHL. Pred zápasom ste sa obliekali a on nad vami tri minúty bez slova stál a pozeral sa na vás. Po chvíli ste si vraveli, či mu preskočilo. Potom sa opýtal, či som pripravený, buchol ma päsťou po ramene tak silno, že mi spadlo, a odišiel. Vravel som si, ako mám teraz hrať.

Boli to čisté psychologické hry. Hľadali čokoľvek, čím by mohli rýpať a čakali, kedy sa zosypete. Chcel som hrať NHL, ale vtedy som už agentovi povedal: „Dostaň ma odtiaľto preč, tu nedostanem priestor, nech ma vymenia.“ Sľubovali mu, že mi dajú šancu, ale nikdy neprišla. Napokon ma vymenili na Floridu a hral som AHL za Greensboro.

Aký bol rozdiel medzi AHL a IHL?

V IHL boli aj nezávislé tímy, kde hrali starší, skúsení hráči. V AHL vtedy hrali v podstate len mladí chlapci do 23 či 25 rokov. Keď som tam prišiel, hneď som volal agentovi, nech ma dostane preč. Puk bol v rohu a pri ňom bolo natlačených deväť hráčov.