Čo by ste urobili, keby ste na ceste našli 10-tisíc českých korún (približne 400 eur)? „Snažil by som sa nájsť majiteľa a vrátil mu ich," odvetil skromne na otázku ukrajinský lyžiar DMYTRO SHEPIUK. 

Napriek tomu, že Ukrajinu vo februári reprezentoval na olympiáde v Taliansku, pri odpovedi na anketovú otázku stál v jame na stavenisku uprostred Brna. 

„Ukrajinský olympionik nám kope jamu v Brne? Tak to je v prdeli," čudoval sa autor videa, ktoré medzičasom videlo už viac ako milión ľudí. 

Shepiuk v krátkom rozhovore na sociálnych sieťach prezradil, že prácou na stavbách sa snaží zarobiť peniaze navyše, aby sa v lyžovaní zlepšoval.

„Keď potrebujem tisícku, môžem si ju zarobiť, som zdravý. Nemám s tým problém a nehanbím sa za to. Chcem niečo dosiahnuť a splniť si svoje plány. Keď potrebujem peniaze na lyžovanie, vezmem do rúk lopatu, pôjdem na dva týždne pracovať a zarobím si ich," vraví o zopár dní neskôr pre Sportnet. 

Na sebe už nemá montérky, ale reprezentačné tričko Ukrajiny. Pozornosť, ktorú videom získal, sa snaží využiť pre seba na dobrú reklamu, no nie na zisk peňazí. 

„V mojej krajine je vojna. Keby mi dal dnes niekto 10-tisíc, poslal by som ich ľuďom, ktorí ich potrebujú pre vojnu. Ja si ich viem zarobiť."

Začnem rovno videom, ktoré vás síce nepreslávilo – predsa len ste už boli na olympiáde – ale výrazne na vás upozornilo. Za akých okolností vzniklo a čo ste vlastne v Brne robili?

Bola to len krátka pracovná epizóda. Po olympiáde som mal za sebou náročnú sezónu a potreboval som trochu zmenu. Na dva týždne som preto išiel manuálne pracovať s lopatou. Chcel som si zarobiť nejaké peniaze na šport.

Bola náhoda, že vás oslovili priamo na ulici?

Áno, bola to náhoda. Mnohí hovoria, že video bolo vopred pripravené, ale nebolo. Bol to naozaj len môj tretí deň v práci, preto som mal ešte pomerne čisté rukavice a topánky.

Pracoval som tam s kamarátmi, ktorí sa smiali a nechceli sa s autorom videa rozprávať. Ja som však už poskytoval rozhovory na olympiáde, preto mi to prišlo zaujímavé a súhlasil som. Keď som mu povedal, že som olympionik, trochu zmenil tón a povedal, že si ma váži.

Čo pre vás znamenalo, keď povedal, že máte jeho rešpekt?

Zaujalo ma to. Ukázal mi svoj Instagram a potom som asi mesiac sledoval, či video zverejní. Už som si myslel, že ho ani nepublikuje. Objavilo sa až teraz.

Čiže video vzniklo už dávnejšie?

Áno, bolo to ešte v máji.

Aké boli reakcie ľudí – vo vašom blízkom okolí aj celkovo?

Keď video zverejnil, videlo ho veľa ľudí v Česku, ale aj moja rodina. Reakcie boli dobré, nebolo to nič nepríjemné.

Ozývali sa vám aj cudzí ľudia s tým, že by vás chceli podporiť?

Áno, písalo mi veľa ľudí z Česka aj zo Slovenska, že by ma chceli podporiť. Nikomu som však neposlal číslo účtu a nikto mi žiadne peniaze neposlal. Neprijal som ani korunu.

Čiže ste finančnú pomoc odmietli?

Áno. Odmietol som ju, pretože mi pomáha ukrajinský zväz a niektoré veci mi hradí. Sám si však platím trénera, ubytovanie, svoje cesty aj bežný život.

Chcem to zvládnuť sám. Chcem si ísť za svojimi snami vlastnou cestou a reprezentovať Ukrajinu na vyššej úrovni. Spoločne so zväzom sa snažíme urobiť všetko pre to, aby som sa posúval, preto si od ľudí peniaze neberiem.

Keby vás oslovil sponzor, ktorý by chcel financovať vašu športovú kariéru, prijali by ste takúto pomoc?

Áno, určite. Sponzorstvo je však niečo iné ako jednorazové príspevky od ľudí. So sponzorom sa uzatvorí dohoda, pripravia sa potrebné dokumenty a stanoví sa, ako bude spolupráca fungovať. 

Môže ísť napríklad o podporu počas celého štvorročného olympijského cyklu. V takom prípade by sme do toho určite išli.

Keď mi však niekto napíše, že mi chce poslať tisíc korún, myslím si, že takýmito peniazmi môže radšej pomôcť chorým deťom. Prečo by som si ich mal zobrať ja? Som zdravý. Keď potrebujem tisícku, môžem si ju zarobiť. Nemám s tým problém a nehanbím sa za to.

Chcem niečo dosiahnuť a splniť si svoje plány. Keď potrebujem peniaze na lyžovanie, vezmem do rúk lopatu, pôjdem na dva týždne pracovať a zarobím si ich.

Ako ste sa dostali k práci na stavbe? Neboli aj iné možnosti, ako si privyrobiť?

Iné možnosti určite boli, ale kto by ma zamestnal iba na dva týždne? Potreboval som krátkodobú prácu a zároveň aj menšiu zmenu.

Môj otec má už dlhší čas stavebnú firmu v Prahe, preto mi povedal, že keď mám po sezóne voľno, môžem prísť pracovať. 

Keby som mu však teraz povedal, že chcem ísť na stavbu, nepustil by ma. Povedal by mi, že musím trénovať, pretože sa už začína príprava na novú sezónu.

Po skončení sezóny som mu však povedal, že si chcem niečo zarobiť a zároveň trochu zmeniť prostredie. Sezóna bola veľmi náročná. Strávil som veľa času na lyžiach, preto som si od nich potreboval na chvíľu oddýchnuť a robiť niečo úplne iné.

Chvíľu som sa venoval úplne inej práci a potom som mal opäť väčšiu chuť trénovať, chodiť do posilňovne a pripravovať sa.

Človek musí vedieť, čo potrebuje. Niekedy je dobré na chvíľu robiť niečo iné, aby znovu získal chuť venovať sa tomu, čo robí počas celého roka.

Čo vám otec povedal, keď ste ho požiadali, aby vám našiel prácu na stavbe?

Povedal som mu, že mám voľno a rád by som si počas dvoch týždňov niečo zarobil. Odpovedal mi, že sa opýta, či je niekde práca. Práve vtedy potrebovali na jednej stavbe celú partiu, preto som zavolal kamarátom a išli sme tam štyria.

Čo hovorili ďalší stavbári na to, že s nimi pracuje olympionik?

Keď som prišiel, hneď som im povedal, že tam budem iba dva týždne. Pýtali sa ma prečo, a tak som im vysvetlil, že potom odchádzam na tréningový kemp.

Zaujímalo ich, akému športu sa venujem. Keď som im povedal, že som lyžiar a olympionik, prijali to úplne normálne.

Ako vyzeral váš denný režim počas práce na stavbe? Boli ste ráno v práci a popoludní ste ešte trénovali?

Niekoľkokrát som si bol po práci aj zabehať alebo som si zatrénoval. Páčilo sa mi to. Ráno človek vstane, odpracuje si svoje, príde domov, pripraví si večeru, nasadí slúchadlá a ide si zabehnúť štyri kilometre. Bolo to veľmi príjemné.

Netrénoval som však príliš intenzívne. Od skončenia lyžiarskej sezóny uplynul približne mesiac a chcel som si trochu oddýchnuť aj od športu. 

Samotnou prácou na stavbe som sa navyše stále udržiaval v pohybe. Prvý týždeň som netrénoval, no počas druhého som už začal behať a pridával som aj rôzne cvičenia.

Neboli ste unavený? Práca na stavbe býva fyzicky náročná.

Únava je najmä v hlave. Všetko sa dá zvládnuť. Človek si musí sadnúť sám so sebou a uvedomiť si, čo chce a čo pre to musí urobiť. Keď viem, že dnes potrebujem splniť tréning, tak ho absolvujem, aj keď som unavený.

Samozrejme, nejdem bežať maratón, ale štyri kilometre zvládnem aj po práci. Niekedy sa nikomu nechce ráno vstávať ani ísť behať. To sa stáva každému, ale snažíme sa to prekonať.

Kde beriete motiváciu na to, aby ste takýto režim zvládali?

Som mladý, mám dvadsať rokov a už som dosiahol niekoľko veľmi dobrých výsledkov v rámci ukrajinského lyžovania. Motivuje ma, že môžem byť ešte lepší.

Chcem urobiť všetko čo najlepšie a ukázať ľuďom na Ukrajine, že aj lyžovanie je krásny šport. Chcem dokázať, že Ukrajina má kvalitných lyžiarov.

Zažili ste na stavbe aj niečo vtipné alebo zaujímavé?

Najvtipnejšie bolo práve to, že prišiel nejaký chlapík a natočil so mnou video (smiech). Potom sme si z toho robili srandu, že ho bude sledovať milión ľudí. Nakoniec sa to naozaj stalo.

Ako momentálne vyzerá vaša letná príprava?

Keď som doma na Ukrajine, veľa jazdím na bicykli. Ráno vstanem, urobím si rozcvičku a zabehnem približne dva kilometre. Potom idem na bicykel. Niekedy prejdem sto kilometrov, inokedy päťdesiat, podľa počasia. Následne ešte absolvujem tréning v posilňovni.

Prípravu si rozdeľujem na jednotlivé bloky. Napríklad počas desiatich dní trénujem veľmi intenzívne, často aj dvojfázovo. Keď takýto blok dokončím, trochu poľavím. Stále trénujem každý deň, ale už nie s takou intenzitou ako počas tých desiatich dní.

Kto vám zostavuje tréningový plán? Robíte si ho sám?

Áno, pripravujem si ho sám.

Odkiaľ čerpáte poznatky, podľa ktorých si tréning nastavujete?

Chodím aj na spoločné tréningy s tímom z Popradu a zo Spišskej Novej Vsi. Vychádzam z toho, čo robíme s trénerom na týchto sústredeniach, a potom si jednotlivé cvičenia a tréningy kombinujem vo vlastnej príprave.

Kedy začnete opäť lyžovať?

Na lyžiach som už bol približne pred tromi týždňami vo Francúzsku. Momentálne je však veľmi teplo, preto tréner rozhodol, že si dáme od lyžovania krátku prestávku a zameriame sa na kondičnú prípravu.

Tento mesiac teda budeme pracovať najmä na kondícii a následne v septembri pôjdeme lyžovať do haly v Belgicku.

Vo videu sa vás pýtali, čo by ste urobili, keby ste našli 10-tisíc českých korún. Keby vám dnes niekto poskytol 10-tisíc korún alebo eur, čo by ste vďaka tomu mohli zmeniť vo svojej príprave?

V mojej krajine je vojna, preto si neviem predstaviť, že by mi niekto len tak poslal 10-tisíc. Tieto peniaze si môžem zarobiť. Radšej by som ich poslal ľuďom, ktorí ich potrebujú pre vojnu. Som zdravý a keď mám čas, môžem ísť pracovať. Prípadne zavolám otcovi, poviem mu, čo potrebujem, a on mi pomôže.

Aj preto som od ľudí neprijal žiadne peniaze. V čase, keď je v krajine vojna, je pre mňa ťažké prijímať takéto príspevky. Som veľmi vďačný, že mi zväz a Ukrajina pomáhajú s lyžovaním. 

Samozrejme, nehradia mi úplne všetko. Niektoré veci, trénera či časť cestovania si musím zaplatiť sám. Chcem však k svojmu úspechu prispieť aj vlastným úsilím.

Koľko približne stojí vaša časť nákladov na jednu sezónu?

Celkovú sumu neviem presne povedať, pretože veľkú časť hradí reprezentácia. To, čo sme počas olympijskej sezóny platili ja a môj otec, však mohlo byť približne 30 až 40-tisíc eur.

Takmer všetko ostatné nám zabezpečil zväz. Absolvovali sme napríklad sústredenie v Čile a iba jeden takýto kemp môže stáť okolo 20-tisíc eur. Zväz nám ho uhradil, pretože pre prípravu v rýchlostných disciplínach je to veľmi dôležité.

Ako ste sa vlastne dostali do Česka? Súviselo to s tým, že tam už dlhší čas podniká váš otec?

Áno. Otec má v Česku stavebnú firmu už približne 20 rokov. Ja som sem prišiel v roku 2019, teda ešte pred vojnou. Otec v tom čase staval dom v Harrachove a práve tam som sa dostal do svojho prvého klubu.

Otec sa rozprával s trénerom, ktorý povedal, že ma môžu vziať na niekoľko kempov a vyskúšať si spoluprácu. V tom čase som ešte poriadne nevedel po česky ani po anglicky, preto som si nebol istý, či to zvládnem. Otec ma však presvedčil, aby som to skúsil.

Počas prvého roka sme si veľkú časť nákladov hradili sami, pretože som ešte nebol členom ukrajinského zväzu. Nasledujúci rok som sa už dostal do reprezentácie a zväz mi začal pomáhať. Postupne sa to rozbehlo a dnes sedím tu s vami.

Ako ste sa dostali k slovenskému tréningovému tímu?

Najskôr mi pomáhali české tímy. Začínal som v Harrachove a potom som sa dostal do klubu v stredisku Bílá. Chodil som s nimi na niektoré kempy a postupne som sa zapájal do tréningov.

Pôsobil tam dobrý tréner, ktorý poznal slovenského trénera Patrika Rotha. Ten v tom čase vytváral tréningovú skupinu a hľadali do nej ďalšieho kvalitného pretekára. Pridal som sa k nim a trénujem s nimi už tri roky.

V našej skupine sme štyria chlapci. Sme približne v rovnakom veku a dokážeme sa navzájom motivovať a posúvať.

Som s týmto tímom veľmi spokojný a som im vďačný, pretože mi výrazne pomohli. Aj výsledky, ktoré dnes dosahujem, sú z veľkej časti zásluhou práce s nimi.

Trénujete aj v slovenských strediskách, napríklad v Jasnej alebo vo Vysokých Tatrách?

Áno, tím tam trénuje. Keď sa však začne sezóna, väčšinou jazdím s ukrajinskou reprezentáciou. Venujem sa totiž aj rýchlostným disciplínam a tento klub sa na zjazd príliš nezameriava. Jazdia super-G, ale nie klasický zjazd.

Počas sezóny preto trénujem a pretekám najmä s reprezentáciou. Chalani z tímu však chodia do Jasnej aj na Štrbské Pleso.

Slovenské strediská ale dobre poznám. Aj moje posledné preteky sezóny som absolvoval v Jasnej a štartoval som aj na Štrbskom Plese. Rád tam chodím, je tam veľmi pekne.

Ako vás v slovenskom tíme prijali? Máte ako Ukrajinec prevažne pozitívne skúsenosti?

Áno, veľmi pozitívne. Vidia, že mám trochu iný život než oni. Oni žijú tu, môžu sa tu pravidelne pripravovať a majú všetko bližšie. Ja bývam na Ukrajine, cestujem sem na tréningy a potom sa opäť vraciam domov. Stojí ma to veľa síl.

V Európe sú zároveň o niečo lepšie finančné a tréningové podmienky. Ja nepochádzam z bohatej rodiny, preto mi chalani aj tréneri pomáhajú a podporujú ma. Nikto si zo mňa nerobí žarty ani sa ku mne nespráva nepríjemne.

Som veľmi rád, že som sa dostal do takého dobrého tímu. Tréner aj celá skupina mi výrazne pomáhajú.

Prekvapilo vás niečo na Slovákoch alebo Čechoch?

Prekvapilo ma najmä to, ako tvrdo niektorí mladí športovci trénujú. Mám kamaráta, ktorý skončil druhý alebo tretí na mládežníckej olympiáde, a ten je do športu úplný blázon. Príde z tréningu a ešte si ide zabehať. Niekedy mu nestačím ani ja.

Má však výhodu, že žije priamo tu a má veľmi dobré podmienky. Ja trávim veľa času cestovaním autom a nie vždy mám na ďalší tréning dostatok času.

Cestovanie mi berie fyzickú aj psychickú energiu. Keď sa vraciam zo sústredenia a mám mať desať dní voľna, dva dni z toho strávim cestovaním. Po ceste si navyše potrebujem aspoň jeden deň oddýchnuť.

V konečnom dôsledku tak z desiatich dní prídem možno o tri či štyri. Ostatní majú k dispozícii celých desať dní, ja reálne iba šesť alebo sedem. Popritom však musím stále trénovať. Snažím sa preto pridávať tréningy aj napriek cestovaniu. Musím sa trochu prekonať, ale verím, že to bude v poriadku.

Neuvažovali ste nad tým, že by ste sa natrvalo presťahovali do Česka alebo na Slovensko?

V Prahe síce bývam, ale nechcem tu zostať natrvalo. Som Ukrajinec, som na to hrdý a chcem žiť doma na Ukrajine. Doma je najlepšie.

Aj tu sa cítim dobre, ale Ukrajina je môj domov a chcem tam byť bez ohľadu na okolnosti.

Ako často sa vraciate domov?

Veľmi často. Aj teraz sa o týždeň vrátim na Ukrajinu. Z každého mesiaca tam strávim približne týždeň.

Veľkým vzorom pre lyžiarov zo strednej Európy môže byť Petra Vlhová. Je vzorom aj pre vás? Mali ste možnosť vidieť ju lyžovať alebo sa s ňou stretnúť?

Môj tréner Patrik (Roth) sa dobre pozná s ľuďmi z Petrinho tímu. Minulú sezónu sme boli na tréningu vo fínskom Levi a Petra tam tiež trénovala. Zavolali nás k nej, chvíľu sme sa rozprávali a mohli sme ju sledovať.

Absolvovali sme tiež jeden kemp s jej trénerom v období, keď bola zranená. Môj tréner ho oslovil, aby nám pomohol, ukázal nám niečo nové a posunul nás ďalej. Bolo to výborné. Aj náš tréner sa snaží stále získavať nové poznatky, aby nám mohol pomôcť zlepšovať sa.

Aká bola Petra Vlhová pri osobnom stretnutí?

Bolo to pre mňa trochu nezvyčajné. Zo slovenských lyžiarok som poznal napríklad Martinu Dubovskú aj ďalších dobrých pretekárov, ale keď som začal jazdiť na väčších pretekoch, Petra bola už zranená. Predtým som ju preto nemal možnosť dobre spoznať.

Keď som ju potom stretol na tréningu, bol som prekvapený a srdce mi trochu bilo rýchlejšie. Priznávam, bol som aj trochu nervózny (smiech). 

Vráťme sa k vašim lyžiarskym začiatkom. Lyžovanie na Ukrajine nepatrí medzi najpopulárnejšie športy. Ako sa tam mladý človek k tomu dostane?

Ja som vyrastal v horách, kde sa bežne lyžovalo. Jeden tréner si všimol, ako jazdím, a povedal mi, aby som prišiel na tréning. Vyskúšal som svoje prvé preteky a vyhral som ich. Takto sa to celé začalo.

Je pravda, že lyžovanie nepatrí na Ukrajine medzi najväčšie športy. Snažím sa však urobiť všetko pre to, aby bolo populárnejšie a aby sa ukrajinské lyžovanie posunulo vyššie.

V oblasti, z ktorej pochádzate, sú teda hory aj lyžiarske strediská?

Áno, nachádza sa tam Bukovel, najväčšie stredisko na Ukrajine a možno aj v tejto časti Európy. Je skutočne veľké, ale je určené predovšetkým turistom a na športový tréning nemá ideálne podmienky.

Snažia sa nám však pomáhať a niekedy nám uvoľnia časť svahu, aby sme si mohli postaviť trať a trénovať. Napriek tomu radšej cestujeme do zahraničia, napríklad do Rakúska, kde sú podmienky lepšie.

Ako vyzerali vaše tréningy v začiatkoch na Ukrajine?

Bolo to náročné, pretože sme nemali také dobré podmienky ako inde. Všetky trate sme si museli stavať sami.

Už ako mladý pretekár som chodil na svah skôr, aby som pomohol trénerovi postaviť trať. Museli sme prísť v dostatočnom predstihu, postaviť bránky, rozcvičiť sa a až potom sme mohli začať trénovať. Nebolo to jednoduché, ale zvládol som to.

Aké bolo vaše detstvo na Zakarpatskej Ukrajine?

Bolo výborné. Vyrastal som v horách a takmer každý deň som chodil na lyže. Som veľmi rád, že som mohol vyrastať práve tam a že som Ukrajinec.

Viete aj niečo o histórii svojho regiónu? Zakarpatsko bolo v minulosti súčasťou Československa. Učili ste sa o tom v škole?

Bývam priamo v oblasti, kde sa kedysi končilo územie Československa. Upozornil ma na to aj jeden český tréner.

Ešte pred vojnou, v roku 2021, k nám prišli českí pretekári na tréning do Bukovelu. Tréner sa ma vtedy opýtal: „Dmytro, vieš, že práve tu sa kedysi končilo Československo?“ Dovtedy som si to miesto nikdy poriadne nevšímal. Odvtedy o tom viem.

Všimol som si, že otvorene hovoríte o vojne. Spomeniete si, kde vás zastihol jej začiatok pred štyrmi rokmi a čo ste vtedy robili?

Keď sa začala vojna, boli sme na majstrovstvách Ukrajiny. Ráno som sa zobudil a kamarát mi povedal: „Dimo, začala sa vojna.“ Mal som vtedy pätnásť alebo šestnásť rokov a vôbec som nechápal, čo to znamená.

Hovoril som si: „Aká vojna? Veď máme majstrovstvá Ukrajiny a musím dosiahnuť dobrý výsledok.“ Nastúpili sme teda do prvého kola. Keď sme ho dokončili, kamarát mi ukázal videá, na ktorých dopadali bomby na letiská a útočilo sa na Kyjev.

Okamžite som zišiel z trate, zbalili sme sa a odišli domov. Športovci a tréneri, ktorí pochádzali z Kyjeva a ďalších zasiahnutých oblastí, zostali na Zakarpatsku, pretože sa nemohli bezpečne vrátiť domov.

Bol to pre vás veľký šok?

Áno, bol som veľmi šokovaný. Keď mi kamarát prvýkrát povedal, že sa začala vojna, nechápal som ho. Myslel som najmä na preteky a na to, že majstrovstvá Ukrajiny sú pre mňa dôležité.

Až keď som po prvom kole videl videá prilietajúcich rakiet a výbuchov, uvedomil som si, čo sa deje. Okamžite som zišiel dolu, zbalil sa a odišli sme domov.

Ako vyzerali nasledujúce hodiny a dni?

Hneď po odchode sme sa zastavili na prvej čerpacej stanici. Bola tam obrovská kolóna a čakali sme asi tridsať minút. Pýtal som sa otca, koľko máme nafty. Povedal, že polovicu nádrže, a dúfali sme, že nám to vystačí až domov. Keď sme prišli, palivo už takmer nikde nebolo.

Prvé dni boli veľmi náročné. Keď sme sa vrátili domov, snažili sme sa pomáhať. Vyrábali sme Molotovove koktaily a moja sestra viazala maskovacie siete na zakrytie tankov a pod. Posielali sme ich vojakom a pripravovali sme sa aj na možnosť, že boje prídu až k nám.

Zasiahla vás vojna aj priamo? Prišli ste o niekoho, koho ste poznali?

Áno. Zahynuli moji známi aj kamaráti. Pochádzam z malého mesta, kde sa prakticky všetci navzájom poznajú. Je preto veľmi ťažké sledovať, ako ľudia odchádzajú do vojny a niektorí z nich sa už nevrátia.

Na začiatku mnohí verili, že vojna sa skončí rýchlo. Trvá však už štyri roky a vy ste za ten čas dospeli. Ako sa zmenil váš pohľad na ňu?

Ešte pred vojnou prišla pandémia koronavírusu a ja som v tom čase všetko nevnímal tak vážne. Teraz mám dvadsať. Prakticky celé obdobie, počas ktorého som dospieval, ovplyvňovala najskôr pandémia a potom vojna. Preto si už ani neviem predstaviť, ako by môj život vyzeral bez nich.

Aké pravidlá platia pre mladých ukrajinských športovcov? Môžete bez problémov cestovať, trénovať a pracovať v zahraničí?

Momentálne môžu mladí muži do 23 rokov cestovať cez hranice. Keď sa však vojna začala, hranica bola zatvorená už pre mužov od osemnástich rokov. Zväz nám preto vybavoval dokumenty, vďaka ktorým sme mohli vycestovať na tréning alebo preteky a následne sa vrátiť na Ukrajinu.

Teraz je to pre nás do 23 rokov jednoduchšie. Starším športovcom zväz naďalej vybavuje povolenia na konkrétne obdobie. Môžu napríklad na mesiac vycestovať na sústredenie, absolvovať tréningový program a potom sa musia vrátiť domov.

Ukazuje aj váš príbeh, v akých podmienkach dnes fungujú ukrajinskí športovci?

Myslím si, že áno. Keby nebola vojna, Ukrajina by podľa mňa mohla na olympijských hrách získať aj desať zlatých medailí. Vojna však krajine aj športovcom berie obrovské množstvo síl a možností.

Ako vnímate možný návrat ruských športovcov do medzinárodných súťaží? Pre vás asi nie je príjemné počúvať, že by opäť mohli štartovať.

Vôbec to nie je príjemné. Hovorí sa dokonca o tom, že by sa mohli vrátiť so svojou vlajkou a hymnou. Neviem si predstaviť, aké náročné by to pre mňa bolo. Poznal som ľudí, ktorí zahynuli vo vojne, a preto si takú situáciu nedokážem predstaviť. Takýmto športovcom by som nikdy nepodal ani ruku. 

Vráťme sa k príjemnejším momentom a k olympiáde. Aké spomienky vám zostali na toto veľké podujatie?

Bol to obrovský zážitok. Veľa ľudí z Česka aj zo Slovenska mi písalo, že predo mnou dávajú klobúk dole, pretože som absolvoval všetky disciplíny. Bolo to veľmi náročné a nie je bežné, aby jeden lyžiar súťažil vo všetkých súťažiach. 

Poznal som ešte jedného izraelského pretekára, ktorý takisto absolvoval všetky disciplíny, ale veľa športovcov to nerobí. Ja som sa rozhodol, že pôjdem všetko, pretože som chcel zistiť, v čom by som mohol pokračovať a na čo sa v budúcnosti viac zamerať.

Neuvažovali ste nad tým, že si vyberiete iba dve alebo tri hlavné disciplíny?

Nie, chcem jazdiť všetko. Aj zväz mi povedal, že v mojom veku je pre mňa lepšie venovať sa všetkým disciplínam. Mám dvadsať rokov a považujem sa za univerzálneho lyžiara, ktorý môže zvládnuť technické aj rýchlostné disciplíny.

Absolvoval som celý program, hoci to bolo veľmi náročné. Musel som sa pripravovať na technické aj rýchlostné disciplíny a presúvať sa medzi jednotlivými pretekmi. Som však rád, že to napokon dopadlo dobre a že sa mi podarilo dosiahnuť aj solídne výsledky.

Aký bol život mimo svahu? Ako ste vnímali olympijské ubytovanie a atmosféru celého podujatia?

Nezažil som to úplne tak, ako som si olympijskú dedinu predstavoval. Bývali sme v hoteloch a neboli sme všetci športovci spolu na jednom mieste. V meste, kde sme boli ubytovaní my, sa nachádzali prakticky iba mužskí alpskí lyžiari.

Mám kamaráta, ktorý je dnes trénerom a predtým bol na dvoch olympiádach. Rozprával mi, že napríklad v Pekingu bola veľká olympijská dedina, v ktorej sa športovci stretávali, chodili po areáli a zoznamovali sa.

U nás to tak nebolo. Väčšinu ľudí v našom ubytovaní som poznal už predtým a počas olympiády sme nemali veľa príležitostí zoznámiť sa so športovcami z iných odvetví.

Čítal som, že váš otec mal obavy pred zjazdom v Bormiu a údajne vás od štartu odhováral. Je to pravda?

Nie že by ma odhováral, ale veľmi sa bál. Zjazd v Bormiu nie je žiadna zábava. Je to mimoriadne náročná trať, najmä pre dvadsaťročného lyžiara, ktorý ešte nemá veľa skúseností.

Keď som tam prišiel, povedal som si, že keď už na olympiáde som, musím do toho ísť naplno. Otec ma však sledoval počas celých desiatich dní a bol veľmi nervózny. Mal z toho obrovský stres, ale nikdy mi nepovedal, aby som neštartoval.

Povedal som mu len: „Prosím ťa, nehovor mi pred týmito pretekmi, čo mám robiť.“ Vedel som, čo potrebujem – kedy mám ležať a oddychovať a kedy si mám ísť zabehať. Rešpektoval to a do prípravy mi nezasahoval.

Vy sám ste pred zjazdom nemali strach?

Mal som obrovský strach. Počas olympiády som schudol približne päť kilogramov. Nedokázal som poriadne jesť, často som iba pil vodu. Psychicky aj fyzicky to bolo veľmi náročné a vzalo mi to veľa energie.

Ráno sa zobudíte a niekoľko hodín ste neustále pripravený na štart. Napätie vo vás stúpa a potom príde minúta jazdy, počas ktorej sa uvoľní všetok adrenalín. V tej chvíli máte pocit, že by ste dokázali vybehnúť aj na Everest. O hodinu neskôr však adrenalín klesne a zrazu ste úplne vyčerpaný.

Niečo také som zažil prvýkrát. Moja energia počas celého podujatia neustále stúpala a klesala. V posledných dňoch som už bol úplne hotový. Súviselo to aj s tým, že som absolvoval všetky disciplíny.

Pridávala sa k tomu aj nervozita z toho, že ste na olympiáde a musíte dosiahnuť dobrý výsledok?

Určite. Keď som sa na olympiádu kvalifikoval, hovoril som si, že to nebude problém. Potom som si však začal pozerať videá z Bormia a pýtal som sa na trať českých trénerov, ktorých poznám.

Hovorili mi: „Dimo, zbláznil si sa? Aké Bormio? Nemáš na taký zjazd dostatok skúseností.“ Keď som ho však napokon absolvoval, mal som zo svojej jazdy veľmi dobrý pocit.

Povedal som si: „Dimo, si na olympiáde, tak musíš niečo ukázať.“ Nechcel som tam iba prísť a bezpečne sa spustiť do cieľa. Išiel som do toho naplno a som veľmi rád, že sa mi jazda podarila.

Čo bolo ťažšie – spustiť sa olympijským zjazdom alebo ísť pracovať na stavbu?

Zjazd bol určite ťažší (smiech). Povedal by som, že to bola najťažšia vec, akú som v živote zažil. Cítil som obrovský stres už niekoľko dní vopred. 

Pozeral som sa na tú horu, na skoky a hrany trate a hovoril som si: „Ježišmária, robím naozaj to, čo chcem?“ Keď som však prišiel do cieľa, videl ľudí, cítil adrenalín a pozrel sa na svoj výsledok, uvedomil som si, že áno. Presne toto chcem robiť.

Obrovský slalom či super-G sú takisto veľmi náročné disciplíny. Keď ste však zvládli zjazd, boli už ďalšie štarty jednoduchšie?

Áno. Po zjazde som mal pocit, akoby sa začala úplne nová olympiáda. Keď za mnou prišli známi pretekári z iných krajín, napríklad aj český lyžiar Jan Zabystřan, hovorili mi: „Ty si fakt borec.“ Ja som im však odpovedal: „Ešte mám pred sebou štyri dni, tak poďme na to.“ 

Pri prezeraní vašich fotografií som natrafil aj na jednu snímku muža s vašim plagátom. Je na nej niekto z vašej rodiny?

To je môj otec, skvelá fotografia. Do Talianska prišla aj moja sestra a jedna naša známa. Mama však musela zostať na Ukrajine. Máme tam byt, psa aj mačku a niekto sa o nich musel postarať.

Po jednom zo štartov ste do kamery a fotografom ukázali nápis na rukavici „Ukrajinskí hrdinovia s nami“. Ako vznikla táto myšlienka?

Ráno pred pretekmi super-G som sa zobudil a dozvedel som sa, že môjho kamaráta skeletonistu Vladyslava Heraskevyča nepustili do pretekov, pretože mal na prilbe fotografie zosnulých Ukrajincov, ktorí padli vo vojne. Bol som veľmi šokovaný a nechápal som prečo.

Ruskí športovci mali rôzne nálepky spojené so svojimi vojakmi a nič sa im nestalo. Vlado pritom iba chcel pripomenúť ľudí, ktorí nás chránili a zahynuli. Nechápal som, prečo mu nedovolili štartovať.

Po obhliadke trate sme si s trénerom sadli a rozprávali sa o tom. Povedal mi, že by som ho mohol nejako podporiť, a začali sme premýšľať, ako to urobiť.

Najskôr som chcel umiestniť odkaz pod chránič a po pretekoch ho vytiahnuť. Potom tréner navrhol, aby som si ho dal na rukavicu. Obával som sa iba toho, či nálepka pri držaní palíc vydrží.

Nebáli ste sa, že vás za to môžu tiež diskvalifikovať?

Nie, vôbec som sa toho nebál. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, či nálepka na rukavici vydrží až do cieľa.

Po pretekoch za mnou prišlo viacero známych a hovorili mi, že si vážia, ako som Vlada podporil.

Hovoríte o ukrajinskej reprezentácii. Ako funguje?

Funguje veľmi dobre, najmä keď si uvedomíme, že v krajine je vojna. Som veľmi rád za podporu, ktorú dostávame.

Od pätnástich rokov som však veľa trénoval v zahraničí. Keď som sa dostal do reprezentácie, boli v skupine ďalší štyria chlapci. Tréner bol dobrý a všetko fungovalo, ale nemohol sa venovať iba mne. Musel pracovať s celou skupinou, čo úplne chápem.

V lyžovaní je veľkou výhodou, keď má pretekár súkromného trénera. Momentálne však nemám dostatok peňazí, aby som si ho mohol zaplatiť. Mám ale možnosť trénovať s veľmi dobrým trénerom v kvalitnej skupine, čo je pre mňa najlepšie riešenie. Posúva ma tréner aj ostatní pretekári.

Kto sa stará o vaše lyže a výstroj?

Veľmi mi pomáha otec. Keď sa objaví nejaký problém, snaží sa ho vyriešiť.

Servisuje vám aj lyže?

Nie počas sústredení. Keď sme na kempe, lyže si pripravujeme sami.

Čiže ovládate celý servis lyží?

Musíme ho ovládať. Druhou možnosťou by bolo zaplatiť si servisného technika, ale to stojí ďalšie peniaze.

V Európskom pohári ste štartovali v slalome, super-G aj zjazde. Ktorá disciplína je vašou najsilnejšou?

Zjazdy v Európskom pohári som jazdil najmä preto, aby som sa pripravil na olympiádu. Pred dvoma rokmi som sa viac venoval slalomu, no v minulej sezóne som v ňom nejazdil až tak dobre, pretože som sa sústreďoval aj na rýchlostné disciplíny.

V novej sezóne sa chcem zamerať predovšetkým na slalom a obrovský slalom. Dúfam, že vďaka tomu budú lepšie aj moje výsledky v Európskom pohári.

Slalom a obrovský slalom sú mojimi silnejšími disciplínami. V tejto sezóne chcem rýchlostné disciplíny obmedziť a sústrediť sa najmä na technické.

Minulý rok som jazdil prakticky všetko, preto moje výsledky neboli v každej disciplíne také dobré. Napriek tomu som dosiahol výkony, aké predtým žiadny ukrajinský lyžiar nemal. V rámci Ukrajiny som bol najlepší, čo ma veľmi teší a motivuje.

Čo by ste ešte chceli v lyžovaní dosiahnuť? Aký je váš najväčší sen?

Mojím snom je jazdiť Svetový pohár. Keby sa mi v ňom podarilo dostať do najlepšej desiatky, mohol by som si povedať, že som dosiahol všetko.

Samozrejme, ani vtedy by som neskončil. Veľkým úspechom by pre mňa už bolo kvalifikovať sa do druhého kola pretekov Svetového pohára.

Ako ďaleko ste momentálne od tejto úrovne?

Úprimne, ešte mi veľa chýba. Profesionálnejšie som začal trénovať až približne v pätnástich rokoch, keď som sa dostal k českému tímu. Na Ukrajine som predtým nemal také podmienky ani takú profesionálnu prípravu.

V niektorých veciach mi preto ostatní pretekári trochu utiekli. Snažím sa ich dobiehať, ale viem, že to ešte bude nejaký čas trvať. Uvidíme, ako sa mi bude dariť.

Máte stanovený konkrétny termín, napríklad že do piatich rokov chcete jazdiť Svetový pohár?

Nie, takýto termín nemám. Neviem ani presne povedať, dokedy budem lyžovať. Uvidím, ako sa bude moja kariéra vyvíjať a čo mi dovolí zdravie.

Najbližším cieľom sú budúcoročné majstrovstvá sveta vo švajčiarskej Crans-Montane. Budeme sa na ne pripravovať a uvidíme, ako to dopadne.

Musíte sa na majstrovstvá sveta kvalifikovať?

V rýchlostných disciplínach nemáme klasickú kvalifikáciu. Ukrajina môže prihlásiť štyroch pretekárov a momentálne máme približne štyroch lyžiarov, ktorí tieto disciplíny jazdia.

V technických disciplínach však budeme mať internú kvalifikáciu. Deň pred samotnými pretekmi budeme súťažiť medzi sebou a rozhodne sa, ktorí ukrajinskí lyžiari nastúpia.

Máte nejaký lyžiarsky vzor?

Veľmi sa mi páči Rakúšan Marco Schwarz, pretože je univerzálny. Jazdil technické aj rýchlostné disciplíny a pred niekoľkými rokmi patril medzi najlepších. Dokázal dosiahnuť výborné výsledky vo viacerých disciplínach a pravidelne sa umiestňoval medzi najlepšími.

Marco Odermatt je takisto vynikajúci, ale zameriava sa najmä na obrovský slalom a rýchlostné disciplíny. Ja som skôr slalomár, preto je mi Schwarz svojím zameraním bližší.