Tréner detí: Každý chce mať doma Ronalda, ale krik a urážky nikam nevedú

Futbal by neexistoval bez mládežníckych trénerov. Na výzvu Sportnetu, v ktorej hľadáme výnimočných trénerov, zareagovali futbaloví nadšenci z celého Slovenska.

„Tréner kategórie U9 Spartaku Trnava Dávid Miškovič vyčnieva nad ostatných trénerov svojím zanietením, metodickým prístupom, zmyslom pre fair play ako aj motiváciou hráčov. V neposlednom rade aj pedagogickými schopnosťami a prístupom k deťom, u ktorých sa snaží podporovať už odmalička férový prístup k spoluhráčom aj súperom. Myslím, že napriek mladému veku je už teraz výborný tréner, ktorý má pred sebou skvelú budúcnosť,“ napísal do čitateľ Martin.

DÁVID MIŠKOVIČ miluje futbal od útleho veku. Do svojich 16 rokov hrával za menšie trnavské tímy, neskôr pokračoval v Boleráze, s ktorým postúpil do štvrtej ligy. Zlomil si však nohu, nasledovala ročná pauza, po ktorej pôsobil už na nižšej úrovni v Majcichove.

Tam začal trénovať dorastencov, kde si ho všimol Marián Hýbela, športový riaditeľ mládeže v Spartaku Trnava. Už tri roky pôsobí v Spartaku. Pred obdobím pandémie utrpel vážne zranenie členka a keďže už aj predtým vnímal, že je časovo náročné skĺbiť vlastné tréningy s prácou mládežníckeho trénera, napokon s aktívnym futbalom skončil.

„Všetok čas venujem už iba trénovaniu, čo beriem ako poslanie. Robím to, čo milujem a robím to pre svoju budúcnosť,“ povedal v rozhovore pre Sportnet 27-ročný kouč, ktorý v súčasnosti má v Trnave na starosti dve vekové kategórie, U9 a U13.

Počas aktívnej kariéry ste boli brankár. Nelákala vás pozícia trénera brankárov?

Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Moja najväčšia vášeň je vytvárať taktiky a cvičenia pre celé mužstvo. Neviem si predstaviť, že by som sa venoval čisto iba brankárom.

Mojím cieľom do budúcnosti je trénovať dospelých. Sledujem zápasy a tréningové metódy iných trénerov a vytváram si vlastné. Chcem nadobudnúť skúsenosti pri mládeži, no neskôr by som sa chcel orientovať na mužský futbal.

U najmenších futbalistov je to skôr o pohybe alebo zvládnutí techniky. Kedy podľa vás deti začínajú vnímať aj nejakú taktiku?

V prípravkách sa venujeme najmä pohybovému rozvoju a maximálnej možnej technike s loptou, aby zvládli základné herné činnosti jednotlivca. Keď prídu do kategórie žiakov, začínajú sa učiť aj prvé taktické princípy, či už na individuálnej báze, alebo v skupine dvoch-troch hráčov.

Ako to vyzerá na vašich tréningoch? Na čo kladiete dôraz?

Radosť z činnosti je podľa mňa najdôležitejším prvkom učenia. Keď sa dieťa baví, ani si neuvedomuje, že sa učí, mozog sa však dostáva do správnej učebnej frekvencie, predlžuje sa sústredenie, zvyšuje sa záujem o nové prvky.

Snažíme sa nevyhýbať prekážkam, ale spoločne ich prekonávať, rozprávať sa o nich.

Je dôležité aj to, aby vedeli s pokorou vyhrať aj prehrať. Snažíme sa deti pripraviť na športovú alebo aj inú pracovnú kariéru aj v psychologickej rovine.

Chceme vybudovať víťazné typy, lídrov, takzvaných gamechangerov. Rád používam toto anglické slovíčko, lebo navádzame hráčov k tomu, aby chceli čo najväčším spôsobom ovplyvniť zápas. Neznamená to, že musia v 90. minúte rozhodnúť, ale mať svoj podiel na tom, ako ten zápas dopadne, na hociktorom poste.

Myslím si, že keď máme tréning, počuť nás na kilometre, ako tie deti burcujeme. Snažíme sa, aby ich to bavilo, aby celý ten tréning odjazdili a boli tam emócie.

Musíme myslieť aj na to, ako bude futbal vypadať o desať rokov, a pomaly na to deti pripravovať.

Na druhej strane som odporca tendencií tlačiť vysokých hráčov dopredu, nakopávať lopty na úkor futbalovosti. Je to úplný protipól toho, čo sa snažím vštepovať svojím hráčom.

Chcem v nich vzbudiť vášeň pre futbal, aby v pätnástich nevyhoreli, ale aby si vybudovali futbalovú vášeň na celý život.

Spomínali ste tzv. gamechangerov. Ako sa dá takýto prístup vybudovať v mladom hráčovi?

Je to aj o trpezlivosti. Aj zo strany rodičov, hoci chápem, že každý by chcel mať doma svojho Ronalda.

Chce to veľa času, driny, odriekania. My tréneri to môžeme ovplyvniť rôznymi hrami a cvičeniami, keď dávame hráčom rôzne úlohy. Ani do zápasu nejdeme s tým, že ho musíme za každú cenu vyhrať, čo často vidím v iných tímoch, keď chodím niekde skautovať. Tréneri tam kričia, padnú aj vyhrážky, urážky.

My pred zápasmi dávame hráčom rôzne úlohy, na ktorých sa učia a získavajú základy pre budúcich lídrov. Dá sa to získať aj zábavnými cvičeniami a kognitívnymi hrami na tréningu.

Ďalšou našou metódou je, že hráčov zoberieme na turistickú vychádzku, absolvujeme nejakú túru. Počas nej máme rôzne zastávky, kde dostávajú rôzne zadania. Zvyšujeme tým mentálnu odolnosť, získavajú nové skúsenosti a nadobúdajú aj lepšie kamarátske vzťahy.

Ako komunikujete so svojimi zverencami?

So svojimi hráčmi sa snažím komunikovať na dennej báze. Keď prídu zo školy na tréning, nesmie chýbať pre nás typický pozdrav, ktorý sme si spolu vymysleli. Vždy sa ich spýtam, aký mali deň v škole a dostávajú od nás aj futbalové domáce úlohy.

Vždy sa to prestrieda, s kým v daný deň komunikujem viac, mám o tom aj evidenciu, aby to bolo približne rovnaké a aby každý cítil podporu trénera. Teraz sme mali aj individuálne rozhovory, kde sme si preberali posledné obdobie a stanovili sme si aj ciele do budúcnosti.

Deti musia zvládať situácie aj pod tlakom súpera, takže ak náhodou niekomu nevyjde kľučka pred bránou, nikdy mu to nevyčítam, práve naopak, chcem, aby to spravil znova. Nechcem, aby odkopávali lopty.

Prečo to považujete za dôležité?

Aj mládežnícki reprezentační tréneri vždy zdôrazňujú, že máme dobrých futbalistov, ale keď príde tlak od súpera, tak sa rýchlo zbavujeme lopty a potom je futbalovosť mizerná.

Práve preto sa snažím, aby pod tlakom súpera nespanikárili, stále si verili a boli sebavedomí. Na tom je postavená filozofia akadémie klubu. Chceme vybudovať sebavedomého, zdravo drzého spartakovca.

Naši hráči tak majú radi svoj klub, že vyčítajú farby našich rivalov aj ľuďom, ktorí sa prechádzajú so psom okolo ihriska. Niekedy sa na tom aj z diaľky smejeme, aj tí ľudia to berú s humorom. Deti si proste ctia trnavské farby a milujú svoj tím. Sme radi, že túto trnavskú DNA sa nám darí dostať aj do detí.

Aké sú podľa vás výhody toho, že robíte vo veľkom a populárnom klube, ako je Spartak Trnava? Má to aj nejaké nevýhody?

Veľkou výhodou je, že tu hrajú takí futbalisti, ktorí sú vzormi pre najmenších, ako napríklad teraz Martin Škrtel. Keď tých hráčov uvidia na štadióne, na druhý deň už prídu na tréning s rukami popísanými s ich menami, sú do nich fanatici, hrajú sa na nich.

Ďalšia výhoda je, že keď oslovíme nejakého hráča z menších tímov, tak väčšinou k nám príde. Kvalita teda ide za nami a nie od nás.

Samozrejme, sú tam aj nevýhody, infraštruktúra na Slovensku zaostáva za tou v Česku či Maďarsku. Hoci Trnava je vnímaná ako futbalová bašta, tréningové podmienky nie sú ideálne. Navyše v Trnave je každý človek futbalový tréner, a nedá sa vyhovieť všetkým.

Spomínali ste, že pri svojej práci musíte mať na zreteli, aký bude futbal o desať rokov. Akým smerom sa podľa vás posunie?

Je to ťažké odhadnúť. Keď pred desiatimi rokmi kraľovala španielska tiki-taka, asi nikto nepredpokladal, že o desať rokov sa futbal zrýchli a bude takýto dynamický, niekedy aj na úkor futbalovosti.

V dnešnej dobe zasahuje do futbalu už aj veda. V mužskom futbale sa niekedy rieši viac taktika ako tréningy.

Myslím si však, že o desať rokov bude ešte väčší dôraz na rýchlosti a na práci s loptou. Hráči budú behávať ešte viac kilometrov, budú mať viac šprintových úsekov za zápas. Takže sa bude ešte viac zvyšovať rýchlosť a dynamika.

Aj vy už využívate rôzne merania, ktoré sú u dospelých už štandardom, alebo to príde až v starších vekových kategóriách?

Technológie začíname riešiť až v dorasteneckých kategóriách. Klub však zabezpečil kamerovú technológiu, cez ktorú snímame zápasy už aj v žiackych kategóriách.

Funguje to na báze mobilnej aplikácie, ja si cez notebook postrihám nejaké situácie. Chalani sa z toho tešia, ale aj vidia, čo sa dalo spraviť inak. Vidia svoj obraz hry, môžu si to kedykoľvek pozrieť, zastaviť, pretočiť. Je to užitočná pomôcka, sme vďační klubu, že do toho investoval.

V starších kategóriách sa to už pravidelne využíva aj na tréningoch.

Máte 27 rokov, ste mladý tréner. Ako vás vnímajú trénerskí kolegovia?

Náš športový riaditeľ mládeže, Marián Hýbela má takú filozofiu, že obsadzuje všetky trénerské posty najmä mladými trénermi. Veľmi sa mi páči táto myšlienka, sme vekovo podobní a existuje medzi nami aj konsenzus myšlienok. Aj to je jedna z hlavných vecí, čo posúva túto akadémiu dopredu.

Niekedy sa aj nezhodneme, ale aj to posunie človeka, keď si vypočuje iný názor či konštruktívnu kritiku.

Aké sú vaše trénerské ciele?

Jeden z nich je, že ako teraz majú decká za vzor Rusova či Škrtela, tak aby raz malí futbalisti považovali za vzor aj niektorého z hráčov, koho momentálne trénujem a kto prešiel mojimi rukami.

Mojím najväčším športovým cieľom je počuť trnavskú hymnu Il Silenzio ako hlavný tréner A-mužstva na štadióne Antona Malatinského. Rád by som trénoval niekedy aj v Rakúsku alebo Nemecku, ťahá ma to týmto smerom. Práve preto sa zdokonaľujem v cudzích jazykoch: ovládam anglický a vraciam sa k obnovovaniu poznatkov z nemčiny zo školy.

Máte trénerský vzor?

Sledujem prácu viacerých trénerov, ale mojim vzorom je dlhodobo Marcelo Bielsa. Je pre mňa inšpiráciou, je to blázon do futbalu. Na rôznych taktikách a detailoch vie pracovať celý deň, musí mať všetko dopodrobna analyzované.

Som na tom podobne. Keďže mám na starosti dve kategórie, aby som všetko stíhal, môj deň netrvá 24 hodín, ale 27 hodín. Nekončím s prípravou o polnoci, ale až o tretej ráno. Takto pracujem aj na svojom rozvoji a na svojej lepšej budúcnosti.

Uznávam aj ďalších trénerov, páči sa mi práca Jorgeho Sampaoliho a Juliana Nagelsmanna. To sú tréneri, ktorí ma najviac ovplyvňujú.