Ujo, prepáčte, koľko máte rokov? Futbalový fanatik nastúpil aj po šesťdesiatke

Je nestorom futbalu v levickom okrese, v blízkosti tohto krásneho športu sa pohybuje už niekoľko desaťročí. Vedel by nám hodiny a hodiny rozprávať o jeho futbalových zážitkoch, úspechoch, ale aj o nepriaznivých výsledkoch, ktoré po zápase veľmi bolia. MILAN BRIDIŠ je futbalový fanatik v dobrom slova zmysle.

Ako si spomínate na svoje futbalové začiatky?

Futbalu som sa venoval od detstva ako všetci moji rovesníci v tých časoch. V žiackom veku sme hrávali priateľské zápasy so susednými dedinami, ktoré sme si dohodli sami. V rámci Pionierskej športovej ligy sme hrali zápasy medzi školami. Spomínam si, že na zápas do Dolného Pialu sme išli z Hronských Kľačian na bicykloch. Odohrali sme zápas a čakala nás cesta domov.

V doraste som hral prvý zápas 21. augusta 1966 proti Ipeľskému Sokolcu a skončilo to 12:0. Keďže šatne v tom čase ešte na ihrisku neboli, prezliekli sme sa v požiarnej zbrojnici, prebehli sme cez dedinu na ihrisko a po zápase sme sa umyli v potoku.

Keď sa obzriete späť, ktoré obdobie bolo najkrajšie počas vašej futbalovo-trénersko-funkcionárskej kariéry?

Krásnych a nezabudnuteľných spomienok mám veľmi veľa, tak spomeniem aspoň niektoré. Ako hráč rád spomínam na obdobie rokov 1974 až 1976. V tom čase naša rodina bývala v Černíku, je to v okrese Nové Zámky. Učil som v Cerove, okres Krupina, a futbal som hrával za Hronské Kľačany. Brat podpísal namiesto mňa prestupové lístky, po dvoch rokoch som sa vrátil do Kľačian a v roku 1976 som sa tu aj vďaka futbalu oženil. Odvtedy tu bývam a pôsobím vo futbale. V sezóne 1974/75 sme sa stali majstri okresu Levice a v nasledujúcej sezóne 1975/76 sme hrali v I. B triede, čo je dnešná 5. liga

Mal som to šťastie, že celý svoj trénerský život som sa mohol venovať deťom a mládeži. Často sa vraciam k finálovému zápasu o majstra okresu Hronské Kľačany – Želiezovce, ktorý sa hral 25.júna 1988 v Santovke. Zápas sa skončil nerozhodne 1:1 a o titule sa rozhodlo v napínavom penaltovom rozstrele. Po troch sériách viedli Želiezovce 2:1, ale nakoniec sa to skončilo 2:3 pre nás a mohli sme sa radovať z titulu.

Chlapcom a dievčatám, ktoré som trénoval, som vždy pripomínal zásadu: „Prehrať môžeš, ale nikdy nesmieš prehrať sám so sebou.“ A to známe: „Nikdy sa nevzdávaj!“

V sezóne 1995/96 som trénoval dorast Hronských Kľačian. Bolo to mladé, neskúsené mužstvo, ktoré skončilo v tabuľke na poslednom mieste, pričom po jesennej časti nemalo ani jediný bod. V sezóne 1996/97 sa dorastenci zlepšili a skončili na 7. mieste. Prakticky ten istý káder získal v sezóne 1997/98 titul dorasteneckého majstra okresu s 12-bodovým náskokom pred Plášťovcami, s jedinou prehrou počas celého ročníka a so skóre 125:19.

Čo vám utkvelo v pamäti z funkcionárskeho obdobia?

Ako funkcionár pracujem vo futbale od roku 1976. V tejto oblasti som zažil zaujímavú situáciu. V rokoch 1992 až 2013 som bol prezidentom Kresťanského športového klubu Juventus Levice, ktorý som založil pri Základnej škole sv. Vincenta v Leviciach. V rokoch 2006 až 2019 som bol prezidentom Sport Clubu Hronské Kľačany. Žiacke družstvá obidvoch „mojich“ klubov sa stretli vo finále o majstra okresu v roku 2010 v Novom Tekove s výsledkom 4:0 pre KŠK Levice.

Dá sa povedať, že futbalu ste obetovali veľa a ste srdciar. Čo vám chýba v súčasnej dobe pri futbale?

Možno práve to srdce. Aby sa dedinský futbal robil so srdcom a nie pre peniaze.

Dlho ste boli aktívny hráč, na ktoré momenty rád spomínate?

Je síce pravda, že súťažne som hral ešte aj v dôchodkovom veku, ale mal som počas mojej kariéry aj dlhé roky bez zápasov. Dobre si pamätám na posledné tri zápasy za mužov Kľačian. Bolo to v prípadoch, keď hráčov na zápas bolo iba 10 a ja som nastúpil, aby jedenástka bola kompletná.

V máji 2009 som ako 58-ročný nastúpil na zápas v Želiezovciach, ktoré v tom čase viedli tabuľku 6. ligy. Prehrali sme 4:1 a ja som mal radosť, že som na jediný gól Kľačian prihral môjmu zaťovi Jožkovi Poláčikovi. Svoj posledný majstrovský zápas som odohral 28. mája 2010 ako 59-ročný v Plášťovciach. Vo februári 2014 som ako takmer 63-ročný hral v priateľskom zápase v Mýtnych Ludanoch.

K tomuto zápasu sa viaže milá spomienka. Krátko po jeho začiatku, v prerušenej hre, prišiel za mnou mladý hráč domácich a slušne sa ma opýtal: „Ujo, prepáčte, vy sa nenahneváte, keď sa vás opýtam, koľko máte rokov?“

Tento môj osobný rekord mohol byť prekonaný 27. mája 2018, mal som vtedy 67 rokov, keď Kľačany hrali v Horných Turovciach. K dispozícii som mal iba desať hráčov, tak som poprosil rozhodcu Jožka Kováča, aby ma napísal na zápasovú súpisku, ale napriek opakovaným pokusom sa mu to nepodarilo. Keď som prišiel zo zápasu domov, manželka sa ma opýtala, ako sme hrali. Povedal som jej, že sme prehrali 9:3, ale že sme hrali iba desiati, že som chcel nastúpiť aj ja, ale informačný systém neumožnil, aby som mohol byť dopísaný do zápisu o stretnutí. Ona na to vtipne poznamenala: „Aspoň systém má rozum.“

Čo najkrajšie ste zažili na futbalovom ihrisku?

Na ihriskách a aj mimo nich som zažil obrovské množstvo krásnych zážitkov. S futbalovým klubom KŠK Levice sme absolvovali viaceré zahraničné turnaje a každý z nich bol niečím osobitný. Prvý zahraničný turnaj sme absolvovali v roku 2003 na Sardínii, kde sme prvý zápas proti domácemu Atletico Nuoro hrali pri umelom osvetlení. V roku 2004 sme štartovali na turnaji vo Francúzsku v Penmarchu, hralo tam 72 družstiev zo štyroch kontinentov. V našej skupine sme sa stretli s francúzskym popredným klubom OSC Lille, úradujúcim majstrom Francúzska a s exotickými súpermi Tannanarive z Madagaskaru či mužstvom Bagdadu.

Z odchovancov klubu KŠK sa najvýraznejšie presadil Matúš Rusnák, ktorý oblieka dres Žiliny a objavil sa aj v širšom kádri reprezentácie Slovenska. Potešilo ma, že nezabudol na svoje prvé futbalové kroky a hneď v prvý deň svojej letnej dovolenky mi telefonoval, či môže prísť ku mne večer na návštevu. Priniesol mi svoj žilinský dres s podpisom a venovaním, dlho sme sa mali o čom rozprávať.

Momentálne trénujem žiačky Slovana Levice. Moja skúsenosť je taká, že dievčatá sú veľmi zodpovedné a futbalu oddané.

Na druhej strane ste sa určite stretli aj s udalosťami, na ktoré by ste najradšej zabudli.

Zažil som niekoľko zápasov, kde nešlo o šport, ale o život, alebo kde rozhodcom chýbala elementárna ľudskosť a rešpekt. Vo všeobecnosti sa na to zlé ľudia snažia zabudnúť.

Proti ktorému hráčovi ste nerád nastupovali, ktorý vám najviac dokázal znepríjemniť život na ihrisku?

Nemal som neobľúbeného hráča, ale ak mám byť úprimný, ťažko sa mi hralo v zálohe v poslednom majstrovskom zápase v Plášťovciach v roku 2010. Proti mne hral na druhej strane Szilárd Benčok, ktorý mal oproti mne dve veľké výhody a to 37 rokov a o 30 kilogramov menej ako ja.

Čo vám futbal dal a čo vzal?

Futbal mi dal priateľstvá a krásne zážitky na celý život. Neprichádzal som na ihriská súperov, ale na ihriská priateľov. Čo mi vzal? To by za tie dlhé roky vedela najlepšie odpovedať moja nadmieru tolerantná manželka Viktória a moje deti.

Skúste porovnať futbal keď ste začínali, s tým terajším.

Hovorí sa, že sa nedá porovnávať neporovnávateľné. Obrovský rozdiel je v materiálnom zabezpečení ihriska, vybavenie šatní, výstroj, starostlivosť o hráčov, úroveň tréningového procesu. Pokrok sa nedá zastaviť a je evidentný. Možno by nezaškodilo súčasnej generácii prevziať si od staršej generácie vzťah k futbalu, viac skromnosti a zodpovednosti.

Čo odkážete do nového roku širokej futbalovej verejnosti?

Všeobecným želaním všetkých ľudí je, aby sme nový rok mohli prežiť v zdraví. To je základná podmienka na to, aby sa všetci aktéri mohli vrátiť k futbalu a aby im znovu mohol prinášať nerušenú radosť.