Nech sa páči, pol prasaťa. Bývalého ligistu prekvapilo privítanie na dedine

POLTÁR. Mário Zavaterník hrával najvyššiu súťaž za Púchov i Inter Bratislava. 43-ročný obranca donedávna nastupoval ešte v nižších súťažiach, v súčasnosti však už futbal hrá len zo zábavy.

V exhibičnom zápase pri príležitosti osláv sto rokov futbalu v Poltári nastúpil v drese domácich legiend proti internacionálom.

Bol v neustálej permanencii a zastavil mnoho sľubných akcií. Po zápase sa ochotne podelil o svoje dojmy.

V Poltári ste statočne čelili útokom internacionálov v rámci exhibičného zápasu. Ako sa vám hralo?

Bola to výborná akcia. Stretol som veľa spoluhráčov v oboch tímoch, aj zápas bol dobrý. Dosť som sa zapotil, lebo hráči súpera sú zvyknutí ostať vpredu, oni tak hrávajú, navyše trénujú spolu dva-trikrát do týždňa, vládzu behať. My sme už ku koncu nevládali. Ale divákom sa ten zápas musel páčiť.

Nastúpili ste za poltárske legendy. Ste teda odchovanec Poltára?

Hrával som v Poltári za mladší a starší dorast. Potom som išiel do Banskej Bystrice, tam som napríklad hral s Fakym (Ľubomír Faktor), kto teraz proti nám tiež nastúpil. Iných som spoznal v Interi, v Senici či v Púchove.

Hlásateľ vás predstavoval ako účastníka pamätného zápasu Púchova s Barcelonou v pohári UEFA…

Trošku sa pomýlil, lebo som nehral v ani jednom stretnutí. Bol som zranený, po plastike kolena. Nastúpil som v predchádzajúcich rokoch v iných európskych zápasoch, proti Girondins Bordeaux, či vo Freiburgu, na Malte, v Kazachstane…

Bol som však s mužstvom doma i v Barcelone, aj som si vymenil dres. Nastúpiť som však mohol až niekedy v októbri či v novembri na posledné ligové zápasy.

Ako si pamätáte tie zápasy s Barcelonou, keď ste teda boli len v úlohe diváka?

Nikto z nás to nevnímal, že hráme proti takému veľkému mužstvu a veľkým hráčom. Normálne sme sa porozprávali, aj po zápase sme išli do ich kabíny vymeniť si dres. Nebolo to nejaké extrémne. Tí hráči sú už na vysokej úrovni, priateľskí, s každým sa rešpektujú.

S kým ste si vymenili dres?

Mám dres bývalého holandského reprezentanta Michaela Reizigera. Aj nám bolo trošku ľúto, lebo sme išli do barcelonskej kabíny, chalani sa tam bavili a tých dresov tam bolo mnoho, mohli sme si zobrať, ktoré chceme… To ma trošku mrzí, mohol som zobrať aj nejaké iné, ale čo už...

Neskôr ste hrali aj nižšie súťaže. Ako vnímate dedinský futbal?

Je to uvoľnenejšie. Po zápase si dáte pivo, posedíte si chlapcami. Nehovorím, že sme si v prvej lige nedali pivo, ale bolo to nalinajkované, museli sme dbať na regeneráciu a iné veci. Na dedine je to už voľnejšie.

Neťahá vás to ešte na trávnik?

Pred dvoma rokmi som ešte hrával, ale teraz, ako prišla pandémia, už nie. Telo už nevládze. Bez tréningov sa nedá hrať ani piata či šiesta liga. Ten pohyb je potom zlý. Aj tentoraz som si viackrát myslel, že mám loptu, a zistil som, že nie. Človek je zvyknutí, že to v pohode dá, a keď potom to nejde, tak je to trošku divné.

Zažili ste niekedy na dedine nejakú zaujímavú alebo nezvyčajnú situáciu?

Ešte keď som bol veľmi mladý a rozhodoval som. V soboty som hrával za Banskú Bystricu v dorasteneckej lige a nedele som pískaval.

Vtedy som bol trošku v šoku, keď tie dedinské mužstvá nás čakali: „Nech sa páči, tu máte pol prasaťa.“ Ja som sa len pozeral, čo to je. A tí starší rozhodcovia, už skúsení, mi hovorili: „Neboj sa, tu si odrež, tu máš nejakú šunku...“ Bolo to zaujímavé. Ale bitku alebo iný extrém som nezažil.

To rozhodovanie inak netrvalo dlho. Raz som sa zabudol, zakričal som: „Faul, faul!“ Všetci sa na mňa dívali a vtedy som zistil, že ja som rozhodca...