Ušla pred Federerom. Vždy bol môj idol, hovorí Rybáriková

Jej výmeny často patrili k najkrajším na turnajoch. Napriek zraneniam sa väčšinu času držala v elitnej päťdesiatke svetového rebríčka. Na Slovensku bola vždy dvojkou či trojkou. Hrala totiž v ére Dominiky Cibulkovej a Daniely Hantuchovej. "Nesústredila som sa na to. Vždy ma zaujímal najmä môj tenis," hovorí pre SME tenistka MAGDALÉNA RYBÁRIKOVÁ.

Často vravela, že nechce veľkú rozlúčku s kariérou. Nakoniec svoje rozhodnutie oznámila len na sociálnej sieti. Pre pandémiu koronavírusu zrušili tohtoročné finále Fed Cupu v Budapešti, kde chcela kariéru zavŕšiť. "Vedela som, že ďalší rok už hrať nebudem. Mrzí ma, že som nemohla ísť ešte do Budapešti, bolo by to pekné," povedala.

Čo považujete za najsilnejší moment vašej kariéry?

Jednoznačne Wimbledon 2017, kde som prešla do semifinále. Po dvoch operáciách by som nepovedala, že by som to ešte mohla dosiahnuť. Vracala som sa asi zo 400. pozície na svete.

Išli ste z kola na kolo alebo nastal moment, keď ste začali veriť, že môžete prejsť až tak ďaleko?

Vyhrala som predtým trávnatý turnaj (ITF v Ilkey - pozn. red.). Ale brala som to tak, že je to nižšia úroveň ITF. Zahrala som si však aj semifinále WTA turnaja (v Nottinghame). Vtedy mi stúplo sebavedomie. Ale na grandslam som nešla s veľkými očakávaniami.

V druhom kole som porazila Karolínu Plíškovú, vtedy svetovú trojku, ktorá v tom zápase už mala set a brejk k dobru. No stále som si verila. Potom ma čakali súperky, s ktorými som dlho nehrala a nevedela som, čo od nich očakávať. A zdolala som ich, až z toho bolo semifinále.

V rozhovoroch ste spomínali, že vám vtedy gratuloval aj Roger Federer. Čo vám povedal?

Stretla som ho na chodbe po prehranom semifinále a gratuloval mi. Môj priateľ je Švajčiar a rozprávali sa, prišla som za nimi. Nemám problém rozprávať sa s ktorýmkoľvek tenistom, ale on je celý život môj idol.

Priateľ navrhol, aby sme sa odfotili. Ja som potom rýchlo zutekala. Dokonca som raz stretla Orlanda Blooma, ktorého mám veľmi rada. No nemala som trému, keď som sa s ním rozprávala. Roger je v tomto výnimočný.

Boli ste vo svetovej špičke, no zrazu ste po zraneniach museli hrať na turnajoch s dotáciou 25-tisíc dolárov. Čo bolo na tomto období najnáročnejšie?

Dá sa povedať, že som bola tak trochu už rozmaznaná a nevážila si niektoré veci na veľkých turnajoch. Na tých 25-tisícových podujatiach neboli napríklad ani zberači loptičiek. Zápasy zrazu trvali dlhšie. Keď som pokazila prvé podanie, musela som si ísť po loptičku sama. Na tréningoch sme dostávali použité lopty. Niekde sme si museli nosiť aj vodu.

Je vo vašej kariére niečo, čo by ste dnes spravili inak?

Nerada sa pozerám dozadu, čo by bolo, ak by bolo. Som vďačná za to, čo som dosiahla a čo mi bolo poskytnuté. Možno jedna vec, ktorú by som robila inak, ak by som začínala dnes, je, že by som sa viac starala o telo. Viac by som využívala fyzioterapeuta a masáže. V mojich začiatkoch sme mali masáž raz za čas, vírivku možno raz týždenne. Aj cviky sú dnes iné. Ale je to asi normálny vývoj.

Mohlo mať aj toto vplyv na zranenia, ktoré vás počas kariéry sprevádzali?

Hovorím si, že to mohlo byť aj horšie. Tým, že som vysoká a chudá, telo je krehkejšie. Ale ťažko povedať, niektoré hráčky sú vyššie a nemajú tieto problémy. Keď som v sedemnástich mala únavovú zlomeninu a nehrala som štyri mesiace, vôbec som nevedela, ako sa vrátiť. Trvalo mi to dlho. Ale čím som bola staršia, tým som sa tieto veci lepšie učila.

Sú aj hráčky, ktoré zranenia takmer nemajú. Je to vec šťastia?

Ťažko povedať, možno spravili niečo lepšie ako ja. Možno je to aj o šťastí. Poznala som jednu hráčku z Česka, ktorá mala raz za mesiac masáž a celú kariéru nemala jediné zranenie.

Na kurte ste vždy pôsobili pokojne. Pamätáte si na situácie, keď vás súperka chcela rozladiť tým, že sa takticky dala ošetriť, hoci nemala vážny problém?

Hrala som s jednou hráčkou, ktorá je tým známa. Počas zápasu si dala zatejpovať každý prst na ruke aj na nohe.