V marci 2025 sa nachádzal v siedmej stovke svetového rebríčka, keďže prišiel o množstvo bodov pre zranenia a operácie. Sezónu ukončil s dvoma challengerovými titulmi a na hrane prvej dvestovky.

V progrese pokračuje aj v aktuálnej sezóne, keď sa začal presadzovať aj na ATP turnajoch.

Na štvrťfinále v Bukurešti nadviazal výkonmi v Mníchove, kde postúpil do semifinále. Zdolal aj Alexandra Bublika, aktuálnu svetovú desiatku.

ALEX MOLČAN chce využiť aktuálnu formu aj umiestnenie v rebríčku na to, aby vo Wimbledone nemusel absolvovať trojkolovú kvalifikáciu.

Rozprávame sa tri týždne po turnaji ATP Mníchov, kde ste z kvalifikácie postúpili až do semifinále. Predtým ste sa dostali tak ďaleko na ATP turnaji v apríli 2023, keď ste hrali v Bosne a Hercegovine. Čo pre vás dosiahnutý výsledok znamená?

Presvedčil som sa o tom, že stále dokážem hrať vynikajúci tenis. Samozrejme, pred turnajom som nečakal, že sa dostanem do semifinále.

Išiel som do Mníchova s tým, že možno ani nedostanem šancu hrať v kvalifikácii. Stále som bol v pozícii náhradníka. Pred turnajom by som bol rád aj za jednu výhru v kvalifikácii. Hralo sa mi dobre už na predchádzajúcom turnaji v Bukurešti.

Už v Bukurešti som sa cítil dobre na kurte. V Mníchove som na to dokázal nadviazať. Vďaka účasti v semifinále som sa výrazne posunul aj v rebríčku.

225 bodov je obrovská porcia na jeden týždeň. Je to pre mňa veľká vzpruha do ďalšieho priebehu sezóny. Cieľom pre tento rok je návrat do prvej stovky a to, aby som sa v nej udržal. Teraz som blízko splnenia cieľa, čiže je to pre mňa hlavná priorita.

Turnaj v Mníchove pre vás nezačal dobre. Španiel Roberto Carballes Baena vám v prvom sete nedovolil ani gem. Aké zmeny ste urobili vo svojej hre?

Po prvom sete som si iba povedal, že mi to nesadlo a v druhom sete ideme od začiatku. Naďalej som sa sústredil a v hlave som to vôbec neriešil. Pochopil som, ako mám hrať svoju hru a držal som sa toho až do konca.

V Mníchove ste zdolali troch členov svetovej stovky. Z tohto pohľadu bol najcennejší skalp víťazstvo v prvom kole nad Kazachom Alexandrom Bublikom, ktorý dnes uzatvára prvú desiatku. Hrá sa vám lepšie, keď nenastupujete na kurt ako favorit?

Áno. Hrať na veľkých turnajoch proti veľkým hráčom je veľká motivácia. Vtedy viem, že nemám čo stratiť. Keď prehrám s jedenástym hráčom na svete, tak si z toho nerobím ťažkú hlavu. Z tohto hľadiska cítim menší tlak.

Vždy sa mi hralo lepšie, keď som nebol favoritom. Vtedy sa dokážem oveľa viac motivovať a hrá sa mi v podstate lepšie. Akurát na druhej strane nemôže stáť Djokovič alebo Alcaraz. (smiech)

Samozrejme, je skvelé vyhrať zápas proti veľkému favoritovi, ale dobrú formu treba potvrdzovať aj v zápasoch proti hráčom, ktorí sú v rebríčku nižšie postavení.

Pred druhým kolom s Danielom Altmaierom som vedel, že to bude ťažší zápas. Hovoril som to aj trénerovi. Bublikovi je možno jedno, že niekedy prehrá v prvom kole. Má to na saláme. Ale pre hráčov ako ja alebo iní, ktorí sú nižšie postavení v rebríčku, sú tie prínosy bodov za jednotlivé kolá podstatnejšie.

Turnaj v Mníchove vás posunul na 107. miesto. Momentálne sa v rebríčku ATP nachádzate na 110. mieste. Je možné sa s takýmto postavením dostať priamo do hlavnej súťaže ATP turnaja?

Áno, s takýmto postavením sa dá dostať na ATP turnaje. Samozrejme, nie na všetky, ale na turnaje kategórie 250, ktoré budú v priebehu leta.

Keď sa vyskytne týždeň, počas ktorého sa konajú tri ATP turnaje a ďalších päť challengerov, vtedy je vysoká šanca, že sa s takýmto postavením dostanem priamo do hlavnej súťaže.

Teraz nie sú veľké bodové rozdiely v rebríčku. Potrebujem približne päťdesiat bodov, aby som sa dostal do prvej stovky.

Nie je to obrovský rozdiel, ale aktuálnou prioritou je pre mňa účasť v hlavnej súťaži Wimbledonu. Deadline, na základe ktorého sa určí postavenie v rebríčku pre hlavnú súťaž, je o dva týždne.

Budem mať na to jediný pokus. V Bordeaux absolvujem challenger kategórie 175, po ktorom nasleduje Roland Garros. Uvidíme, či to vyjde, alebo nie. Samozrejme, posun na 107. miesto z priečky okolo 170. miesta je skvelý.

Z vašich slov dedukujem, že už nie je možné, aby ste na Roland Garros štartovali v hlavnej súťaži.

Presne tak. Prihlášky na French Open sa uzatvárali v týždni, keď som hral v Mníchove. Ak by bol deadline o týždeň neskôr, možno by som bol štvrtý pod čiarou. Na druhej strane, je to v podstate jedno. Nikomu nenapadlo, že sa v Mníchove dostanem do semifinále.

Vďaka tomu budem v kvalifikácii medzi najvyššie nasadenými. Hlavným cieľom bude postup do hlavnej súťaže. Samozrejme, nie je jednoduché vyhrať tri kvalifikačné zápasy. Ak sa mi to podarí, stanovím si ďalšie ciele. Musím ísť krok po kroku.

Pred turnaji v Mníchove a Bukurešti ste hrali challenger v Zadare. Vo štvrťfinále ste nedohrali zápas s Talianom Stefanom Travagliom. Čo sa vám stalo?

Už počas rozcvičky pred zápasom ma seklo v chrbte a nevedel som sa zbaviť bolesti. Vtedy som sa trochu zľakol. Bolo to dosť nekomfortné a nepríjemné, ale rýchlo sme to vyriešili a je to v poriadku.

Zdravotné problémy výrazne poznačili vašu kariéru najmä v rokoch 2023 a 2024. Kedy ste začali cítiť, že niečo nie je v poriadku?

V roku 2022 som mal skvelú sezónu. Bol som 38. hráč na svete a na konci sezóny som bol na konci prvej päťdesiatky. Aj začiatok roku 2023 som mal dobrý. Získal som pomerne veľa bodov, aj keď tie výsledky neboli tak dobré, ako rok predtým.

Stále som bol v prvej stovke a hralo sa mi dobre. Potom prišli nejaké drobné zranenia, ktoré ma trochu zneistili po psychickej stránke.

Prišiel čas obhajovať body. Uvedomoval som si, že nechcem vypadnúť z elitnej stovky. Postupne sa začali ukazovať zdravotné problémy, ale hral som aj s nimi. Netvrdím, že som bol stále obmedzený.

Bolesti a zranenia sa nepravidelne opakovali. Niekedy som dokázal hrať naplno, potom som nemohol hrať dva týždne a tak sa to opakovalo. V roku 2024 som už bol poriadne limitovaný.

Išiel som na turnaj, kde ma bolelo zápästie. Potom som prišiel domov, kde som dva týždne netrénoval. Potom som mohol týždeň trénovať a následne som musel opäť pauzovať.

Celý tréningový proces som mal rozbitý. Stále ma bolelo najmä zápästie. Dospeli sme k rozhodnutiu ísť na operáciu, pretože iná cesta neexistovala. Myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie. Možno prišlo trochu neskôr.

Na prvom turnaji po operácii zápästia som si odpálil koleno, tak som šiel na ďalšiu operáciu.

VIDEO: Molčan vs Bublik na turnaji v Mníchove

Spočiatku sme čakali, ako sa to vyvinie. Nevedeli sme, kde je problém, pretože testy problém neodhalili. Trápil som sa s tým kolenom ďalšie dva mesiace, až sme sa rozhodli, že to koleno musíme otvoriť. Neprestávalo ma to bolieť a nemohol som normálne behať.

Bolo to nepríjemné z psychickej stránky, na druhej strane, mohol som byť doma s priateľmi a rodinou po dlhej dobe. To obdobie tak malo aj pozitívne stránky.

Už ste trochu načrtli odpoveď na ďalšiu, otázku, ako ste to obdobie zvládali zo psychickej stránky?

Cítil som sa pomerne dobre. Nevnímal som to ako tragédiu, iba som chcel, aby sa tie problémy vyriešili. Ruka ma tak bolela, že som sa už tešil na to, kedy mi ju budú operovať. Tešil som sa z toho, že bolo leto a mohol som ho tráviť s najbližšími.

Horšie som to zvládal po operácii kolena, pretože to bola druhá operácia v krátkom čase. Nerátal som s tým, že prídu ďalšie zdravotné problémy.

Napriek tomu som sa stále nevzdával. Vôbec som nerozmýšľal nad koncom kariéry. Zostal som namotivovaný a minulú sezónu som začínal tým, že idem prakticky od nuly.

Od začiatku sezóny som hral dobre. Vyhral som niekoľko ITF turnajov a postupne som sa posúval. Za minulý rok som na seba hrdý. Dúfam, že tento rok budem v progrese pokračovať.

V minuloročnom rozhovore pre Denník N ste povedali, že v rámci mentálneho tréningu sa rozprávate pred zápasmi s trénermi. Ak by ste mohli povedať, o čom sú takéto rozhovory?

Mám tenisového trénera, s ktorým pred zápasom rozoberáme taktiku. Rozprávame sa o tom, čo by som mal hrať ja alebo akú hru očakávame od súpera. To sú klasické rozhovory.

Pred zápasom mám vždy telefonát aj s mentálnym trénerom. Ten rozhovor mi pomáha namotivovať sa. Poviem mu to, čo chcem od seba na kurte. Tým, že to poviem niekomu, tak to prirodzene chcem dodržať.

Nechcem zachádzať do detailov, o čom sa rozprávame, ale tie debaty najmä o zápase. Ja mu poviem svoje myšlienky o tom, ako chcem poňať zápas. Nie sú to komplikované rozhovory.

Mojim mentálnym trénerom je Adam Kocian. S Adamom spolupracujeme už od roku 2020. Samozrejme, keď som bol zranený, tak sme mali prestávku.

Za semifinále ATP turnaja ste získali okrem bodov do rebríčku aj finančnú odmenu 137-tisíc Eur. Aká čiastka vám zostala, keď od odmeny odpočítate dane, odmenu pre trénera, letenky a ďalšie nutné výdavky?

Sú to veľmi slušné peniaze. Samozrejme, musel som odviesť daň a nejaký podiel zo sumy podľa uzatvorených zmlúv.

Turnaj bol pre mňa veľký skok aj z finančnej stránky. Dá sa povedať, že mi po dlhšom čase prišla na účet zaujímavá suma, ale to patrí k tenisu. Nič som si za to nekúpil, iba dobré jedlo. Dúfam, že takéto sumy ešte pribudnú.

Ako ste už spomenuli, po návrate po zranení ste začali hrať na ITF turnajoch. Tie najnižšie majú dotáciu 15-tisíc dolárov. Ako ste zvládli návrat do súťažného diania z finančnej stránky?

Bezproblémovo. Už predtým som niečo v tenise zarobil, takže som mal finančnú istotu. Navyše mi v tom pomáha Národné tenisové centrum.

Samozrejme, keď som šiel na tie turnaje, tak som musel niečo zaplatiť, ale podarilo sa mi ich vyhrať. Takže tie náklady sa mi vrátili. Potom som sa posunul na úroveň challengerov, kde tenista už dokáže niečo zarobiť.

V mojej situácii by bolo asi hlúpe, aby som sa pozeral na turnaje skrz peniaze. Môj cieľ bol úplne iný. Vedel som, že mám na viac, ako hrať ITF turnaje, takže som to vôbec neriešil.

Pre mňa bolo podstatné, že hrám, som zdravý a vyhrávam. Samozrejme, keď človek dlhšie nezarába peniaze, tak si nemôže dovoliť rozhadzovať. Ale nikdy som sa neocitol v situácii, že by som si musel požičať, aby som mohol hrať tenis.

Rozprávali sme sa už o daniach. S akými ďalšími výdavkami musí profesionálny tenista rátať bez ohľadu na to, na aký turnaj ide?

Základným výdavkom je letenka. Keď idete na veľké turnaje, platíte si iba letenku. Hotel, strava, odvoz z letiska a späť je pre tenistu zadarmo. Keď ide na turnaj tréner, tak mu hráč musí zaplatiť ubytovanie.

Mne s týmito záležitosťami pomáha Národné tenisové centrum, kde mám zmluvu. Čo sa týka daní, tie každý odvádza v krajine, kde sa konal turnaj. Ďalšiu daň potom platím na Slovensku, ale zvyčajne to nie je veľa peňazí.

Ako vyzerá podpora zo strany Národného tenisového centra?

Na Slovensku nemáme nič lepšie, ako toto centrum. Podmienky na tréning, ktoré máme, sú pre každého hráča veľmi dobré. Aj finančná podpora je obrovská.

Podpora, ktorú tu dostávame, nie je v každej inej krajine. Najmä mladí hráči, ktorí sú súčasťou centra, nemusia riešiť, či majú peniaze na to, aby šli na turnaj. Samozrejme, dnes sa kritizuje všetko, aj tenis. V médiách odznie veľa poloprávd.

Lenže realita je trochu iná a je smutné, že je veľa ľudí, ktorí ju poznajú, ale budú si vymýšľať, rozprávať nejaké polopravdy a osočovať ľudí pre naplnenie vlastných ambícií. Oni nás nechcú podporovať, ale iba kritizovať.

Mohli by rozprávať aj pozitívnejšie, ale to nerobia. Keď sa dosiahne nejaký úspech, tak znižujú jeho hodnotu. Keď príde neúspech, tak si otvoria ústa na plné obrátky. Je smutné, že ľudia, ktorí by nám mali pomáhať, nám škodia.

Od minulého roka spolupracujete s trénerom Tiborom Tóthom. V čom vidíte jeho najväčší prínos?

S Tiborom sme si sadli najmä z ľudskej stránky. Podobne vnímame aj moju tenisovú hru. Je to veľmi dôležité, pretože ma v rámci hry netlačí do niečoho, čo by pre mňa nebolo komfortné.

Trávim s ním množstvo času počas roka, preto je podstatné, aby sme mali spoločné témy. Nevedeli by sme sa rozprávať iba o tenise. Tibor ma dokáže namotivovať a má môj zdravý rešpekt, čiže si nedovolím odvrávať. Spolu nám to funguje.

Na aký čas ste sa dohodli na spolupráci?

Podpísali sme klasickú zmluvu do konca roka. Neviem, čo bude na budúci rok, ale myslím si, že budeme pokračovať v spolupráci.

Prichádza leto a s ním aj obdobie dovoleniek. Viete si ako profesionálny tenista nájsť čas aj na oddych niekde pri mori?

Dá sa to, ale je to komplikované. Leto je gro sezóny. Navyše je veľa antukových turnajov, tak ich chcem odohrať čo najviac.

Samozrejme, môže sa stať, že prídem k nejakému zraneniu a pôjdem si na niekoľko dní oddýchnuť. Na konci sezóny, teda niekedy v novembri, máme čas na to, aby sme niekam šli. Napríklad na Maldivy, do Dominikánskej republiky, Thajska alebo inde.

Treba na tú dovolenku cestovať ďalej, keď sa v Európe už nedá dovolenkovať.

Keď máte voľný čas, sledujete tenis v televízii?

Občas. Buď keď hrá Jannik Sinner, Carlos Alcaraz alebo ide o finále veľkého turnaja. Inak nie. Skôr si pozriem výsledok zápasu. Sinner a Alcaraz sú moji obľúbení tenisti na sledovanie, pretože na ich hru sa dobre pozerá. Pustím si najmä Alcaraza, pretože ho vnímam ako niekoho výnimočného.

Premýšľali ste niekedy nad tým, kde by ste boli, nebyť početných zranení?

Nepozerám sa na to takýmto spôsobom. Niekedy je tých zranení veľa, ale všetko je tak, ako má byť. Nemá zmysel sa nad tým zamýšľať. Vždy môže prísť lepšie, aj horšie obdobie.

Budúci rok budete mať tridsať rokov. Máte vekovú hranicu, do ktorej by ste chceli byť profesionálnym tenistom?

Budem úprimný. Vôbec neviem, kedy by som mal skončiť. Najmä z fyzickej stránky uvidím, dokedy sa mi bude dať hrať. Sú tenisti, ktorí hrajú aj v štyridsiatke.

Samozrejme, vtedy tá výkonnosť už klesá, ale tréning a regenerácia sa zmenili, dnes sú na vysokej úrovni a vďaka tomu tá kariéra profesionála trvá dlhšie. Uvidíme, kedy skončím, ale myslím si, že najlepšie roky mám ešte pred sebou.

Rozmýšľali ste už nad tým, čo by ste chceli robiť po aktívnej kariére?

Áno, ale zatiaľ nemám jasnú predstavu. Nad niečím rozmýšľam, ale uvidíme, či to tak bude, alebo nie.

Vlani ste sa oženili. Zmenilo sa niečo vo vašom osobnom alebo tenisovom živote?

Nemyslím si, že nastala nejaká zmena. Tým, že sme s manželkou už dlho, tak svadba nebola veľká zmena, skôr ďalší krok. Obaja sme po nej túžili. Samozrejme, sme za to veľmi radi.

Vaše telo zdobí množstvo tetovaní. Kedy ste s tým začali?

Prvýkrát som sa dal potetovať, keď som mal osemnásť rokov. Dal som si vytetovať dátum narodenia mojej mamy. Postupne som si pridal ďalšie tetovania a dnes už mám obidve ruky potetované, takže pôjdeme ďalej.

Páči sa mi to, aj keď dnes už nie je trendom byť potetovaný. Ale neprekáža mi to. Naposledy som sa dal potetovať pred dvomi týždňami a rád by som ešte niečo pridal tento rok.

Podľa čoho si vyberáte motívy?

Už mám veľa tetovaní a často si pozerám iné tetovania, aby som sa inšpiroval. Potom mám v hlave predstavu, ako by tetovanie malo vyzerať. Mám ich toľko, že sa nedá mať ku každému z nich nejaký hlbší zmysel. Záleží mi iba na tom, aby tetovanie zapadlo k iným a dobre vyzeralo.