Lyžiar Martin Hyška: Iba vyhrávať sa nedá. Ani v športe, ani v živote

Ráno sa vrátil zo Svetovej univerziády v španielskej Granade, napoludnie sme si dali čaj a rozhovor a o pár minút neskôr už odchádzal do Poľska na ďalšie preteky. Lyžiar telom i dušou, večný optimista, ktorého i keď brzdia časté zranenia, boj o najvyššie méty nevzdáva. Momentálne najlepší slovenský juniorský slalomár, 20-ročný Humenčan Martin Hyška alias Zajo. Martina k lyžovaniu priviedol otec. Desať rokov bol jeho trénerom, masérom, asistentom, šoférom, sponzorom, pričom však nezabúdal byť aj tým najdôležitejším, otcom. „Viem, že mojich rodičov to stojí veľa peňazí, že musia tvrdo pracovať, aby som ja mohol športovať na takejto úrovni. Ale oni tvrdia, že to robia radi, lebo to robia pre mňa, tak ich nemôžem sklamať,“ vyznáva sa Zajo. Aj preto je súčasťou rozhovoru Martin Hyška st.

Martin má dnes 20 rokov. Vráťme sa ale na začiatok. Kedy sa vo vás zrodila myšlienka, že z vášho syna bude raz lyžiar?

Martin st.: Ja som tiež športoval, preto som sa snažil viesť k športu aj svoju dcéru, ktorá je o 11 rokov staršia ako Martin. Nepochodil som však. Martin bol živel odmala. Stále chcel súťažiť, aj sám so sebou. Musel som mu merať čas, aj keď bežal hore po schodoch a potom porovnával, či sa zlepšil alebo nie. Spolu s priateľmi sme práve v čase, keď mal 3 – 4 roky, založili Humenský lyžiarsky klub a bolo rozhodnuté. Po nábore v ňom trénovalo až 25 detí od 4 rokov a môj syn, samozrejme, tiež.

Čo sa stalo potom, že dnes o nikom z nich nepočuť?

Martin st.: V podstate som ani nepredpokladal, že sa do toho Zajo tak „zažerie“. Už na prvých pretekoch na Plejsoch obsadil veľmi pekné miesto a vtedy som pochopil, že to má význam. Boli to však veľmi úspešné roky aj pre iné deti. V jednej sezóne sme mali až šesť zverencov, ktorí sa umiestnili do desiateho miesta v Slovenskom pohári. Bolo to v rokoch 1997 – 2000. Lyžovanie v Humennom bolo dobre naštartované.

Zajo: Spočiatku stačilo veľké nadšenie, ale potom to začalo byť veľmi náročné na cestovanie i financie. Ono to tak býva, že niekomu stačí len prvý level a potom sa rozhodne ísť inou cestou. Ja som však chcel ísť ďalej. Veľa záležalo od rodičov, ako sa rozhodnú. U nás to bolo jednoznačné. Nebolo čo riešiť.

Nielen dieťa musí chcieť, ale aj rodič musí veľa obetovať ...

Martin st.: Naším domácim kopcom bola neďaleká Danova, ale časom to už nestačilo. Kto sa rozhodol pokračovať, chodil s nami na ľadovce. Pred pretekmi sme išli o dva dni skôr, aby sme mohli trénovať aj v iných podmienkach ako doma a aby sme ušetrili cestu. Vtedy pretekali už len dve – tri deti. Martin už ako päťročný trénoval na ľadovci a to prinieslo svoje ovocie. Ako šesťročný vyhral prvýkrát Slovenský pohár. Boli to začiatky, ešte sa dalo všelijako.