Smiali sa mu, že nevie hrať. Po štyridsiatke sa pripravuje na druhú ligu

Nováčikom druhej ligy je MŠK Námestovo. Famózny triumf v tretej lige Stred pomohol Námestovčanom získať JURAJ SIMAN, legenda oravského futbalu.

Vo veku 44 rokov bude Siman jedným z najstarších hráčov v celoslovenskej súťaži.

Vďaka čomu sa vám podarilo triumfovať v tretej lige?

Za úspechom sme išli poctivou prácou. Mali sme dobrý herný štýl, kvalitne sme bránili a vyrážali do rýchlych brejkov.

V tíme bola skvelá partia, ktorá je základom úspechu. My sme v kabíne ako jedna rodina, čo sa ukázalo aj na ihrisku.

Ako ste triumf oslávili?

Chalani poriadne, vypili si aj viac dní po sebe (smiech). Ja som však oslavoval skromne. Dal som si za pohárik a to bolo všetko.

Prečo?

Som mestský policajt a nepotrebujem si v meste spraviť hanbu (smiech). Viem, že k takýmto triumfom patrí alkohol, ale ja som skoro abstinent. Takéto veci nechávam pre mladších (smiech).

Patrí to k môjmu životnému štýlu. Ak sa chcem v mojom veku držať vo forme, musím sa veciam prispôsobiť.

Vďaka čomu sa ešte držíte v kondícii?

Kedysi dávno som bol reprezentant Slovenska v atletike, s futbalom som začal až po dvadsiatke, takže ťažím aj z minulosti. Stále však štyrikrát do týždňa trénujem.

Vždy som chcel hrávať útočníka, ale nikdy mi to tréneri nedovolili. Vraj som dobrý bežec, takže na strednom záložníkovi mi to pasuje najlepšie.

Keď som bol v Dolnom Kubíne, hral som ofenzívnejšie a teraz v Námestove zas defenzívnejšie.

Nabehám sa, ale mám to vo vienku. Vždy som mal prirodzene dobrú kondíciu, sám neviem prečo.

Beháte s o dvadsať rokov mladšími chlapcami. Nerobí vám to problém?

Nie, vôbec. Rýchlosť tam už nie je, ale inak celkom stíham. Keď bola korona prestávka, robil som si individuálne tréningy.

Vraveli ste, že s futbalom ste začali až po dvadsiatke. Dosť neskoro, nie?

Chvíľku som predtým hrával za žiakov, ale potom som sa sústredil hlavne na atletiku. Po vojne ma oslovili bývalí tréneri, aby som to skúsil. A ja som neváhal.

Začínal som v poslednej triede doma v Kline, neskôr som prešiel do tretej ligy do Námestova. Bol to neskutočný rozdiel, obrovský skok.

Bolo náročné prispôsobiť sa. Chalani si zo mňa robili na tréningoch srandu, jasle sem, jasle tam. Lietal som ako špinavá handra.

Chvíľu som to chcel zabaliť, skončiť to. Ale nevzdal som sa. Povedal som si, že ja ešte ľuďom ukážem a naučím sa hrať futbal.

Z vtedajších spoluhráčov už nekope do lopty nik, iba jeden na dedine. A ja idem hrať druhú ligu.

Som pripravený a odhodlaný pomôcť tímu svojimi skúsenosťami. Viem, že som už starý, ale verím si. Chcem zabojovať a nechať na ihrisku všetko.

Môže sa stať, že nebudem proti kvalitným súperom stíhať. No musím to skúsiť. Ak by to bolo fiasko, stiahnem sa do nižšej súťaže.

V druhej lige budete zrejme najstarším hráčom.

Už v tretej som bol najstarším, ak teda nerátame pár brankárov.

Čomu vďačíte za svoju futbalovú dlhovekosť?

Dám si klobásu, slaninu a nemám problém (smiech). Treba sa najesť, ale hlavne športovať, držať si váhu.

Dokedy plánujete hrať?

Zatiaľ nekončím a ani končiť neplánujem. Kariéru ukončím v rodnom Kline, kde chcem robiť brankára. V zimnej sezóne rád v hale chytám, preto chcem vyskúšať, či mi to pôjde aj na veľkom ihrisku.

Ktorý z úspechov považujete za najväčší?

Postupy do druhej ligy s Dolným Kubínom a Námestovom.

Môj sen bolo zahrať si Slovenský pohár, čo kedysi nebolo jednoduché. Hrali ho len druholigisti a prvé celky z tretej najvyššej súťaže. Keď som prvýkrát nastúpil v pohári, bol som šťastný.

Teraz hrajú Slovanft Cup aj kluby z piatej ligy, čo je podľa mňa dobrá myšlienka. Slabšie dedinky sa môžu konfrontovať s tými najsilnejšími a chlapci majú zážitok na celý život.

Proti komu by ste si v tejto sezóne chceli zahrať vy?

Hral som už proti Slovanu, Trnave, Žiline a Banskej Bystrici, teraz by ma potešila Dunajská Streda. Alebo aj proti takému Ružomberku by to bolo zaujímavé, možno by sme chlapcov potrápili.

Druholigovú sezónu štartujete doma proti Dukle Banská Bystrica. Tešíte sa?

Veľmi. Bude to veľký zápas, sviatok. Dúfam, že diváci sa nebudú chodiť pozerať len na súperov, ale hlavne na nás. Že ponúkneme dobrý futbal a nebudeme na chvoste tabuľky.

Najskôr som mal myšlienky, že postupom to v Námestove ukončím. Všetci mi však vraveli, aby som to aspoň rok skúsil a ja som za.

Aké máte v kariére ciele?

V mojom veku? Žiadne (smiech). Hlavne byť zdravý. Mňa už desať rokov kolegovia v práci podpichujú, kedy to už ukončím. Tým ma však len ešte viac nabudia, aby som pokračoval.

Keď prídem na štadión, všetci sa ma vždy pýtajú: Dnes majú tréning starí páni? (smiech). Ja sa vždy usmejem a idem ukázať, že ešte nie som do starého železa.

Spoluhráči vám v kabíne vykajú?

Je pravda, že väčšine by som mohol byť otcom, ale, samozrejme mi tykajú (smiech). Ale bolo by zaujímavé, keby na mňa kričali: Ujo, prihrajte mi (smiech).

Dovolia si mladší spoluhráči na vás zvýšiť hlas?

Tak to zas nie. Ale ani ja nie som taký, že by som po niekom pokrikoval. Nik nie je neomylný, každý spraví chybu. V takýchto situáciách sa však treba podporiť.

Máte za sebou bohatú kariéru, prezradíte nejaké pikošky?

Úsmevné situácie sme zažívali, keď nás trénoval ocino Dušana Tittela. V Podbrezovej postavil zostavu a desať minút vysvetľoval spoluhráčovi Jožkovi Demkovi ako má brániť a na ktorých hráčov si má dávať pozor. On poslušne poslúchal a potom mu vraví: Tréner, ale ja nehrám.

Všetci sme sa dobre pobavili a spomíname na to dodnes.

Rovnako ako na to, keď v Moldave nad Bodvou tréner Tittel kričal na súperových hráčov za bránou, aby sa rozcvičovali poriadne. Pomýlili si ich totiž s našimi. Tí len pozerali ako puci (smiech). Veru, zažili sme s ním kopec srandy, skvelý človek.

V tých časoch som bol v zostave roka druhej ligy, na čo som bol hrdý. Tešil som sa, že sa mi podarilo dosiahnuť úspech napriek tomu, že som začal s futbalom neskoro.

Nemrzelo vás, že ste nikdy nehrali najvyššiu súťaž. Alebo, že ste neokúsili zahraničie?

Volali ma do Michaloviec, dávali mi aj fajn podmienky. Ja mám však dobrú prácu mestského policajta, ktorú robím rád, a tak som len slušne odmietol.

Na Orave som doma, v Kline mám dom. Mám tu svoje zázemie a chcem tu zostať.

Raz som bol s kamarátom na skúške v nejakej českej dedine pri Třinci, už ani neviem ako sa volá. Pamätám si, ako sme išli na Škode 105 do sveta (smiech). Nakoniec si ma aj vybrali, no keďže kamaráta nechceli, vykašľali sme sa na nich.

Ja hrám futbal pre radosť, nie pre peniaze. A tak to aj ostane. V Námestove mám zázemie, priateľov a som pripravený nechať na ihrisku srdce.