V Rusku ho platili cash do kufríka. Zahral si aj proti Brazílii s Ronaldinhom

Na olympiáde v austrálskom Sydney si v začiatkoch svojej kariéry zahral proti Brazílii s hviezdnym Ronaldinhom.

Postupne, v rokoch 2002, 2004 a 2006, zažil pády Prešova, Slovana a Interu do druhej najvyššej súťaže.

Bol pri pamätnom zápase Košíc s Prešovom, kde išlo v poslednom kole o záchranu v súťaži a zažil aj náročné časy v Slovane, tesne pred nástupom éry Ľudovíta Černáka.

Bývalý ligový útočník JÁN ŠLAHOR (44), ktorý legionárčil v ďalekom Rusku, ale aj susednom Rakúsku, sa dnes venuje podnikaniu a žije za hranicami Slovenska.

Z útočníka brankár s vlastnou firmou

Veľa futbalistov po kariére rieši, čo a ako ďalej, veľa z nich má problém ďalej sa uplatniť.

Niektorí zvolia trénerské remeslo, ďalší sa vyberú inou, možno trochu kľukatejšou cestou.

Postavou nevysoký, robustný útočník sa po kariére dal na podnikanie v ktorom sa mu darí.

„Ešte keď som nevedel, že budem hrávať profesionálne futbal, som si urobil vysokú školu. Zároveň, tejto oblasti podnikania sa venovali moji rodičia, čiže som mal v hlave stále aj záložný plán,” prezrádza na úvod Ján Šlahor.

Z malej, rodinnej firmy, ktorá mala vo svojom úvode troch zamestnancov, vybudoval firmu s päťdesiatimi zamestnancami.

„Podnikám spolu s bratrancom. Čo sa týka oblasti podnikania, podnikáme so zdravotníckymi pomôckami. Firma je na trhu už jedenásť rokov. Myslím si, že za tú dobu sme sa vypracovali na jednu z najväčších firiem v tejto oblasti, ak vezmem do úvahy slovenský trh.

Roboty je stále dosť, sťažovať sa na jej nedostatok nemôžem, aj keďtáto doba dáva trochu zabrať aj nám,” vraví ďalej bývalý útočník a vzápätí odpovedá aj na otázku, či nejakým spôsobom ostal vo futbalovom dianí.

„Ako fanúšik pred telkou. Skôr si užívam to, že nie som aktívny a mám voľné víkendy, ktoré trávim s rodinou. Čas od času si aj s partiou zahrám v Bratislave malý futbal, aj to som sa z útoku prepracoval do brány. Predsa len, kondične som trochu inde ako mladí chalani, mám sedavé zamestnanie, zároveň sa na nudu nesťažujem ani doma, keďže máme spolu s manželkou tri deti.”

Na olympiáde proti Ronaldinhovi

Jedným z vrcholov v kariére športovca sú majstrovstvá sveta či olympiáda. Niekto na účasť čaká niekoľko rokov, iní sa jej nedočká nikdy. Jánovi Šlahovori sa to podarilo v samom úvode jeho kariéry.

Slovensko reprezentoval na letnej olympiáde v roku 2000. Tá sa uskutočnila v austrálskom Sydney.

„Jeden z najkrajších momentov mojej kariéry. Naozaj, tie zápasy som si užil. Dodnes mám pri spomienke na olympiádu zimomriavky,” prezrádza Šlahor, ktorému sa pod piatimi kruhmi podarilo streliť aj jeden gól do siete Južnej Afriky.

Okrem Juhoafričanov si vtedy Slováci v skupine zmerali sily aj s Japonskom a Brazíliou, ktorá mala na súpiske Ronaldinha.

„Hoci bol vtedy vekom ešte iba tínedžer, boli sme upozorňovaní na to, že ide o veľký talent. Počas zápasu som ho nejako extrémne neregistroval, s odstupom času však všetci zúčastnení vnímame, akú kariéru sa mu neskôr podarilo urobiť.”

Majú ho za východniara

Po návrate z olympiády bol Ján Šlahor na súpiske bratislavského Slovana. V mužstve, ktoré hralo o titul, sa popri viacerých skúsených hráčoch presadzoval menej.

Po skončení sezóny, v ktorej obsadili belasí druhé miesto, kedy museli skloniť hlavy pred mestským rivalom Interom, zvolil preto Šlahor možnosť hosťovania na druhom konci republiky – v Prešove.

„Hosťovanie v Prešove mi padlo neskutočne vhod. V Slovane som sa presadzoval ťažšie. Bol to môj druhý klub, začal som pravidelne hrávať. Fakt som sa tam cítil super. Mal som dôveru trénera, všetko, až na ten záver, bolo výborné,” hovorí ďalej Šlahor, ktorý naráža na fakt, že Prešov po danej sezóne zostúpil o súťaž nižšie.

O zostupe “Koňarov” sa rozhodlo v pamätnom zápase s Košicami, na začiatku júna 2002.

Tatranu následne na to trvalo šesť rokov, kým sa vrátil medzi slovenskú elitu.

„Ten zápas si nie je možné nepamätať. Dvoma gólmi ho vtedy rozhodol Rado Zábavník. Pamätám si, že sme súťaž dohrávali s torzom hráčov, boli tam nejaké zranenia, karty. Bohužiaľ, dopadlo to ako dopadlo,“ pospomínal si Šlahor.

„Chceli sme ten zápas vyhrať, bolo to derby, hralo sa pred pred vypredaným štadiónom. To stretnutie malo svoj špecifický náboj, žiaľ, nevyšlo nám to,” dodáva ďalej Šlahor, podľa ktorého vedenie hráčom špeciálnu odmenu za výhru nad Košicami a záchranu v súťaži, nesľúbilo.

„Z futbalového, ale aj osobného hľadiska mi bolo na východe dobre, hoci boli aj problémy, vypadnutie, meškajúce výplaty a podobne. Veľa ľudí si inak dodnes myslí, že som z východu, hoci to tak nie je.”

Finančné suchoty v Slovane

Po roku v Prešove sa Šlahor vrátil späť do Slovana, ktorého bol kmeňovým hráčom.

Kým sezóna 2002/2003 bola z pohľadu belasých vďaka tretiemu miestu úspešná, tú nasledujúcu poznačili finančné suchoty a vypadnutie do druhej ligy.

„Tá sezóna bola celá zlá, osobne aj tímovo. Ešte pred sezónou som si zlomil nohu, bol na maródke. Neskôr som začal hrávať, avšak nebolo to ono. Meškali nám výplaty, kľudne aj dva-tri mesiace, veľakrát sme rozmýšľali o tom, či vôbec vycestujeme na zápas. Bolo to veľmi zlé obdobie, ktoré aj tak dopadlo,” dodáva ďalej Šlahor, ktorý súhlasí aj s tým, že pre Slovan bolo vypadnutie vykúpením.

„Asi áno, zmenili sa majitelia, začala sa nová éra. Klub sa pomerne rýchlo pozviechal a vrátil do najvyššej súťaže.”

Ruský vlak do neznáma

Po vypadnutí Slovana do druhej najvyššej súťaže a finančných suchotách, ktoré klub postihli, sa rodák z Prašníka pri Piešťanoch rozhodol, že si vôbec prvýkrát v kariére vyskúša legionársky chlebík.

Zamieril do Ruska, upísal sa vtedy druholigovému Saransku.

„Dlhodobo som bol v kontakte s jedným ruským manažérom, zároveň som bol na skúškach vo viacerých ruských kluboch, nakoniec to vyšlo na Saransk,” prezrádza Šlahor na margo toho, ako sa zrodilo ruské angažmán a vzápätí dodáva pikošku v podobe cesty do mesta, kde sa v roku 2018 uskutočnili futbalové majstrovstvá sveta.

„V Moskve mi dali lístok, posadili ma na vlak a povedali, že za jedenásť hodín vystupujem. To bolo všetko. Musím sa priznať, že som vo vlaku celú noc nespal a mal som mierne obavy.

Celé sa to zbehlo rýchlo. Prišiel som, na stanici ma čakali zástupcovia klubu, hneď ma odviedli na ihrisko, kde sme hrali tréningový zápas a následne, o tri dni na to, som už nastúpil v súťažnom stretnutí,” dodáva ďalej bývalý hráč, ktorému podľa vlastných slov veľmi pomohlo, že sa v škole učil a zároveň maturoval z ruštiny.

Letecké zážitky

Druhá najvyššia ruská súťaž je typická tým, že mužstvá musia prekonávať veľmi veľké vzdialenosti.

V sezóne, kedy Ján Šlahor pôsobil v Saransku, účinkovali v súťaži aj kluby z Chabarovsku a Vladivostoku.

Jednou z najväčších vzdialeností medzi dvoma klubmi bola vzdialenosť medzi Groznom a Vladivostokom, ktorá čítala takmer 10 tisíc kilometrov.

„Väčšinou sme vyrážali na tripy, kde sme v tesnej blízkosti odohrali po dve-tri stretnutia. Živo si pamätám na trip do Chabarovska, kde sme išli približne deväť hodín letecky, odohrali sme zápas a následne na to sme sa vlakom premávajúcim na trase Transsbibírskej magistrály presunuli do Vladivostoku,” pokračuje Šlahor, ktorému nedá nespomenúť ani zážitky spojené s leteckou prepravou v Rusku.

„Doslova tam v niektorých prípadoch v lietadlách “nakopávali vrtule”. Zo začiatku som mal obavy, neskôr som si zvykol. Bol to taký ten typický ruský kolorit, muž s baranicou sa ešte pred odletom snažil natočiť vrtuľu, nešlo to, následne sa to podarilo, do toho sa zjavil dym, prišiel kapitán a vravel, že je všetko v poriadku. Nedôvera sa ale s postupom času vytrácala.”

Výplata do kufríka

V Rusku zažil Ján Šlahor podľa vlastných slov finančne najlukrativnejšie podmienky počas svojej hráčskej kariéry.

„Platili nás cash priamo do pripraveného kufríka. Ja som mal od nich prezývku Ján Čemodan, čo v preklade do slovenčiny znamená kufor,” prezrádza ďalej s úsmevom Šlahor.

„Zo začiatku som sa niektoré veci v Rusku díval s vypúlenými očami, neskôr som si však zvykol. Som aj trochu prekvapený, že vzhľadom na to, akú majú veľkú základňu a možnosti, futbalovo sa neradia medzi tú úzku špicu, respektíve nevedia urobiť nejaký dobrý výsledok,“ dodáva ďalej hráč, ktorý počas ročnej anabázy v Rusku zažil aj povestnú bázu.

„Spomeniem jednu úsmevnú príhodu z bázy, kde sme viacerí spoluhráči bývali. Jeden deň za nami prišli tréneri a kluboví činovníci a hovorili niečo o tom, že v blízkosti nastal výbuch atómovej elektrárne. Následne na to doniesli sud červeného vína a museli sme sa natierať jódom. Ako to býva v Rusku zvykom, neostalo to iba pri jednom sude. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že v meste sa pár ľudí otrávilo jódom a celé to bol planý poplach. To celé sa udialo dva dni pred zápasom, ktorí sme, samozrejme, prehrali,“ dodáva s úsmevom Šlahor.

Záver kariéry poznačili zranenia

Po angažmáne v Saransku, kde strávil celú sezónu 2004/2005, mal pokračovať v Rusku. Na spadnutie bolo jeho angažmán v Spartaku Naľčik, ktorý vtedy postúpil do najvyššej ruskej súťaže.

„Boli sme viac-menej dohodnutí. Podmienky, ktoré mi ponúkli, boli viac ako zaujímavé. Bohužiaľ, čo čert nechcel, počas prestávky som si doma zlomil nohu a z druhého ruského angažmánu napokon zišlo.”

Pre útočníka, ktorý bol vtedy v najlepšom futbalovom veku išlo už o druhé zlomeninu nohy. Tú prvú utrpel počas pôsobenia v Slovane.

„Cez tie zranenia to nebolo ono. Rozohrával som sa doma vo Vrbovom, neskôr som si ešte zahral za Lučenec, Inter a Senec a v rakúskych nižších súťažiach. Keď som končil s profesionálnym futbalom, bol som na tom tak, že som mal problém ľavou nohou kopnúť do lopty.”

Hoci záver kariéry Jána Šlahora poznačili zranenia, aj s odstupom času na ňu spomína rád.

„Nehovorím, že som mal nejakú úspešnú kariéru, ale som s ňou spokojný. Pôvodne som išiel do Bratislavy študovať, neskôr sa mi vydaril angažmán v Devíne, záujem prejavil Slovan. Poviem pravdu, že som to nečakal. Toho času sa okolo mňa točili rôzni agenti, mal som ponuky zo Švajčiarska,” prezrádza.

„Mnoho lepších futbalistov odo mňa, či už celkovo, alebo z kraja, kde pochádzam, nedosiahlo viac. Cesta úspechu či neúspechu je cestou po veľmi tenkom ľade, čo pri futbale platí obzvlášť. V globále som však spokojný, videl som kúsok sveta. Futbal mi dal naozaj veľa a som s ním, hoci v inej pozícii, dodnes,” vravel Šlahor.

Osud Interu ho mrzí

Kým bratislavský Slovan sa pozviechal a dnes je tým najlepším, čo na Slovensku máme, osud Prešova a Interu, bývalých klubov Jána Šlahora, je aspoň nateraz, smutným.

Obe bývalé bašty slovenského klubového futbalu účinkujú iba v tretej najvyššej súťaži a svoje domáce zápasy hrajú za hranicami mesta.

„Je to smutné. Myslím si, že Bratislava si zaslúži dve, ak nie tri kluby v najvyššej súťaži. Pomohlo by to aj Slovanu, derby je derby. Tie zápasy, hoci Inter nikdy nemal veľké fanúšikovské zázemie, mali vždy svoj náboj. Mrzí ma aj to, že klub skončil za hranicami mesta a hrá v Stupave. Neviem, nemôžem tomu prísť na chuť. Žijem v Rakúsku a keď vidím, aké sú tu podmienky pre šport, prípravu…Nedá sa to porovnať.”

Celkovo však na anabázu v bratislavskom Interi spomína rád.

„Ponuka z Interu prišla na sklonku mojej kariéry, kedy som mal zdravotné problémy a nedúfal, že vôbec nejaká ponuka príde. Majiteľ spolu s manažmentom, ktorý tam vtedy bol, chcel oživiť túto značku. Zároveň vsadili na viacerých bývalých hráčov, pričom si spomenuli aj na mňa, za čo som im aj s odstupom času vďačný,” zdôrazňuje Šlahor.

„V Interi som zažil éru trénera Jurkemika, spomínam na to obdobie, hoci skončilo zostupom, veľmi rád. Zároveň radím trénera Jurkemika spolu s Radolským či Goffom k tým najlepším, ktorí ma kedy viedli,” dodáva na záver Šlahor.