Utorok, 13. apríla, 2021Dnes je Deň nespravodlivo stíhaných, Meniny má Aleš

Je šoumen okresného futbalu. Do bránky sa postavil po pätnástich rokoch

(Autor: Ladislav Szibilla)
Ivan Mriška|5. mar 2021 o 10:15

Všetci ho poznajú pod prezývkou Kapor.

Motivoval ich slovenský reprezentant Juraj Kucka, ktorý si s nimi prišiel zatrénovať. Futbalisti MTJ Pravenec sú v šiestej lige OblFZ Prievidza na prvom mieste tabuľky.

Na konte majú z desiatich zápasov desať výhier a suverénne kráčajú za postupom. Pravenčania inkasovali iba päť gólov, na čom má veľkú zásluhu navrátilec do brány – JÁN RYBÁR (35).

Vďaka čomu ste tak dominantným tímom súťaže?

Máme dobrý prístup v tréningovom procese i zápasoch. Každý plní svoje úlohy na sto percent. Samozrejme, rolu zohráva aj fakt, že máme skúsené mužstvo.

Nedá mi vypichnúť individuality ako Lukáš Krško, ktorý je fantastickým obrancom. Veľký prehľad a skúseností má Peter Gajdoš. Radosť sa na neho pozerať.

Zabudnúť nemôžem na útočného zabijaka Mariána Petráša, ktorý má čuch na góly.

Klobúk dole aj pred ostatnými hráčmi.

Cez leto prišiel medzi vás reprezentant Juraj Kucka. Ako sa vám s ním trénovalo?

Výborne. Poznáme sa dlho, bolo príjemné zahrať si zas po jeho boku. Tréning bol obohatený o skvelého chalana, ktorého kvalitu bolo vidieť od prvej minúty.

(Autor: Ladislav Szibilla)

Na jeseň ste dostali len päť gólov. Ako sa vám to podarilo?

Vďačím za to najmä spoluhráčom. Tí ma nahovorili, aby som po pätnástich rokoch oprášil rukavice a postavil sa medzi tri žrde.

Absolvoval som pár tréningov a išlo to, čo ma teší.

Keď mi zomrel ocino, sľúbil som, že budem opäť chytať. Aj on bol totiž výborný futbalový brankár.

Aké máte v Pravenci ambície?

Nebudem klamať, len tie najvyššie. Takže nič iné ako postup neberieme.

V Pravenci je krásny areál a skvelé ihrisko, ktoré nám aj ligisti môžu závidieť. Vždy je na 110 percent pripravené. Ľudia z tejto dediny si zaslúžia, aby sme hrali vyššie.

Ako ste sa dostali k futbalu?

Ako chlapca ma to vždy ťahalo na ihrisko. V mládeži som trénoval pod taktovkou môjho veľkého vzoru, ocina.

Ako som vravel, bol gólmanom, takže aj moje prvé kroky viedli do brány.

Bývali sme v Prievidzi, ale keďže on pochádzal z neďalekých Lazian, prvé skúsenosti a zápasovú prax som naberal tam.

Pamätám si, ako som ho vždy naháňal, aby sme išli na tréning. Už vtedy som si futbal zamiloval.

Keď aj nebol na programe žiadny tréning, drvili sme na dvore. A keď nie tam, v izbe som si hádzal loptu o stenu, aby som bol v pohybe.

Prvú vážnu sezónu som odohral, keď som mal sedem rokov. Veľa si však z nej nepamätám (smiech).

Pamätáte si aspoň na dorastenecké časy?

To už áno, boli sme výborná partia. Silný ročník. Na starosti nás mal tréner Milan Pupík. Neskôr nás pod svoje krídla zobral tréner Emil Oboňa a naďalej sme mali výborné výsledky.

Rád spomínam na piatkové tréningy, ako sme sa chceli ukázať pred A-mužstvom. Bola to pre nás dobrá príprava na zápas.

Do Lazian sa vtedy nechodilo po body, vyhral tu len málokto.

Za dorast sme dvakrát po sebe vyhrali okresnú súťaž, no pre nedostatok korún sme ani raz do vyššej ligy nepostúpili. Škoda.

Na futbal vtedy chodilo pomerne dosť ľudí i trénerov. Prišla aj ponuka z ligovej Prievidze.

K futbalu mal blízko odmalička. (Autor: archív - JR)

Prestúpili ste?

Nechcel som opustiť kolektív. Keď je vo futbale partia a správni ľudia okolo, ide to samo. Preto som do Prievidze chodil len trénovať, čo si však veľmi vážim.

Prievidza bola v tej dobe vzorom, každý mladý futbalista tam chcel aspoň raz nakuknúť na ihrisko.

Trénoval som tam pod Branislavom Benkom a bola to pre mňa dobrá skúsenosť.

Kde ste hrávali za mužov?

Najskôr nikde, pretože som za prácou odcestoval do zahraničia. Po dvoch rokoch som sa však vrátil domov a okamžite som si hľadal mužstvo, kde by som sa rozohral.

Kamaráti ma nahovorili do Cigľa, kde som strávil tri pekné sezóny a vrátil som sa do rodných Lazian.

V tej dobe sme hrali oblasť a snažili sme sa prekĺznuť do piatej ligy.

Nakoniec sa nám to aj podarilo, no pre neustále spory prezidenta klubu so starostom futbal v Lazanoch definitívne skončil.

Je tam krásny futbalový areál, dobrí fanúšikovia, no žiaľ...

Jarnú časť sme dohrávali v neďalekej Porube, pretože sme mali zákaz ísť na vlastné ihrisko. Keďže som nechcel zostať bez futbalu, prestúpil som práve tam.

Ako sa vám páčilo v Porube?

Veľmi. Malebná dedinka, kde bola výborná partia. Hneď po jednej sezóne sme prepísali históriu porubského futbalu, keď sme skončili druhí.

Neskôr prišla ponuka z Lehoty pod Vtáčnikom, kde sa poskladal kvalitný tím. Po roku driny sa nám na druhý pokus podarilo postúpiť do štvrtej ligy, keď sme v priamom zápase o postup v Cigli v poslednom kole vyhrali súťaž.

Po postupe prišla rekonštrukcia kádra. Prišli noví hráči a ja som bol posunutý do rezervy z Podhradia. Aj taký je futbalový život.

Nemrzelo vás to?

Ani nie. Mám rád nové výzvy a nebojím sa ich. Hral som tam po boku skúsených hráčov ako Dušan Oravec, Juraj Pekár, Milan Šnirc a v bráne bola okresná jednotka Jaroslav Gramblička. Jednoducho, čo meno, to pojem.

Nič ale netrvá večne. Potom prišla ponuka z Pravenca, kde som dodnes a som tu veľmi spokojný.

Pravencu chýbal brankár, vraj dobre zapadnem do koncepcie hry, preto som ani chvíľu neváhal.

(Autor: Ladislav Szibilla)

Stali sa vám v kariére nejaké kuriózne situácie?

Skôr v začiatkoch, keď som bol ešte žiak. Raz sa na mňa rútil útočník, no ja som sa zamotal do siete (smiech). Alebo som si naprával rukavice vtedy, keď útočník zakončoval.

Raz v doraste som dostal gól priamo z rohu (smiech).

Ktorý úspech beriete ako najcennejší?

Postup do štvrtej ligy s Lehotou pod Vtáčnikom.

Po okrese o vás hovoria ako o šoumenovi s prezývkou Kapor. Prečo vás tak volajú?

Hoci sa to trénerom veľmi nepáči, rád komunikujem s obecenstvom. Keď zakričia: Kapor, poď sa napiť. Neváham a pozdravím všetkých dookola (smiech).

Ako sa vám chytalo v jarnej časti?

Skvele. V šiestej lige je to samý derby zápas. Či už proti Nitrianskemu Pravnu, Malinovej, Porube, Kľačnu či Nedožerom-Brezanom. Naša súťaž je vďaka tomu atraktívna.

Veľká škoda, že nás zas pribrzdila pandémia koronavírusu.

Už v minulej sezóne sme to mali výborne rozohrané, no prišlo anulovanie súťaží a veľké sklamanie. Snáď sa nič podobné teraz nebude opakovať. Bola by škoda nevyužiť šancu postúpiť.

Verím, že kompetentní dostanú rozum a pustia nás opäť na ihriská. Ako počúvam z každej strany, futbal a šport celkovo ľuďom chýba.

Hádam sa už čoskoro vidíme na futbalovom ihrisku pri dobrom pive a klobáske.


Ivan Mriška sa špecializuje najmä na nižšie futbalové súťaže na Slovensku. Sám ešte aktívne hráva ako brankár. Niekoľko rokov pracoval pre regionálne noviny MY v Petitpresse ako regionálny šéfredaktor.