Roky stál po boku svojej sestry. S Petrou Vlhovou tvorili zohranú dvojicu a spoločne prežívali veľké úspechy. Postupne sa však rozhodol osamostatniť a postavil sa na vlastné nohy. 

BORIS VLHA sa po rokoch v lyžiarskom tíme vydal vlastnou cestou, s manželkou začal podnikať, otvorili si talianske bistro a dnes sa sústreďuje najmä na svoj život a rodinu. 

So sestrou už nemajú taký blízky vzťah ako kedysi. Otvorene priznáva, že na fungovanie jej tímu má iný názor. 

„Petra je veľmi dobrý športovec, ale potrebuje mať nad sebou pevnú ruku. Keď sa na ňu tlačilo, prichádzali výsledky,“ povedal v rozhovore pre Sportnet. 

Podnikáte od roku 2023. Môžete zhrnúť vaše prvé dva roky? Naplnila sa predstava, s ktorou ste do toho išli?

Naplnila sa úplne, možno aj nad očakávania. Možno sme ani nečakali, že to pôjde až tak dobre, lebo sme do toho išli s malou dušičkou. Viem, že podnikanie, zvlášť na Slovensku, nie je jednoduché. 

Manželka mala za sebou dvanásť rokov praxe. Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Vždy vás v podnikaní niečo prekvapí. Tým, že som išiel do nového sektora, do gastra, prekvapilo ma vlastne všetko (smiech).

Bolo to veľa nových vecí. Nebolo tam nič konkrétne, s čím by som nerátal. Mal som skúsenosti s vedením tímu a starosťami okolo toho, ale nie s podnikaním. Takže všetko bolo pre mňa nové, ale žiadne zásadné prekvapenie neprišlo.

Rozhodli ste sa pre taliansku kuchyňu. Ako to funguje na Liptove? Pýtajú si ľudia na pizzu kečup a kukuricu?

Áno, išli sme do talianskeho konceptu, pretože manželka dvanásť rokov žila v Taliansku, konkrétne na severe pri Lago di Garda. Má skúsenosti a vie presne, ako majú jedlá vyzerať a chutiť. Aj dodávateľov máme talianskych, hovorí plynulo po taliansky. 

A čo sa týka kečupu a kukurice – áno, aj doteraz si to ľudia pýtajú. Vysvetlíme im, že sme pravá talianska kuchyňa a snažíme sa robiť veci ako v Taliansku. Kečup nemáme, ale ponúkneme im pomodorovú omáčku ako alternatívu.

Ponúkate aj iné jedlá ako pizzu?

Máme to rozdelené. Sme otvorení od pondelka do soboty. Máme však iba jednu smenu. V pondelok a stredu máme otvorené od 7:00 do 15:00, vo štvrtok sme dlhšie. Od pondelka do štvrtka robíme a la carte – cestoviny, šaláty. V piatok a sobotu robíme len pizzu. 

Museli sme to takto nastaviť, lebo máme menšiu kuchyňu a pizza sa nedá robiť spolu s a la carte. Ľudia na to zo začiatku frflali, že pizza nie je každý deň, ale zvykli si a teraz aj ďakujú, lebo sa na ňu celý týždeň tešia. 

Recepty sú vlastné? 

Recepty máme vlastné, žena sa inšpiruje v Taliansku aj na internete, aby sme držali krok s trendmi. Máme šéfkuchára, ale väčšinu vecí vymýšľa moja žena – od dezertov až po špeciály. 

Ste v práci každý deň spolu s manželkou? 

Manželka robí tri dni, ja dva dni. Ona je v prevádzke najmä vo štvrtok, piatok a v sobotu. A máme aj zamestnancov. Máme šesť ľudí na TPP a štyroch až piatich brigádnikov. 

Kto má posledné slovo? 

Žena (úsmev). 

Máme to rozdelené – ja sa nestarám o vizuál, čašníkov ani objednávací systém, to má ona zvládnuté na sto percent. Ja riešim sklady, financie a manažovanie, teda veci v pozadí. Aj vďaka tomu sa nehádame. 

Tým, že pondelok, utorok a stredu máme voľnejšie, môžem sa starať aj o papiere, robiť výplaty na konci mesiaca a riešiť tieto veci, lebo aj tie treba robiť. Máme to veľmi dobre vyvážené a máme čas aj na rodinu.

Popoludní ideme s Lujzou napríklad na zmrzlinu. Ľudia sa nás pýtajú, či nie sme v robote, a ja im hovorím, že nie, lebo máme otvorené do tretej. Potom povedia, že to máme dobre. 

Nájsť životný balans je podľa mňa veľmi dôležité. V živote nie je všetko len o peniazoch. Dieťa vám rastie ako z vody, utečie vám medzi rukami. Potom zistíte, že ste mohli zvoľniť, lebo ste sa za niečím naháňali, ale už je neskoro.

Získali ste ocenenie od prestížneho medzinárodného gastronomického sprievodcu Gault & Millau. Ako to prebiehalo? 

Áno, dostali sme ho druhýkrát po sebe. Je to druhý najprestížnejší gastronomický bedeker v Európe. Zameriava sa na celkový dojem, nielen na jedlo ako Michelin. Hodnotia všetko – napríklad aj parkovania. Reštaurácie si vyberajú oni, nedá sa nikam prihlásiť. 

Prvýkrát nám len prišiel mail, že máme prísť na odovzdávanie. Mysleli sme si, že je to nejaký podvod, ale kamarát mi to celé objasnil. Na odovzdávaní boli všetci najlepší kuchári a reštaurácie zo Slovenska. 

Mierite aj na hviezdičku Michelin?

Nie (smiech). Na Michelin potrebujete veľa peňazí. 

Plánujete rozširovať priestory?

Teraz máme kapacitu 25 ľudí, ale vedľa robíme ďalších 25 miest a vonku na terase je ďalších 25. Dokopy to bude 75. Chceli by sme otvoriť pred letom. 

Vo vedľajších priestoroch bude pec na pizzu, kde ju budem robiť pred ľuďmi, bude to zážitkovejšie. Všetci zamestnanci sa na to tešia. Bude to otvorený pizzabar, kde bude môcť sedieť šesť ľudí. Pri prvej smene budem asi trochu nervózny. 

Dizajn bude určite stáť za to. Robili sme ho spoločne s architektkou Luckou Ortutovou, ktorá je známa z relácie Nové bývanie. 

Uvažovali ste aj o pobočke v Bratislave?

Zatiaľ sme sa pustili do rozširovania tu. Je to po dvoch rokoch od založenia prevádzky, čo je celkom rýchlo. Vidno, že napredujeme. Darí sa nám. 

Pri Bratislave neviem, či by to bolo stále autentické, keďže sa nevieme rozdvojiť. Rozmýšľali sme však nad tým. Ľudia by očakávali nás a nemali by sme to plne pod kontrolou. 

Ako vnímate podnikanie na Slovensku? Zvyšovali vám v dôsledku rastu cien nájom? 

Majitelia sú tu veľmi ústretoví, nájmy nezvyšujú a máme dlhodobé zmluvy. Aj preto do priestorov investujeme dosť veľa. Veľmi dobre sa s nimi spolupracuje. Nemáme žiadny problém. Výborné je, že je tu veľké parkovisko, kde zákazníci môžu parkovať hodinu a pol zdarma. 

Aký vplyv na podnikanie má transakčná daň? 

Čo sa týka transakčnej dane, považujem ju za hlúposť, lebo platíte z obratu, čo nie sú ani moje peniaze. Zatiaľ som to nepreniesol do cien. Nie je to pre mňa devastujúce, ale vyhýbam sa tomu tak, že dodávateľom platím kartou. Ročne ma to stojí asi 1700 eur, čo by bola pekná časť dovolenky.

Na Googli máte hodnotenie 4,8. Čo na to hovoríte? 

Mohlo byť aj vyššie, ale ľudia sú niekedy urazení. Už sa nám stalo, že sme vypredali pizzu. Na piatok som si pripravil cesto na 250 pízz, na sobotu 150. Cesto kysne 48 hodín, čiže ak cesto miniem, už viac pizze nespravím.  

Potom príde Poliak a nahnevá sa, že o siedmej sme už nemali pizzu. Dá nám iba trojhviezdičkovú recenziu. Alebo dajú jednu hviezdičku za to, že v piatok máme len pizzu. Ideme podľa našej vízie a pravidiel, nebudeme sa prispôsobovať zopár ľuďom, ktorí by nám zmenili celý koncept.

Zbavili ste sa nálepky „Petrin brat“?

Myslím si, že áno. Na začiatku ľudia chodili a hľadali Peťu, ale už som sa od toho odstrihol. Každý si ide svojou cestou. Už ma neberú ako niekoho, kto je skrytý jej chrbtom. V jej tíme som tvrdo pracoval. Nebolo to tak, že som sa viezol, ako si niektorí mysleli. 

Veľa ľudí si myslelo, že s ňou chodím na výlety. Počul som názory, že bez Petry by som bistro nemal. Rovnako by sa však dalo povedať, že Peťa by nebola tam, kde bola, bezo mňa. 

Spomínali ste, že z lyžiarskeho prostredia ste si priniesli veci ako vedenie ľudí. Čo všetko vám ešte pomohlo?

Robil som to od dvadsiatich rokov, postupne som sa formoval pri tréneroch. Najmä psychické zaťaženie, tlak a práca pod tlakom ma naučili do života aj do podnikania.

Dôležitá je disciplína. Bez disciplíny veľa v živote nedosiahnete. V podnikaní treba najmä finančnú disciplínu. Nie je dobré prvé zarobené peniaze hneď rozhádzať. Možno si ich treba odložiť a až tretie alebo štvrté zarobené peniaze si človek môže rozhádzať. Toto ma lyžovanie veľmi naučilo.

Takisto aj logistika. V tomto mám skúsenosti. Žena má skúsenosti v gastre, ja mám skúsenosti v logistike. Berieme suroviny aj z Talianska, idú kamiónom. Viem si to vybaviť, obvolať. Pre mňa sú to jednoduché veci.

Pre niekoho to možno vyzerá nepredstaviteľne, ale nie je to nič zložité, keď sa do toho človek pustí. Len musí robiť. Podnikanie nie je o tom, že vám o tretej padne a vyvalíte sa na gauč. Máte flexibilnejší čas, ale robota vás počká a dobehne. Keď ju odsuniete, pribudne nová a máte z toho snehovú guľu. Nikto to za vás nespraví.

Lyžiarske prostredie bolo pre vás náročné. Napríklad ste išli autom sám zo Švédska. Bolo to všetko, vrátane tlaku v lyžovaní, náročnejšie ako teraz, keď robíte celé víkendy?

Určite to bolo náročnejšie. Tu mám väčší pokoj tým, že som doma, že som tu, necestujem a nependlujem. Z tohto pohľadu je to oveľa jednoduchšie.

Ľudia si nevedia predstaviť, aké je lyžovanie náročné. Keď som jednému brigádnikovi hovoril, že som večer polieval kopec, nerozumel tomu. On hrával hokej. Hokejisti nepolievajú ľad. Majú ho pripravený, rolba prejde a nastúpia na ľad.

V lyžovaní sme si museli pripraviť trať, aby bol na druhý deň dobrý tréning. Každý deň sme museli stavať trať, prípadne riešiť sneh, keď nasnežilo. Toto je náročné. Potom hneď presuny a nikto sa nepýta, či ste unavení alebo nie. Proste sa presúvate. Päť, šesť, desať hodín v aute, na letisko, veľa vecí.

Určite to bolo náročnejšie ako to, čo robím teraz. Teraz som viac-menej vo väčšom pokoji, ale zase mám viac starostí so zamestnancami, financiami a s tým, že som v tomto sám. Žena rieši interiérové a vizuálne veci, ja mám iné starosti. Z tohto pohľadu je podnikanie náročnejšie, ale celkovo bolo určite lyžovanie.

Hovorili ste, že skončiť v tíme bolo napokon dobré rozhodnutie.

Áno. Veľmi som sa toho rozhodnutia bál. Či skončiť, či neskončiť, čo bude ďalej. Niečo sa tam stalo a aj to pomohlo môjmu rozhodnutiu. S odstupom času sa na to pozerám tak, že všetko je tak, ako má byť. 

Nezamýšľam sa nad tým, prečo je to tak, lebo v živote máte rôzne chvíle a situácie a všetko sa deje pre niečo. Aj toto sa stalo preto, aby som sa v živote posunul ďalej. Som rád, že sa to stalo. Chopil som sa príležitosti a myslím si, že som sa jej chopil veľmi dobre. 

Aký máte vzťah so sestrou po odchode z tímu? 

Sme v kontakte, ale nie je to ako predtým, ochladlo to. Sledujem jej návrat, má to ťažké. Už nie som jej „spovednica“, ide si svojou cestou a ja mám iný názor na jej tím.

Označili ste jej tím za amatérsky.

Povedal som jej svoj názor. Podľa mňa sa jej zapáčil bežný život a bude mať problém vrátiť sa do profesionálneho športu. 

Čo by mala robiť inak? 

Ja som bol zvyknutý tvrdo pracovať. Najmä s ňou. Ona je typ športovca, ktorý potrebuje mať nad sebou pevnú ruku. Ona veci spraví, ale nie vždy na sto percent.

Je veľmi dobrá športovkyňa a vie robiť pod tlakom. To je jej neskutočná výhoda, že vie fungovať, keď sa na ňu tlačí. Áno, jej sa to nepáčilo, ale vtedy prichádzali výsledky. Vždy, keď sa tlačilo, prišli výsledky.

Teraz má tím s trénerom Maťom Gemzom. Maťo je v tomto veľmi dobrý, ale mám pocit, že tam už to viac ovládajú fyzioterapeuti. Naťahujú sa tam s ňou, robia fyziocviky. Ona však potrebuje mať nohy nabombované, musí byť kondične pripravená. 

Nechcem to rozoberať do detailov. Nechcem sa do toho príliš miešať ani niekoho zhadzovať. Viem, čo fungovalo. Ľudia si možno myslia, že ju dehonestujem, ale to by som si nedovolil. Ona je top športovkyňa, ale potrebuje ukázať cestu. Teraz jej podľa mňa ukazujú trochu cestu doľava.

Z toho, čo hovoríte, mám pocit, že v tíme panuje skôr priateľská atmosféra. Akoby Petre nikto nechcel povedať to, čo potrebuje počuť.

Áno, presne. Boja sa jej povedať. Teraz je tam šéfka ona. Lenže ona nemá skúsenosti. Chce byť šéfka, ale nemá na to také skúsenosti, lebo to celý život nerobila.

Je prirodzené, že sa nemôže zrazu rozhodnúť, že chce byť šéfka, a hneď ňou bude. Je to, ako keby som ja išiel bez skúseností do podnikania. Možno by sme tu dnes nesedeli. Možno by som nevedel, čo robiť, možno by sme neprerábali a trápil by som sa. Skúsenosti sú na niečo dobré, najmä keď má niekto v niečom desaťročnú prax.

Čo hovoríte na to, že sa uzavrela do bubliny a nekomunikovala s médiami? Aj vám nejakí novinári volali a zháňali informácie.

Mrzí ma to. Je olympijská víťazka a ľudia sú na ňu zvedaví. Chcú vedieť viac. Potom si robí neprajníkov, lebo začnú špekulovať novinári aj ľudia. 

Vzniká veľa špekulácií a veľa zlého ide von. Ja viem, ako to bolo, nehovorím z cesty. Vždy som sa snažil novinárom aj ľuďom dávať stále niečo, aby boli stále najedení informáciami.

Fanúšik chce stále viac a viac. Nikdy nebude úplne nasýtený. Keď nemá nič, je nervózny. Potom vznikajú konšpirácie, niekto niečo povie, potom ja niečo poviem a zrazu sa rieši, čo som si to dovolil povedať. Ľuďom sa niekedy nepáči pravda.

Hovorili ste jej to? Ako na to reagovala?

Poďakovala mi. Povedala: „Ďakujem, Borko.“ Takže čo ja s tým?

Ako ste vnímali jej návrat na zimných olympijských hrách?

Neviem, nerozumel som tomu. Lyžovať, samozrejme, nezabudne do konca života. Ale chýbal tam život. Kondične nemala natrénované, ale odkiaľ to mala mať, keď bola po zranení? Viem, že mala nejaké komplikácie, takže tréning bol ako na húsenkovej dráhe – hore, dole. 

Som však rád, že tam aspoň zišla a vyskúšala si to. Bola to taká skúška. Uvidíme, čo sa stane, keď nastúpi do sezóny. Neviem, či pôjde aj obrovský slalom, či pôjde obe disciplíny, alebo len slalom. Tam už pôjde do tuhého. 

Prvé preteky jej zostane číslo aj v slalome, aj v obrovskom slalome. V slalome bude asi v druhej žrebovanej skupine, v “obráku“ niekde okolo dvadsiatky. Potom príde tvrdá realita. Tam už nebude mať zmrazené body ani nič podobné. Pôjde sa na výkon. V slalome sa o ňu nebojím, v obráku to bude ťažšie.

Viete, ako je na tom teraz?  

Nastavuje si to Peťa, takže podľa nej to asi dobre nastavené je. Ale podľa môjho názoru nie je. Je to čisto môj názor, ktorý mi nikto nezoberie. Nechcem, aby to ľudia brali tak, že sa do toho starám. Je to iba môj názor. 

Teraz mám z nej pocit, že viac hovorí, ako robí. Keď sme boli spolu a ja som bol v tíme, nebolo toľko rečí, ale boli činy. Tvrdo pracovala. Potom povedala nejaké vyjadrenie a všetko bolo naplánované – kedy, čo a ako sa povie.

VIDEO: Petra Vlhová v 2. kole slalomu na ZOH 2026

Sledujete ešte vôbec lyžovanie?

Niečo som sledoval, ale len sporadicky. Som pohltený prácou, ale občas si lyžovanie pozriem. Nie je to však také intenzívne. Keď tam nie je Peťa, myslím si, že veľa ľudí to nesledovalo.

Čo vravíte na výkony Mikaely Shiffrinovej? 

Stále si ide svoj štandard. Keď je pred druhou lyžiarkou o sekundu, ide si v pohode. Ale keď sa k nej niekto priblíži na tri desatiny, začne aj ona robiť chyby. Tak sme s ňou súperili. A práve preto to bolo pekné, lebo už nebola v komfortnej zóne. Musela bojovať. 

Boli to krásne súboje a momenty. Bolo pekné sledovať dve najlepšie lyžiarky na svete, ako sa bijú. Jedna bola dominantná päť či šesť rokov v jednej disciplíne, potom sa na ňu dotiahla Peťa a začali sa krásne súboje, na ktoré sa tešil celý svet.

Keď boli posledné preteky SP v Jasnej boli ste sa pozrieť? Nechýbal vám tento lyžiarsky kolotoč? 

Bol som sa pozrieť v sobotu. Bol som tam s Maurom a pád som naživo nevidel. Podľa mňa to bolo trochu premotivované. Chcela viac, ako bolo možné. Chcela to vrátiť. Držala, držala, držala, až...

Určite sa pôjdem pozrieť aj na januárové preteky. 

Na sociálnych sieťach ste sa vyjadrili k téme toxických rodičov. Prečo ste sa rozhodli ísť von aj s takouto intímnou témou? Veľa ľudí o tom nehovorí, hoci má podobné problémy.

Práve preto, že o tom veľa ľudí nehovorí. Viem, že veľa ľudí s tým má problém a myslia si, že je to normálne. Ale nie je normálne, aby vás niekto psychicky ovládal a využíval to, že je rodič, aj keď máte 25 alebo 30 rokov. Vie, ako na vás, a využíva tú moc. Tým vás ničí. 

Viem, že aj Rebecca Šramková niekde hovorila o tom, že mala problém s otcom. V okolí počujem, že ľudia hovoria: veď to mám aj ja. A potom povedia, že si na to človek zvykne.

Ale prečo by som si mal na niečo zvykať, keď to môžem zmeniť? Keď o tom môžem povedať aj druhým ľuďom a ukázať im, že sa o tom nemusia báť hovoriť?

Je to normálne. Rovnako ako je normálne ísť k psychológovi, keď človek nevie sám vyriešiť problém. Nepáči sa to druhej strane, teda rodičom? Áno. Lebo majú pocit, že im do toho zasahujem, že oni sú starší a podobne.

Ale ja som dospelý. Rozhodujem sa za seba, mám rodinu a nikto mi už nebude diktovať. Rodič je na to, aby mi dal radu, ale nie na to, aby mi prikazoval, ako mám žiť. Nie aby diktoval, že to bude takto a takto.

Stretávate sa s rodičmi cez sviatky alebo vôbec? 

Nestretávame sa. Poslali na mňa predžalobnú výzvu. Chcú nárok na Lujzu, na moju dcéru. Robia zle. Spúšťačom toho celého bola mama. Otec nevie komunikovať a za jeho problémy môžu druhí ľudia. Keď napíšete niečo zlé o nich, skončili ste.

Jeden z bodov toxických rodičov je zastrašovanie. Keď to robili vlastnému dieťaťu, robili to aj iným ľuďom. Ja sa toho nebojím. Vyvolávajú vo vás strach, ale keď sa nebojíte strachu, ste pán. Za témou toxických rodičov si stále stojím. 

Existuje to, bude to existovať a budú prichádzať ďalšie prípady. Možno už nie v takej miere, lebo nastupuje iná generácia. Toto je taká postkomunistická generácia – ja poviem a nezaujíma ma tvoj názor. Ja som povedal takto, tak to tak bude. Ale my už nie sme v tej dobe.

My dávame dieťaťu na výber. Počúvam ho, vnímam jeho pocity, dávam mu lásku a nastavujem hranice. Vediem ho nejakou správnou cestou, ale nekážem mu, že to musí byť takto, lebo ja chcem, aby to tak bolo. Dávam mu na výber.

Ako celé toto rozkmotrenie vnímala setra?

Peťa sa od toho dištancuje. Nemá v tomto názor. Chce byť na jednej aj na druhej strane, ale to sa nedá. Musíte mať nejaký názor.

Buď ste s nimi a myslíte si, že to robia dobre, alebo poviete, že mám pravdu. Ale nedá sa byť nikde. Hovorí, že treba pochopiť aj ich stranu a zároveň chápe aj moju. Ale tu sa niečo stalo, niečo spravili, a podľa mňa to nie je v poriadku.

Vzhľadom na všetky okolnosti, aký je váš život? 

Mám teraz pokojnejší život. Nie som jednou nohou stále pri rodičoch a na ihlách, že toto musím urobiť. Nebol som finančne závislý spôsobom, ktorý by mi dával slobodu. Finančné vydržiavanie je ďalší bod toxického správania.

Tým, že ma zamestnávali, som nemal žiadne privilégiá. Nebol som konateľ, nebol som vo firme v rozhodovacej pozícii. Nebol som nič. Bol som rádový zamestnanec.

Pomohlo vám verejné priznanie uzavrieť túto kapitolu?

Ja som už nevedel čo robiť, lebo oni stále robili zle. Nevedel som, ako ďalej, tak som s tým vyšiel von. Už toho bolo veľa a povedal som si, že už nebudem ticho.

Pomohlo mi to. Ich sa to asi veľmi dotklo, ale pravda sa počúva ťažko. Špeciálne v ich prípade, keď si myslia, že sú najlepší na svete. Keď im oponujete, je koniec. Ste nepriateľ. Bohužiaľ, tak to je.