Futbalista Roland Černák sa súperovi neuhne

PREŠOV. Rodák z Trebišova hral najprv hokej, ale stal sa z neho futbalista. Ku koženej ho priviedol brat.

Od malička prejavoval talent a strieľal góly. Do mužského futbalu vletel ako voda, v najvyššej slovenskej súťaži debutoval ako sedemnásťročný. Reč je o Rolovi Černákovi (na snímke autorky), ktorý má stále iba dvadsať rokov, ale vo futbalovom Tatrane patrí od začiatku sezóny medzi opory.

Na trávniku vyčnieva, v súbojoch nikdy neuhne a je hrozbou pre súperových brankárov. Futbalista s prezývkou Červík, ktorú zdedil po otcovi, svojimi výkonmi zaujal nielen fanúšikov Prešova, ale aj trénera slovenskej reprezentácie do 21 rokov. Za tú už raz nastúpil.

Pochádzate z Trebišova, kde ste s futbalom aj začínali. Kto vás k tomuto športu priviedol? Venuje sa koženej ešte niekto z vašej rodiny?

„Futbal som začal hrať, keď som mal päť rokov. Predtým som hral hokej, ale nechcelo sa mi skoro ráno vstávať na tréningy, preto ma zobral brat do futbalového klubu v Trebišove. Brat hráva futbal ešte stále, ale teraz už len tak pre zábavu na dedine. V našej rodine sú inak všetci hádzanári. Otec hral hádzanú v Trebišove a moja teta v Prešove, ale ja som vtedy ešte nebol na svete.“

Od malička ste boli útočník a dávali ste góly?

"Áno, fakt od mala, stále som dával len góly, od prípraviek cez dorast až teraz k áčku. Dal som už naozaj veľa gólov. Raz sme vyhrali s Trebišovom 11:0. Na meno súpera si už nespomeniem, ale v stretnutí som skóroval šesť alebo sedemkrát, to je zatiaľ moje maximum za zápas.“

V Trebišove sa vám darilo. Do profesionálneho futbalu ste sa dostali už ako pätnásťročný. Váš futbalový potenciál si rýchlo všimli v Dunajskej Strede, kam ste odišli v nasledujúcom roku. Ako sa zomlel váš prestup na Žitný ostrov?

„V A tíme Slavoja som bol od pätnástich rokov, no hrať som mohol až od šestnástich. Môj prestup do Dunajskej Stredy bol veľmi rýchly. V jeden piatkový večer mi zavolal manažér, že zajtra ráno odchádzam na skúšku do DAC-u. Musel som mať ale lekárske potvrdenie a všetko sme museli zháňať veľmi na rýchlo. Potrebné veci sme stihli vybaviť, išiel som na skúšku a tréner Radványi mi povedal, že ma do tímu chce a aby som tam hneď ostal.“

Ako si spomínate na obdobie, počas ktorého ste v tíme žlto-modrých začínali?

„Super, bol som tam maximálne spokojný, hral som v základnej zostave. Akurát, stále som bol útočník, no po mojom príchode do Dunajskej ma dávali hrať na kraj. Pri čiare mi to najprv nešlo, musel som behať a ani som nevedel, kde behám. Musel som sa naučiť hrať aj na tomto poste. Potom však prišla výmena trénera a odvtedy som do stretnutí zasahoval menej. Začal som hrať za béčko a sem-tam aj v doraste. Premiéru v prvej lige som mal ako sedemnásťročný proti Ružomberku. Prvý gól v najvyššej súťaži som dal v 4. kole proti Myjave a vyhrali sme 1:0.“

V Dunajskej Strede ste na kraji ihriska hrali dva a pol roka a v Prešove nastupujete tiež na poste krídelníka. Pri čiare sa občas striedate s Issom a meníte si strany. Je to taktický zámer?

„Tak sa to niekedy robí. Keď sa napríklad mne nedarí na jednej strane, idem vyskúšať druhú. Väčšinou si zakričíme alebo ak tam Issa kope roh, už tam ostane a vymeníme sa až po čase. Ale keď sa mi, naopak, darí, tak zo svojej strany nepôjdem, aj keby sa Issa rozplakal (smiech).“

Zázemie, štadión aj fanúšikovia v Dunajskej Strede, to všetko tam vyzerá veľmi dobre. Ako opíšete futbalové prostredie na Žitnom ostrove a ako by ste ho porovnali s Prešovom?