Futbalista Maduka je v kuchyni ako na trávniku

PREŠOV. Talentovaný stopér Maduka Udeh pochádza z Nigérie, ale na Slovensku je už dva roky.

Prvé skúsenosti vo Fortuna lige zbieral v drese Trenčína, odkiaľ si to namieril na ročné hosťovanie do futbalového Tatrana.

„Koňarom“ je iba od leta, no v úvode ročníka už stihol presvedčiť fanúšikov Prešova o svojich kvalitách.

Chutí mu futbal aj dobré jedlo, ktoré sám veľmi rád pripravuje. Len nedávno oslávil dvadsať rokov. Profesionálnym futbalistom však túžil byť od útleho detstva, vždy sníval o tom, že raz bude hrať v Európe. Príchod na Slovensko považuje za veľký krok vpred.

Pred príchodom na Slovensko ste hrali iba v jednom klube. V Nigérii ste pôsobili vo futbalovej akadémii GBS, v ktorej ste odštartovali svoju hráčsku kariéru. Aké sú vaše spomienky na jej začiatky?

„Už ako malé deti sme vonku s kamarátmi hrali futbal, od malička som túto hru miloval. S loptou sme sa naháňali vždy, kedy to bolo možné, celý voľný čas sme trávili hraním futbalu. Keď som bol ešte dieťa, mal som veľký sen. Chcel som sa stať profesionálnym futbalistom a robil som všetko preto, aby sa mi toto želanie splnilo. Vybrali ma do GBS Football Academy, ktorá sa nachádza v meste Jos v Nigérii a pripravuje mladé talenty na profesionálnu kariéru. Pred príchodom na Slovensko som hral jedine tam a nikde inde.“

Rozhovor vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny.

V krajine pod Tatrami ste už dva roky. Bolo vaším snom hrať na starom kontinente?

„Áno, jasné. Mojím snom bolo a stále je presadiť sa a hrať v Európe. Z akadémie, v ktorej som hral, vždy vyberajú najlepších futbalistov a tí potom pokračujú v európskych kluboch. Môj manažér mi vybral AS Trenčín, a tak som sa v októbri 2015 ocitol na Slovensku. Príchod do tejto krajiny bol pre mňa krokom vpred.“

Mali ste iba osemnásť rokov, keď ste odišli z Nigérie a prišli hrať futbal na Slovensko. Aký bol pre vás ako mladého hráča prechod do úplne nového prostredia?

„Bol som hlavne veľmi rád, že môžem pokračovať vo svojej kariére na vyššej úrovni aj keď som predtým o Slovensku veľa nevedel. Chýba mi tu najmä moja rodina a priatelia z Afriky, ale inak sa tu cítim celkom fajn.“

Prvý majstrovský zápas za Trenčín ste odohrali vo februári 2016 proti Slovanu Bratislava a červeno-biele farby ste hájili ďalší rok a pol. V šestnástich stretnutiach sa vám podarilo dať aj dva góly. Ako hodnotíte vaše pôsobenie v tíme AS?

„Môj prvý profesionálny súboj na Slovensku som hral proti Slovanu Bratislava. Išlo o úvodné kolo jarnej časti sezóny v roku 2016, ale, žiaľ, nepodarilo sa nám zvíťaziť a doma sme prehrali 0:2. Trenčín mi veľmi pomohol v napredovaní, ale nehral som tam pravidelne, v mužstve bolo veľa hráčov a veľká konkurencia. Na Sihoti som ale dostal veľkú futbalovú školu po taktickej stránke, ktorej sme sa doma v akadémii veľmi nevenovali. Naučil som sa aj futbalovej disciplíne, ľuďom v klube som veľmi vďačný za to, že ma všetky tieto veci naučili.“

V drese Trenčína ste nastúpili aj proti Prešovu a to v treťom súboji jarnej časti predchádzajúceho ročníka Fortuna ligy. Po výhre 2:1 ste si vtedy z Popradu odniesli všetky tri body. Ako si spomínate na tento duel?

„Na toto stretnutie si veľmi dobre pamätám. Do popradského NTC sme prišli vyhrať a podarilo sa nám to. Samozrejme, že som bol šťastný. Vtedy som ani netušil, že raz budem hrať za Tatran. Veľmi sa teším aj na ďalší vzájomný zápas, ktorý nás čaká už tento týždeň. Tentoraz ale nastúpim v zeleno-bielom drese a o výhru budem bojovať proti svojim kamarátom.“

Prešovskí fanúšikovia vás poznajú ako stopéra, no viete hrať aj na pozícii defenzívneho záložníka. Na ktorom poste sa vám hrá lepšie?

„Môžem hrať aj defenzívneho záložníka, ale post stopéra, na ktorom hrám aj v Tatrane, mi vyhovuje viac a radšej hrám na tejto pozícii. V mužstve inak nemám žiadne špeciálne úlohy, jedine hrať kvalitne a dobre brániť.“

Čo si sľubujete od pôsobenia na východe Slovenska a ako sa v novom tíme cítite?

„V Prešove by som chcel hrať čo najviac a posunúť sa opäť futbalovo ďalej. „Koňarom“ by som chcel pomôcť do prvej šestky v lige a tajne snívam aj o Európskej lige (smiech). Vážne verím, že môžeme hrať v hornej polovici tabuľky, tomuto mužstvu dôverujem. Som tu predbežne na ročnom hosťovaní, ako to bude ďalej, záleží na dohode vedenia 1. FC Tatran a môjho manažéra, ale samozrejme aj na mojich výkonoch. Osobne sa tu cítim dobre, mesto je väčšie ako Trenčín, ľudia sú tu milí.“

So spoluhráčmi a trénermi hovoríte po anglicky, ale ako ste na tom so slovenčinou? Predsa, na Slovensku ste už dva roky.

„Už som sa čo to naučil aj po slovensky. Rozumiem veľa, ale rozpráva sa mi ťažko, nie je to ľahký jazyk. Viem pozdraviť a ovládam aj ďalšie krátke vetičky, ako napríklad kde ideš, ako sa máš, davaj, pridaj, ešte raz, hraj to hore, ideme, spolu, to je škoda, ako sa voláš a podobne.“

Ako trávite voľné dni v Prešove? Vraj, že rád varíte?

„Väčšinu času, možno až deväťdesiat percent, trávim hraním futbalu na PlayStation. Rád si zájdem aj na dobrú kávu, alebo si vyjdem s priateľmi. FIFU hrám s Issom a Kubom Wiezikom, s ktorými aj bývam, ale najčastejšie hrám online, s ľuďmi na internete. Môj tím je Barcelona. A kto je z nás troch najlepší? Samozrejme, že ja (smiech). Je pravda aj to, že rád varím a pripravujem naše africké jedlá, najčastejšie ide o morské plody. Z iných pokrmov pripravujem kurča s ryžou. Kuba s Issom už tieto jedlá ochutnali a varil som ich aj pre spoluhráčov v Trenčíne, ktorým tiež chutili.“

A čo tradičné slovenské pokrmy? Skúsili ste už napríklad bryndzové halušky?

„Nejaké slovenské jedlo som ochutnal, ale neviem presne či sa to takto volalo. Vraj to bolo tradičné slovenské. Nebolo to zlé, ale predsa len si na to treba zvyknúť. Pre mňa to nie je stravovanie na každý deň.“

Zažili ste už pravú zimu aj mráz. Keďže pochádzate z exotickej krajiny, zimné obdobie asi nepatrí k vašim obľúbeným?

„Je to tak, musím povedať, že nemám rád zimu. V tomto období sa mi hrá ťažšie a ak napadne sneh, je to ešte horšie. Často si potom necítim nohy a tým pádom nemôžem hrať na sto percent.“
Každý futbalista chce dosiahnuť vo svojej kariére najvyššie méty. Aké sú tie vaše?
„Určite, je to tak aj u mňa. Mojím snom je hrať futbal na najvyššej úrovni. Raz by som chcel pôsobiť v Priemere League a je jedno, v ktorom tíme. Najviac ma ale láka Manchester City.“

V minulom rozhovore spomínal Adekunle, že svoje góly oslavuje tancom. Dočkáme sa od vás spoločného dua?

„Samozrejme, aj ja mám radosť z futbalu a keď sa niečo podarí, dám svoju radosť najavo. Tančeky nacvičujeme spolu s Issom a vieme tak oslavovať každý náš gól. Už sme dohodnutí, že ak najbližšie skóruje niektorý z nás, ukážeme na ihrisku spoločný tanec. S Adekunlem a Kubom Wiezikom sme tu najlepší kamaráti.“

Futbalisti sú často vystavovaní zraneniam. Počas reprezentačnej prestávky ste mali aj vy problémy s členkom a museli ste absolvovať ošetrenie u lekára. Je pravda, že sa bojíte injekcií?

„Bolo to prvýkrát, čo som musel dostať injekciu do nohy a nevedel som, čo ma čaká. Nebudem zakrývať, že som mal strach. U lekára boli so mnou traja naši novinári, ktorým za to ďakujem. Boli mi oporou celý čas, cítil som sa istejšie a dodali mi energiu. S nimi mám veľmi dobré vzťahy, pozvali ma aj na hádzanársky zápas SEHA ligy. Tento šport som videl prvýkrát na živo a veľmi sa mi to páčilo. Na hádzanú ešte určite spolu zájdeme. Členok je teraz v poriadku a dúfam, že už nebudem musieť ísť po ďalšie injekcie.“

Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny č. 37/2017. V predaji od utorka 19. septembra do pondelka 25. septembra.

Pridajte sa aj do facebookovej skupiny Šport Šariš, kde nájdete viac aktuálnych športových správ z regiónu.