SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Keď pred 52 rokmi prišiel naposledy do Spišskej Novej Vsi Slovan Bratislava na semifinále pohára, prišlo sa na to pozrieť 7000 divákov.
A tak keď v aktuálnom ročníku Slovnaft Cupu prisúdil žreb treťoligistovi opäť Slovan, urobili jeho funkcionári všetko pre to, aby sa podobná sláva zopakovala.
Termín zápasu našli až na tretí pokus, keďže chceli, aby účastník Ligy majstrov pricestoval v čo najsilnejšej zostave.
Napokon sa im to úplne nesplnilo. Tréner Vladimír Weiss nechal doma všetkých hráčov, ktorí štyri dni predtým vybehli na trávnik v základnej zostave v zápase Ligy majstrov v španielskej Girone, priestor v základe dostali ôsmi gironskí náhradníci doplnení o hráčov B-tímu a Juraja Kucku, ktorí sa do zápasovej záťaže vrátil po šesťtýždňovej prestávke a operácii menisku.
Futbalový sviatok to napokon napriek tomu bol. Na tribúny si našlo cestu takmer 2 200 divákov, malými futbalistami zaplnená špeciálna detská tribúna neúnavne celý zápas povzbudzovala.
Dobre im kontrovala aj skupina skalných Slovana. Všetkým bol odmenou zápas, ktorý bol prekvapujúco dramatický až takmer do úplného konca.
Po záverečnom hvizde rozhodcu Kristiána Micheľa sa dlhé minúty na trávniku fotografovalo, podpisovalo a rozprávalo.
„Niečo neuveriteľné a krásne pre celú Spišskú Novú Ves. Strašne sa mi to páči. Všetci sme si to užívali.
Organizátori, ktorí sa o to starali, odkedy sa zápas prekladal, pripravili nádherné prostredie,“ pochválil vedenie klubu svetobežník Miloš Lačný, ktorý sa na rodný Spiš vrátil po vyše dvadsiatich rokoch pred touto sezónou a gólovo ťahá treťoligovú Spišskú Novú Ves v boji o špicu tabuľky skupiny východ.
Cieľ splnený
Keď už v 6. minúte poslal hostí do vedenia Elvis Isaac po prvom prieniku belasých do pevného obranného bloku domácich, vyzeralo to na jednoznačnú záležitosť.
Ale ktovie, ako by to dopadlo, keby brankár Slovana Martin Trnovský po hodine hry nevyškrabal spod brvna hlavičku domáceho Kamila Zekuciu a keby strelu Artura Gajdoša dve minúty pred koncom nešťastne netečoval Juraj Kamenický na druhú gólovú poistku majstra, ktorý tak na Spiši dosiahol povinné víťazstvo 2:0.
„Cieľ sme splnili. Nemali to jednoduché tak, ako sme rozprávali celý týždeň. Otáčali nás z jednej strany na druhú a bez lopty sa ťažko hrá.
Všetci uznávame ich kvalitu. Ale potrápili sme ich a sme za to veľmi radi. A určite to vie aj tréner Weiss,“ so širokým úsmevom hodnotil zápas Lačný.
Nezaspomínal si síce na časy, keď dokázal na začiatku svojej kariéry streliť Slovanu v drese Ružomberka hetrik, ale nejaké náznaky svojho útočníckeho kumštu predviedol:
„Hralo sa mi super. Som realista, viem akých mám spoluhráčov a kde sa nachádzam. Je to ťažké, ale ja zbrane nikdy neskladám.
Bol by som najradšej, keby sme takéto zápasy hrávali častejšie a vytiahli Spišskú na vyšší level. Verím, že týmto zápasom sa to naštartovalo.“
Janečka odstavil o 20 rokov mladšieho Metsoka
Jedným z tých, ktorí sa snažia v hokejovej Spišskej Novej Vsi potiahnuť ma vyšší level aj futbal, je aj Marek Janečka, ktorý pamätá viacero súbojov s belasými najmä z viac ako štyroch sezón pôsobenia v drese odvekého rivala z Trnavy.
Janečka sa do materského klubu vrátil po úspešnej kariére v slovenskej i českej prvej lige pred troma rokmi a v 41 rokoch ťahá tím ako kapitán v zápasoch na ihrisku, aj ako asistent trénera v tréningoch.
„Tešíme sa z plného štadiónu. Hanbu sme neurobili. Slovan bol lepší, kombinačnejší, mal viac z hry, ale my sme mali svoj plán. Škoda rýchlo inkasovaného gólu. Prehrali sme so cťou, každý bojoval tak ako vedel.
Možno u niektorých spoluhráčov som cítil prílišný rešpekt, ale nečudujem sa im. Veď niektorí hrali prvý a možno aj posledný krát proti Slovanu,“ rozhovoril sa po zápase Janečka, podľa ktorého to, čo sa podarilo pred zápasom i v zápase je podľa neho odmenou pre úzky okruh ľudí, ktorí futbal v Spišskej Novej Vsi robia.
Pre neho samotného bol určite odmenou potlesk tribún pri každom zvládnutom stopérskom súboji s útočníkom Slovana Idjessi Metsokom, ktorý má o takmer dvadsať rokov menej. A tých súbojov, z ktorých vyšiel Janečka víťazne, nebolo málo.
„Vždy hovorím, že každý zápas, ktorý idem hrať môže byť môj posledný. Proti Slovanu je to vždy extra eufória, ktorá prináša aj adrenalín.
Človek sa nezamýšľa nad tým, koľkoročný súper proti nemu stojí a musí ten súboj absolvovať. Ja som rád, že môžem ešte hrať.
Stále sa smejem, že hodinky vždy každému dotikajú. Mne dotikali, ale dal som si náhradnú baterku, ale aj tá sa raz vyšťaví,“ s úsmevom komentoval svoj výkon.
Kuckov polčasový návrat
Najväčším pozápasovým lákadlom pre divákov boli Juraj Kucka a tréner Vladimír Weiss, ktorý asi ani nepamätá, kedy rozdal toľko podpisov ako v Spišskej Novej Vsi, kde ho po televíznom rozhovore obkľúčilo poriadne klbko malých futbalistov.
Podobne na tom bol aj Kuco, ktorý naposledy vybehol na zápas ešte v polovici septembra a v Spišskej Novej Vsi vyskúšal operované koleno v prvom polčase ako kapitán Slovana.
„Bolo to vyhecované, boli dôrazní, hrali dobre v bloku a hralo sa nám ťažko. My si to vždy takto komplikujeme.
Tieto zápasy také sú a som rád, že sme to dobojovali bez gólu a ideme ďalej,“ priznal po zápase a na jeho slová nadviazal aj druhopolčasový kapitán Lukáš Pauschek.
„Vedeli sme, že Spišská bude hrýzť. Majú tam skúsených hráčov, aj pár zahraničných, čo som ani nevedel. Každý si povie, že ak hráš v Slovane, tak to musí byť vidieť.
Tí, čo sme dnes hrali v základnej jedenástke, nehrávame spolu skoro vôbec a na tréningu toho tiež veľa spolu nenacvičíme. O to som radšej, že sme to zvládli.
Navyše vzadu bez gólu, čo je pre mňa ako dnešného stopéra tiež super,“ okomentoval Pauschek zápas, aj trápenie takmer do konca.
