Vymenil si dres s Ronaldinhom. Dnes robí skladníka a dedinského rozhodcu

Vravelo sa o ňom, že futbalu nedáva všetko a tréningy fláka. Napriek tomu má za sebou bohatú kariéru. Majstrovský titul získal s Interom Bratislava a maltským klubom Sliema Wanderers FC.

ĽUBOŠ PERNIŠ (45) bol súčasťou veľkého prekvapenia Matadora Púchov, ktorý v roku 2003 senzačne remizoval vo vtedajšom Pohári UEFA s Barcelonou 1:1.

Práve v sezóne 2003/04 to bolo naposledy, kedy sa Barcelončania predstavili len v pohárovej súťaži číslo dva. Teraz si ju zahrajú po takmer dvadsiatich rokoch.

Sledovali ste vypadnutie FC Barcelona z Ligy majstrov?

Samozrejme, že áno. Futbal je moja srdcovka stále. Barcelone veľmi chýba Lionel Messi, ktorý odišiel do Paríža. Bez neho je polovičná.

Pôsobila prevažne v Lige majstrov, preto Pohár UEFA ani Európsku ligu nikdy nevyhrala. Podarí sa jej to teraz?

Mohla by ísť vysoko, ale skôr sa prikláňam k názoru, že nie. Momentálne je v hernom útlme, z ktorého sa nedostane hneď.

Keď hrala Barcelona proti nám, bola na vzostupe. Od ďalšieho ročníka pôsobila len v Lige majstrov, roky bola na výslní. Až doteraz.

My sme boli jej posledným veľkým zaváhaním.

Bolo to presne 23. septembra 2003. Ako na pamätnú remízu 1:1 proti Barcelone spomínate po rokoch?

Je to už dávno. Keď vidím Barcelonu v televízii, vždy si na to pomyslím. A spomienky sú veľmi príjemné.

Hrať s takým veľkoklubom sa nepodarí každému. Pamätám si, že už po žrebe zavládol v klube veľký ošiaľ.

Dostali sme najsilnejšieho možného súpera, ale hlavne najatraktívnejšieho. V tých časoch na Slovensko kluby tohto rangu nechodili.

Boli sme pripravení nechať na ihrisku všetko. A tak sme aj urobili.

Hralo sa v Trnave, v poslednej minúte vyrovnal Milan Jambor. Čo sa dialo potom?

Najskôr sme si nič neuvedomovali. Až po pár minútach zavládla obrovská eufória. Bol to šok nielen pre Slovensko, ale pre celú futbalovú Európu. Sami sme nevedeli, ako sa nám to vlastne podarilo.

Španieli nás podcenili, čo sa im vypomstilo.

Za Barcelonu hrali mená ako Puyol, Van Bronckhorst, Kluivert a mnohí ďalší. Mali hviezdne maniere? Ako prijali, že zaváhali proti maličkému Púchovu?

Nič také sme nezaregistrovali. Vraj nemali žiadne špeciálne požiadavky.

Domov odchádzali zdrvení, nesmierne sklamaní. Bola to pre nich hanba. Prejavovať tak nemohli žiadne extra maniere.

S nikým z Barcelončanov sme sa nepoznali, no správali sa k nám úplne normálne. Bežne, ako sa k sebe chovajú futbalisti na zápase.

Po záverečnom hvizde ste si vymenili dres s Ronaldinhom. Ako sa vám to podarilo?

Ani sám neviem. Nevedel som anglicky, preto som len ukázal na dres. A on si ho bez problémov vyzliekol, čo som bol prekvapený.

Špeciálne som si výmenu neplánoval. Bol som najbližšie k Ronaldinhovi, preto som požiadal jeho.

Vraví sa, že ste jeho dres prehrali v kartách. Je to pravda?

To nie. Pravda je jedine tá, že ho nemám. Daroval som ho do malého baru. Viac o tom ale nechcem hovoriť.

Po fantastickej domácej remíze ste vonku prehrali hanebne 0:8. Čo sa vtedy stalo?

Po fiasku sa Katalánci zodpovedne pripravili a my sme zhoreli v ich ohni. Ukázali nám, čo je to futbal. Nenechávali nič na náhodu a drvili nás, čo to išlo.

Naopak, nám sa roztriasli kolená už pri nástupe. Jednoducho sme sa posrali.

Odchádzali sme do Španielska odhodlaní, ale súper nás rýchlo vrátili do reality. Prvú facku sme dostali už v siedmej minúte a potom to išlo. Nevedeli sme, kde nám hlava stojí. Je ťažko to opísať slovami.

Aj vy ste mali trému?

To nie, ale už v piatej minúte som lapal po dychu. Nechápal som, čo sa deje. Zrejme to bolo atmosférou, ktorú sme v živote nezažili.

Hrali sme v obrovskom kolose plnom bučiacich divákov, s čím sme sa nevedeli vysporiadať. Na také veci sme neboli zvyknutí a súper to maximálne využil.

Napriek všetkému, hrať na Camp Nou bol zážitok na celý život.

Na ktoré pamätné zápasy ešte rád spomínate?

Po páde dvojičiek sme hrali prvé kolo pohára UEFA proti Freiburgu. Nikto nám neveril, ale my sme doma uhrali remízu 0:0. Na druhý zápas sme cestovali s malou dušičkou, pretože favoritom boli Nemci.

Podržal nás brankár Bernady, ktorý chytil penaltu. Domáci napriek tomu otvorili skóre, no mne sa podarilo vyrovnať na 1:1.

Bola to obrovská eufória, pretože za tohto stavu sme išli ďalej. Nemcom sa však dve minúty pred koncom podarilo streliť druhý gól a rozhodnúť o svojom postupe.

A čo iné medzinárodné konfrontácie?

Každá jedna bola veľkým zážitkom. Zo slávnejších klubov som nastúpil proti Bordeaux, ale obe stretnutia Pohára UEFA sme vysoko prehrali.

Rád spomínam tiež na zápasy proti tímom z Kazachstanu, ale hlavne Malty. Po stretnutí so Sliema Wanderers ma maltský klub oslovil, aby som tam prestúpil. A ja som neváhal.

Na ostrovnú krajinu mám krásne spomienky. Bolo to jedno z najlepších období môjho života.

V sezóne 2004/05 sme získali majstrovský titul, na čo nikdy nezabudnem. Sliema v tom období patrila medzi najlepšie maltské kluby.

Tím bol plný domácich reprezentantov, ktorí sedeli na lavičke a ja som hral. Ako futbalistu si ma tam vážili, bolo o mňa postarané.

Škoda, že to tak nebolo všade.

Ako to myslíte?

Chvíľu som pôsobil v kuvajtskom klube Al-Arabi Sporting Club, kde ma oklamali o obrovské peniaze.

Manažér ma tam poslal, že im pomôžem zachrániť sa. Hneď v prvom zápase som strelil gól, no prehrali sme a srbského trénera odvolali.

Klub prevzal domáci kouč, ktorý ma nechával na lavičke. Problém bol s komunikáciou, v kabíne som bol jediný Európan. Cítil som sa tam preto osamelo, niečo hrozné.

Raz som sa konečne dostal na ihrisko, opäť som strelil gól, ale nepomohlo. Do mužstva prišiel Portugalec, ktorý si doniesol svojich hráčov a ja som sa stal zbytočným.

Pamätám si, že som neprišiel na tréning a nikomu to nevadilo. Jednoducho so mnou nepočítali.

Okamžite som preto požiadal o rozviazanie zmluvy. To sa mi nakoniec podarilo, ale dostal som len pätinu zo sumy, ktorú mi mali vyplatiť.

Prekvapilo vás v Kuvajte ešte niečo iné? Predsa, iná kultúra, iný svet.

Na pivo som mohol zabudnúť, náboženstvo tam alkohol zakazuje. I keď sú tiché miesta, kde sa dá kúpiť.

Prekvapili ma tiež sprchy, každý hráč mal oddelenú kabínku. Hráči nechodili po šatni holí ako všade na svete. Skrývali sa pred sebou, hanbili sa.

Na zápasy prichádzali všetci o niekoľko hodín skôr, pretože sa modlili. V špeciálnej miestnosti si kľakli na zem a hovorili rôzne heslá.

A čo ste robili zatiaľ vy?

Nevyznávam ich vieru, preto som len čakal a pozeral sa. Bolo to divné, ale navzájom sme sa rešpektovali. Oni chápali mňa a ja zas ich.

Kuvajt je inak krásna krajina. Hlavné mesto je malé, ale centrum je nesmierne moderné. Žijú tam najbohatší ľudia, ktorí majú svojich sluhov, prevažne z Palestíny alebo Pakistanu.

Kuvajťania sú celkovo veľmi bohatí, po dovŕšení osemnástky dostanú auto a byt. V Kuvajte je nesmierny kontrast medzi bohatstvom a chudobou. Zatiaľ čo v centre si ľudia žijú, v okrajových štvrtiach prisťahovalci trú biedu.

Počas kariéry ste pobehali množstvo klubov, zahrali ste si aj v Grécku. Hovorilo sa o vás, že ste talent, ktorý si všetko zľahčuje. Bolo to tak? Spravili by ste dnes niečo inak?

Nikdy som nebol poctivec ako napríklad Peter Németh. Nedá sa však povedať, že som bol lajdák. Áno, určite by som dnes urobil niečo inak a veci počas kariéry zmenil. S tým sa však už nedá nič robiť.

Beriem to tak, ako to je. Život ide ďalej. Vďaka futbalu mám krásne zážitky a rozhodne nič neľutujem. I keď nebolo všetko tak, ako som si predstavoval.

Spomínate si na najhorší zápas kariéry?

Za Púchov sme hrali derby proti Dubnici. Kopal som penaltu, ktorú som nepremenil a v poslednej minúte som navyše netrafil prázdnu bránu.

Všetci si mysleli, že som to predal, no ja som mal jednoducho smolu. Bolo to pre mňa ťažké obdobie, počas ktorého som mal chuť chodiť po kanáloch.

Je ešte niečo, čo vás zaskočilo?

Po vypršaní zmluvy na Malte som bol na skúške v Belgicku. Ani neviem, ako sa ten klub volal. V príprave sa mi darilo, no pred sezónou som neprešiel zdravotnými testami.

Bolo mi povedané, že do mesiaca pre problémy s kĺbom skončím s futbalom. Odvtedy prešlo dvadsať rokov a ja hrávam stále.

Po skončení profesionálnej kariéry ste za krátenie dane skončili vo väzbe. Policajti vás odvážali v putách priamo z ihriska v Lehote pod Vtáčnikom. Ako ste to vtedy prežívali?

Mrzelo ma to, ale už sa s tým nedalo nič robiť. Odsúdili ma a musel som trest akceptovať. Keď som bol mladý, urobil som chybu. Odpykal som si to však a som rád, že som mohol začať odznova.

Po slušnom správaní vás po roku pustili na slobodu. Čomu ste sa venovali za vysokými múrmi?

Naďalej som hral futbal, využívali sme ihrisko v areáli väznice. Veľa som športoval a pozeral televíziu. Pracoval som ako skladník, tiež som vymieňal bielizeň pre nových odsúdených.

Čomu sa venujete dnes?

Je len málo futbalistov, ktorí majú vďaka futbalu peniaze do konca života. Ja som sa usadil v Česku, kde naďalej pracujem ako skladník, chodím na vysokozdvižnom vozíku.

Okrem toho hrávam dedinské súťaže, tu sa to volá Okresní přebor. Hoci mám už 45 rokov, ako stopér si to v týchto ligách hlavou uhrám (smiech).

Dal som sa tiež na rozhodovanie a z okresu som nedávno postúpil do kraja. Pár klubov ma volá dokonca trénovať, ale ja chcem byť stále aktívny.

Víkendy sú pre mňa futbal, futbal a futbal.

Prezradíte viac?

V sobotu rozhodujem dva zápasy, v nedeľu doobeda tretí a poobede hrám. V pondelok potom prídem do práce unavený ako pes (smiech). Ale zvládam to.

Prečo to robíte? Pre peniaze?

To nie. Baví ma to. Sme výborná partia rozhodcov, ktorá si rozumie na ihrisku aj mimo neho.

Hráči vedia, že som hrával vyššie súťaže, preto mám na ihrisku rešpekt. A v prípade, že vyskakujú, viem si ho urobiť.

Mnohí ma už poznajú, že všetky nadávky kartujem (smiech).

Dedinský futbal na Slovensku ste hrali za Kolačno, Nitrianske Pravno či Ráztočno. Je ten v Česku iný?

Úroveň je podobná. Aj čo sa týka divákov. Tí rozhodcom nadávajú, koľko sa do nich zmestí. Ale človek si na to zvykne. Len jedným uchom dnu a druhým von (smiech).

Mrzia ma skôr výstrelky, aký sa nedávno stal na Slovensku, keď dorastenec päsťou napadol arbitra. Niečo podobné je absolútne choré a odsudzujem to.

Stalo sa to aj tu v Česku, dokonca môjmu kamarátovi. Verím, že mňa nič podobné nečaká.

Amatérski futbalisti by si mali uvedomiť, že rozhodcovia na tejto úrovni nerobia chyby úmyselne. Jednoducho sa niektorí učia a chyba sa stane.

Ste rodákom z Prievidze. Chodievate domov?

Áno, chystám sa aj medzi sviatkami. Vždy sa rád vraciam tam, kde som vyrastal.

Ako chlapec som chcel hrávať hokej, no keďže bol drahý, otec ma dal na futbal (smiech). On sám hrával za neďalekú dedinku Koš, preto som išiel v jeho šľapajach.

Od žiakov som v Prievidzi prešiel všetkými kategóriami.

Povedali by ste ako chlapec, že sa stanete profesionálnym futbalistom?

Ani som na to nepomyslel. Len som robil to, čo ma baví. Na vojnu som potom išiel do Banskej Bystrice, kde som sa však nechytil. Hosťoval som preto v treťoligovom Istebnom a poriadne som sa vyhral.

Keď som sa vrátil ako mladý chalan do Prievidze, bol som pripravený na najvyššiu súťaž. Viedli ma vtedy osobnosti ako Anton Dragúň, Viliam Ilko či Oldřich Bříza.

Neskôr vás angažoval Inter Bratislava, s ktorým ste získali titul a vyhrali Slovenský pohár.

Bola to pre mňa veľká vec. Mali sme nesmierne nabitý káder a v tom období sme boli najlepší na Slovensku. Veľakrát som preto chodil hrávať za béčko, no na Inter mám tiež len dobré spomienky.

Šampiónom ste sa stali na Slovensku a na Malte. Ktorý titul si vážite viac?

To sa nedá povedať. So Sliemou sme zažili výnimočné oslavy, po meste sme chodili v otvorenom autobuse a kývali nám tisícky ľudí.

S Interom to také pompézne nebolo, ale takisto si to vážim. Za všetko, čo som vo futbale dosiahol som šťastný a som mu vďačný za obrovské množstvo zážitkov a priateľov.