Prišiel o nohu a vraveli, že zomrel. Na futbal zanevrel, ale opäť ho dostal

SOBRANCE. Bol nádejný brankár. Mal dve veľké vášne – futbal a hudbu. Tá prvá sa mu stala osudnou a navždy mu zmenila život.

Vo veľmi mladom veku prišiel o nohu. Futbal istý čas nechcel ani vidieť, postupne si však k nemu znova našiel cestu.

Až natoľko, že sa na Zemplíne stal známou futbalovou persónou.

Po váhaní si vybral futbal

Milan Prokop pochádza z obce Ostrov na krajnom východe Slovenska, neďaleko hraníc s Ukrajinou. Od roku 1970 pôsobil v doraste Sobraniec. O päť rokov neskôr, po návrate z vojenčiny, začal chytať za tamojší A-tím.

„Pýtal som sa vtedajších funkcionárov klubu z rodnej obce, či by som tam mohol ísť. Sobrance ma však nechceli pustiť. V tom čase hrali krajské majstrovstvá a chodili sem mužstvá ako Poprad, Stará Ľubovňa, Svit či Kežmarok,“ spomína.

Okrem futbalistu bol spevák miestnej kapely, tréner ho však postavil pred ultimátum – buď futbal alebo muzika.

„Váhal som. Mal som frajerku, terajšiu manželku, a veľa možností tu nebolo. Tak som si vravel, že vďaka futbalu možno dostanem nejakú prácu i byt,“ vysvetľuje svoje myšlienkove pochody.

Hudba išla bokom, zvíťazil futbal. Až prišiel ten nešťastný zápas.

Buď noha alebo on

Písal sa september 1977. Na východe sa hralo zemplínske derby Medzilaborce – Sobrance. Iróniou osudu bolo, že Milan Prokop nastúpil v prechádzajúcich zápasoch ako útočník, ale tentoraz sa vrátil na svoj obvyklý post – do bránky.

Opäť v tom mal prsty funkcionár, ktorý ho predtým nechcel pustiť do Ostrova. „Vravel mi: Si vysoký, choď do bránky, budeš odbíjať lopty. Tak som šiel,“ hovorí Milan. Dlho v nej nevydržal...

„Po nakopnutej lopte do šestnástky som stál na pravej nohe. Útočník súpera, už ani neviem ako presne to bolo, do mňa vrazil. Skončil som s otvorenou zlomeninou,“ opisuje nešťastnú udalosť.

Previezli ho do nemocnice do Humenného. Tam však prišli komplikácie. „Nie som doktor, ale potom mi hovorili, že otvorená zlomenina by sa nemala dávať do sadry. Že sa má zafixovať a nechať voľne dýchať,“ pokračuje.

Ráno mu sadru dali dole a o dva dni ho previezli do Košíc, ale s jeho pravou nohou to nevyzeralo vôbec dobre.