BRATISLAVA. Začalo to plagátom na strednej škole. Vykľula sa z toho celoživotná vášeň.
Marcel Olša je v súčasnosti služobne najstarším rozhodcom ObFZ Bratislava – vidiek a to má iba 35 rokov.
Má za sebou už viac ako 1500 odpískaných zápasov a množstvo zážitkov.
Hen, krokodíl ide!
„Na strednej škole sme si všimli plagát, že hľadajú rozhodcov. Prihlásili sme sa traja kamaráti. Ja jediný som z nich ostal, oni skončili po roku-dvoch,“ priblížil začiatky Marcel Olša.
Pochádza z Budmeríc, rozhodovať začal v sedemnástich, súbežne s tým dva roky ešte hral aj futbal.
„Je to nevďačná úloha, ale už sa to trochu zlepšilo. Kedysi sme sa naozaj báli, že nás zbijú. Veď dakedy hádzali rozhodcov aj do potoka,“ prezradil.
V súčasnosti už kluby dostávajú za inzultáciu rozhodcov veľké tresty, takže sa to udeje len výnimočne.
Nadávok si však vypočuje viac než dosť. „Dedkovia musia doma poslúchať babku, potom idú na zápas a vykrikujú,“ poznamenal arbiter.
Najzaujímavejšie to je vraj na Záhorí. „Prichádzal som na zápas, ešte sa ani nehralo a už na mňa kričali: Hen, krokodíl ide!“
Aj preto sa pre Záhorie v rozhodcovskej brandži udomácnila skratka UDH – Údolie dutých hláv. „Všetci rozhodcovia vedia, čo to znamená, pozná to každý jeden,“ vravel Marcel Olša.
Zažil aj inzultáciu
Počas celej kariéry píska v oblastnej súťaži, vyššie súťaže ho nelákali. Mal rôzne iné povinnosti, učil na vysokej škole, chodil často prednášať.
Vyhovovalo mu, že v oblastnej súťaži sa dá flexibilnejšie ospravedlniť, ak sa cez víkend nemôže zúčastniť na zápase.
„Brat sa mnou inšpiroval a postupne sa dostal až do tretej ligy. Ja som však spokojný na tejto úrovni,“ zdôraznil.
Počas kariéry zažil jednu inzultáciu, vo Vištuku. „Hral tam nejaký záhorácky klub, dokonca vyhrával 3:1. V 87. minúte som odpískal penaltu pre Vištuk a vtedy ma hráč hostí sotil,“ opisoval.
Problémom bolo, že kľúč od šatní mal delegát. Rozhnevaní hostia utekali za rozhodcom a on musel hľadať medzi divákmi delegáta.
„Chvalabohu som ho našiel, zamkli sme sa v kabíne a čakali sme, kým odídu,“ spomínal na nevšedný zážitok.
V Doľanoch ho zase s kolegami naschvál zamkli v kabíne. Domáci boli nešťastní, lebo stratili body v zápase o záchranu. Delegované osoby napokon museli vyliezať cez okno.
Delegát síce zavolal policajtov, ale ten bol práve z dediny a s každým kamarát.
„V tej dobe nás vyplácali ešte do ruky, no vtedy nám nič nedali,“ doplnil skúsený arbiter.
Pes pohryzol hráča
Napriek občasným nepríjemnostiam nikdy nemyslel na to, že by sa na rozhodovanie vykašľal.
„Máme výbornú partiu rozhodcov. Rozhodovanie mi dalo veľa kamarátstiev,“ podčiarkol Olša.
Teší sa aj na semináre a školenia, kde sa arbitri zídu. „Mávame aj testy, kde sú otázky, ktoré sa na ihrisku nikdy nestanú. Napríklad že čo sa stane, keď letí lopta, trafí brvno, brvno spadne, ale lopta prejde za bránkovú čiaru,“ priblížil jednu z úloh.
Inak ak brvno spadne predtým, ako sa lopta dostane cez bránkovú čiaru, gól neplatí, ale ak spadne až potom, tak gól platí.
Aj Marcel Olša zažil kurióznu situáciu na ihrisku. „Predminulý víkend sa mi stalo, že vybehol pes na ihrisko a pohryzol hráča. Ale len tak slabo, tak sme hrali ďalej. Dal som rozhodcovskú loptu,“ uviedol rozhodca.
Viackrát musel stretnutie prerušiť pre prietrž mračien. V nižších súťažiach sa bežne stáva aj to, že počet hráčov v jednom družstve klesne pod sedem.
„V jednom mužstve hralo asi osem hráčov, ktorí pracovali na letisku. Keď bol pápež na Slovensku, tak všetkých povolali do práce. Na zápas prišli len siedmi a keďže už prehrávali 0:5, tak sa jeden akože zranil a ukončili sme zápas,“ vravel Marcel Olša.
Bum, bum, bum, bum, bum
V nižších súťažiach nie je VAR ani komunikačný systém, ale rozhodcovia majú svoje signály, ktorými si pomôžu.
„Ak je faul, a asistent si buchne na ľavé vrecko na prsiach, tak je to žltá karta, ak keď si buchne na zadok, tak je červená karta. Tú totiž nosíme vo vrecku na zadku,“ prezradil skúsený arbiter.
Priznáva, že dáva veľa kariet. „Raz som dal trinásť žltých a štyri červené v jednom zápase. Už sme išli dole z ihriska a jeden hráč mi vynadal všetky vybrané slová. Už som vyťahoval červenú kartu, ale postranný mi ju vytrhol z ruky: Nedávaj mu, neodídeme domov! Tak som ju nakoniec nedal,“ spomínal so smiechom.
V začiatkoch sa mu stalo aj to, že pri vybehnutí hráčov z múru dal žltú kartu všetkým piatim hráčom, ktorí stáli v múre.
„Pritom sme mali prednášku, že v takomto prípade sa karta udeľuje hráčovi, ktorý staval múr. A ja som vytiahol žltú a bum, bum, bum, bum, bum – všetkým piatim. Akurát tam bol predseda komisie, ten sa chytal za hlavu,“ porozprával ďalšiu zábavnú historku.
Stalo sa aj to, že zabudol priniesť hodinky a keďže na ihrisku nebola časomiera, behal s mobilom vo vrecku. Jeho kolega zase zabudol kopačky a tak rozhodoval v sviatočných topánkach.
„Raz sme stratili kľúče od kabíny, celý polčas sme ich hľadali po čiare a po ihrisku,“ smial sa.
S pravou aj s ľavou
Podplatiť ho nikdy nechceli. V začiatkoch rozmýšľal nad tým, ako by zareagoval, ak by to niekto skúsil.
„Dumal som, ako tých ľudí pošlem do hája. Ale mne sa to za osemnásť rokov nestalo! Nikdy za mnou nikto neprišiel,“ prízvukoval.
Samozrejme, z tribúny počuje hlášky typu „vieš, ktorí sú domáci“, ale nad tým sa len pousmeje.
Futbal miluje a rozhodovanie ho baví. Nemieni s ním končiť, chce čím dlhšie pískať. Má aj jeden kuriózny plán.
Nedávno si objednal nové karty z internetu a čaká na situáciu, keď bude musieť dať žlté karty dvom hráčom naraz.
„Chcem raz ukázať kartu s pravou aj s ľavou rukou. Viem, že je to proti pravidlám, že ma predvolajú na zväz, ale rád by som to spravil. Už len kvôli tej zábave,“ vyhlásil Marcel Olša.
