Česi a Slováci získali v ére spoločného štátu šesť titulov majstra sveta v ľadovom hokeji, no žiadny iný takým suverénnym spôsobom ako pred 50 rokmi v poľských Katoviciach.
Z desiatich zápasov nevyhrali len posledný - vo finálovej skupine proti Sovietskemu zväzu, v ktorom však už o nič nešlo a skončil sa remízou 3:3.
Československo zvíťazilo s náskokom šiestich bodov pred Sovietskym zväzom, nastrieľalo na turnaji najviac gólov (67) a najmenej dostalo (14). Vladimír Martinec, Jiří Novák a Milan Nový ovládli tabuľku strelcov, aj kanadské bodovanie.
Aréna za 358 000 mesačných platov
Šampionát vošiel do histórie vďaka premiérovej účasti hráčov z NHL, aj jednej z najväčších senzácií v dejinách hokeja.
Boli to druhé majstrovstvá sveta v hokeji, ktoré hostilo Poľsko (predtým v roku 1931 na otvorenom klzisku v Krynici).
Zápasy sa uskutočnili v ikonickej hale Spodek (podšálka) pripomínajúcej lietajúci tanier, ktorá sa stala dominantou Katovíc.
Výstavba komplexu, ktorý zahŕňal okrem hlavnej haly, aj telocvičňu, bazén a klzisko s hľadiskom pre tisíc ľudí, trvala sedem rokov (1964 -1971).
Na investíciu vyčlenili 200 miliónov poľských zlotých, ale celkové náklady dosiahli štvornásobok a 800 miliónov zlotých v tom čase predstavovalo 358 000 priemerných mesačných platov poľského pracujúceho.
Na prepravu tímov nasadili organizátori nové luxusné autobusy Autosan z továrne v Sanoku vybavené mikrofónom, reproduktormi a rádiom.
Na turnaji sa zúčastnilo osem mužstiev - obhajca titulu zo Sovietskeho zväzu, Československo, Švédsko, Fínsko, USA, Nemecká spolková republika, Nemecká demokratická republika a domáce Poľsko.
Najskôr sa stretli systémom každý s každým, po základnej časti hrali prví štyria vo finálovej skupine a druhá štvorica o záchranu.
Výsledky z prvej časti sa započítavali. Bol to posledný šampionát, na ktorom chýbala Kanada.
Kanaďania IIHF: Ste pokrytci
Bojkot Kanady trval šesť rokov. V lete 1969 vedenie Medzinárodnej hokejovej federácie IIHF súhlasilo, aby na majstrovstvách sveta hral limitovaný počet profesionálov (maximálne deväť v jednom tíme).
Aspoň niečo, vraveli si Kanaďania, ktorí mali v roku 1970 hostiť v Montreale a Winnipegu svetový šampionát - prvý v kolíske hokeja.
Lenže proti tomuto sľubu sa postavil vtedajší šéf Medzinárodného olympijského výboru, Američan Avery Brundage, zástanca striktného amaterizmu.
Hrozil, že mužstvá, ktoré nastúpia v zápasoch proti profesionálom, nepustí do olympijského turnaja.
IIHF zaradila spiatočku a v januári 1970 vlastný návrh zrušila (5 hlasov proti 3). Kanaďanov to nahnevalo. Amatérsky štatút hráčov označovali za falošný.
Poukazovali na to, že v Sovietskom zväze či Československu hokejisti trénujú celý rok, deň čo deň, no oficiálne sú vedení ako robotníci vo fabrikách alebo vojaci.
Hockey Canada reagovala tým, že stiahla svoje výbery z medzinárodných súťaží (MS, ZOH). Šampionát v roku 1970 hostilo namiesto Kanady opäť Švédsko.
„Kanada sa stiahla z falošného sveta medzinárodného hokeja a drvivá väčšina Kanaďanov bude tomuto rozhodnutiu tlieskať. Nemalo zmysel ďalej sa zahrávať s takými pokrytcami, ako sú Švédi a Rusi.
Kanada by z takejto mizernej športovej spoločnosti nič nezískala. Ak sa budete váľať so sviňami, určite dostanete blchy,“ napísal známy hokejový novinár Jim Coleman v Toronto Telegram.
V roku 1975 sa šéfom IIHF stal Nemec Günther Sabetzki a spustil hokejovú revolúciu. Otvoril majstrovstvá sveta pre profesionálov z NHL či konkurenčnej WHA.
Kanada túto ponuku ešte v roku 1976 nevyužila - sústredila sa na prvý ročník Kanadského pohára. Ale Američania priviedli do Poľska aj zopár hráčov z dvoch profesionálnych klubov pôsobiacich v Minneapolise - Minnesota North Stars (NHL) a Minnesota Fighting Saints (WHA).
Šok na úvod: Poliaci zdolali zbornú
Hneď v prvý deň turnaja sa zrodilo jedno z najväčších prekvapení v histórii MS.
Poľská hokejová reprezentácia dovtedy prehrala všetkých 25 zápasov so Sovietmi.
VIDEO: Zostrih zo zápasu Poľsko - ZSSR na MS 1976
Len o dva mesiace skôr než sa konal svetový šampionát, zborná naložila Poliakom na ceste za olympijským zlatom v Innsbrucku 16:1. Na MS 1973 utrpeli Poliaci so Sovietmi rekordnú prehru - 0:20.
Fanúšikovia v hale Spodek si od údivu museli pretierať oči. Domáci hokejisti viedli po prvej tretine 2:0 po góloch Jaskierskeho a Nowinského. Aj vďaka tomu, že brankár Andrzej Tkacz vytiahol parádne zákroky.
Ani jeho brankárske umenie by však v ten večer nestačilo, keby v poľskom drese nekorčuľoval ďalší hrdina - útočník Wiesław Jobczyk, autor hetriku.
Až keď v 24. minúte Poliaci zvýšili na 4:1, tréner sovietskeho tímu Boris Kulagin poslal namiesto Alexandra Sidelnikova do bránky Vladislava Treťjaka. Ani to však nepomohlo.
„Až po mojom poslednom góle na 6:3 sme verili vo víťazstvo. Do konca zostávalo niečo vyše minúty. Dovtedy to bolo veľmi napínavé, Rusi mali veľa príležitostí a mohli nám dať aj viac gólov. Andrzej Tkacz však chytal fantasticky, bol ako múr, nedokázali ho viackrát prekonať,“ spomínal pri 45. výročí pamätného zápasu pre Poľskú televíziu Jobczyk.
Gól Borisa Michajlova na 6:4 v poslednej minúte už hala v ošiali ani nevnímala.
„Bolo pre nás ťažké uveriť, čo sme dosiahli. Keď znela hymna, Rusi stáli prvýkrát pred nami so zvesenými hlavami. Dovtedy vždy na nás hľadeli pri hymne takmer s dešpektom. Určite boli lepší hráči. Hokej je však tímový šport a v ten deň boli Poliaci lepší tím,“ dodal Jobczyk.
Po víťazstve nad Sovietmi sľúbili poľské politické orgány hokejistom malý automobil Fiat. Hráči si už boli vo fabrike v Tychách vybrať autá podľa farby. Podmienkou bolo, aby sa Poľsko udržalo medzi elitou.
Chýbalo mu k tomu 21 sekúnd. V skupine o udržanie potrebovali Poliaci aspoň bod zo zápasu proti NSR. Za stavu 1:1 v závere západní Nemci odvolali brankára a strelili gól na 2:1.
V tom roku vypadávali posledné dve mužstvá a hoci Poliaci získali na šampionáte rekordných osem bodov, skončili na 7. mieste, pred NDR. Namiesto automobilu dostali hokejisti aspoň hodinky.
Pre Sovietov to bola spolu s americkým Zázrakom na ľade z Lake Placid 1980 najhanebnejšia prehra v histórii.
Čo sa stalo s našim hokejom? znel po šampionáte titulok v sovietskych novinách.
Zborná sa z úvodného šoku nespamätala a prvý raz v histórii prehrala na MS až tri zápasy - aj so Švédskom a Československom.
Kulagin v roku 1977 rezignoval a mužstvo prevzal mladý tréner Viktor Tichonov.
Chalupa: Rusi prdli, boli v strese
Rok 1976 bol pre československý hokej výnimočný. Chrípkou zdecimovaný tím mal vo februári na dosah historické olympijské zlato.
V rozhodujúcom zápase v Innsbrucku proti Sovietom viedlo Československo 2:0 a ešte v 56. minúte 3:2, no súper v závere dvoma gólmi otočil vývoj.
Počas MS v Katoviciach pricestoval do Poľska hokejový diplomat a právnik Alan Eagleson, ktorý v spolupráci s NHL a hráčskou asociáciou NHLPA na jeseň zorganizoval premiérový ročník Kanadského pohára s najlepšími hráčmi sveta. Tím ČSSR sa dostal na turnaji až do finále proti domácej Kanade.
„Keby sme nemali toľko chorých, tak by sme Rusov porazili už v Innsbrucku,“ spomínal pre sport.cz obranca Milan Chalupa.
Turnaj v Katoviciach podľa neho ovplyvnila šokujúca prehra Sovietov z úvodného dňa.
„To nám vtedy dosť pomohlo. Rusi prdli, boli v strese. Videli sme, že sú ako zmoknuté sliepky. Nám, naopak narástlo sebavedomie,“ dodal Chalupa.
„Strieľali sme ako z praku,“ opisoval Vladimír Martinec, ktorý s bilanciou 9+11 ovládol kanadské bodovanie.
Československý tím viedla trénerská dvojica Ján Starší, Karel Gut. Kým Slovák Starší mal k hráčom vekovo aj povahovo bližšie, Gut si držal odstup.
Nechýbali ani kontroly hokejistov na izbách po večierke. „Vtedy ešte päť-šesť hráčov v tíme fajčilo. Tréner otvoril dvere, zavetril a hovorí: Máte tu nejaký zlý vzduch,“ vytiahol spomienku Martinec, útočné eso z Pardubíc.
Dôležitým míľnikom na ceste za titulom bolo pre československé mužstvo víťazstvo 3:2 nad Sovietmi v základnej skupine.
VIDEO: Od času 11:00 3. tretina zápasu ČSSR - ZSSR (3:2)
Brankára Vladislava Treťjaka najskôr prekonal 19-ročný mladík Peter Šťastný. Vo výbere trénerov Staršieho a Guta bol jeden zo štyroch debutantov na MS (okrem neho ešte Chalupa, Černík a Pouzar).
Do turnaja naskočil v druhej tretine zápasu proti NDR namiesto zraneného Eduarda Nováka a hneď zaujal gólom a dvoma gólovými prihrávkami Novému.
Šampionát ukončil s bilanciou 8 gólov a 4 asistencie, čo ho zaradilo v tabuľke produktivity do Top 10.
„Keď sme dostávali zlaté medaily, niektorí chlapci plakali. Trochu ma to zarazilo, pretože ja som to až tak citovo neprežíval. Získali sme titul celkom jasne, dva zápasy pred koncom sme to už vedeli, preto som voči tomuto faktu ochladol.
Nepociťoval som toľko spontánnosti, ako by to nepochybne bolo v prípade, keby sme o zlato bojovali až do posledného zápasu. Až neskôr som si uvedomil, že som sa na to pozeral pohľadom mladíka, na ktorého padá zlatý hokejový dážď a ktorý má celú kariéru pred sebou.
Ani sa mi nesnívalo, že budem v takom mladom veku hrať za národné mužstvo a už vôbec, že budem majster sveta.
Až neskôr, keď sme získali titul so Slovanom, som pochopil, že v Katoviciach sa pre starších hráčov ziskom titulu skončilo čosi, čomu zasvätili celý život.
Mnohí z nich vedeli, ako trpko sa odchádzalo zo šampionátov s večnou striebornou medailou, ako horko sa prehĺtali večné prehry so Sovietmi. Teraz sa im na hrudi ligotali zlaté medaily...Toto mužstvo vchádzalo do dejín a oni boli jeho súčasťou,“ spomínal Peter Šťastný na Katovice 76 v autobiografii Hokej na dvoch kontinentoch.
Majstrov sveta vítali na letisku v Prahe davy nadšených fanúšikov. Nechýbala slávnostná recepcia za účasti vtedajších politických špičiek, štátne vyznamenania, aj finančné prémie.
„Dostal som také peniaze, pri ktorých sa mi marilo pred očami. 45 000 korún! Dvadsaťtisíc od Husáka, dvadsať predsedu vlády Štrougala a päť priložil Himl,“ prezradil Peter Šťastný, jeden z troch Slovákov v tíme.
Okrem neho v ňom figuroval aj jeho starší brat Marián a brankár Vladimír Dzurilla. V tom čase 33-ročný gólman kryl chrbát Jiřímu Holečkovi, nastúpil v dvoch zápasoch. Do reprezentácie sa vrátil po štyroch rokoch a podľa domácich médií naposledy.
„Po šestnástich rokoch, čo predstavuje rekord v našej reprezentácii, Vlado Dzurilla definitívne opúšťa bránku a odkladá svoj ťažký výstroj,“ napísal po Katoviciach športový magazín Štart. Ale mýlil sa.
O niekoľko mesiacov neskôr privádzal do zúfalstva najlepších hráčov Kanady na premiérovom Kanadskom pohári a chytal ešte aj na MS 1977 vo Viedni, kde získal svoj tretí titul.
