Devätnásťročný brankár MICHAL PRÁDEL má za sebou prvú kompletnú sezónu v americkej juniorskej súťaži USHL, kde sa musel rýchlo prispôsobiť novému prostrediu aj štýlu hokeja.
Slovenský talent, ktorého vlani draftoval Detroit v treťom kole, naskočil do okamžite do diania – už zopár dní po príchode chytal prvý zápas a postupne si vybudoval dôveru trénerov.
„Američania sa snažia dostať pod kožu, takže sa učím filtrovať veci a sústrediť sa len na seba,“ priblížil pre Sportnet aj mentálnu stránku hry, ktorá ho v zámorí výrazne posunula.
Máte za sebou prvú kompletnú sezónu v zámorí. Ako by ste ju zhrnuli?
Bola pomerne dlhá a náročná. Začalo sa to v podstate nováčikovským kempom v Detroite, kde som strávil takmer celý september a odohral som tam aj prípravný zápas.
Následne som sa na konci septembra presunul na USHL Showcase do Pittsburghu, kde sa mi začala sezóna v tíme Tri-City Storm. Na prelome rokov sme mali reprezentačný turnaj. Dovtedy sme mali naozaj veľa cestovania a veľmi zložitý rozpis zápasov.
Myslím si však, že som bol na majstrovstvá do 20 rokov dobre pripravený. Po turnaji sme už mali viac zápasov doma, aj keď mi program trochu prerušilo, že som musel v marci odletieť domov na písomnú maturitu.
Takže veľa cestovania, pomerne náročná sezóna, ale myslím si, že dobrá. Teraz sa skončila základná časť a začína sa play-off.
V čom ste dosiahli najväčší posun v porovnaní s minulou sezónou?
Myslím si, že najväčší pokrok som spravil v rozohrávke. Bola to jedna z mojich väčších slabín a v posledných mesiacoch som na tom začal veľmi pracovať. Cítim, že sa to zlepšuje a že sa v tom cítim komfortnejšie.
Do zámoria ste odišli aj pre draft. Bol to najväčší dôvod, prečo ste sa rozhodli ísť americkou cestou?
Išlo najmä o draft. Je tu väčšia pozornosť skautov a mne presun minulý rok veľmi pomohol. Tým, že ma mali na dohľad a každý zápas ma sledovali naživo, mohli sa so mnou spojiť po zápasoch. Toto by som vypichol. Zároveň je úroveň juniorského hokeja veľmi vysoká.
Hneď po príchode Nebrasky ste sa postavili do bránky. Pomohlo vám, že ste do tak rýchlo naskočili?
Áno. Prvý zápas som striedal kolegu po prvej tretine, takže asi dva alebo tri dni po prílete som už premiérovo chytal. Na druhý deň som chytal ďalší zápas a začiatok sa mi vydaril. Získal som dôveru trénerov a záver sezóny som odchytal takmer celý.
Radili ste sa s niekým, či odísť do Ameriky?
V projekte vedeli vopred, že po sezóne by som mal odísť do USHL. Pomohlo aj to, že majstrovstvá sveta do 18 rokov boli v Dallase, čiže v USA, takže to bolo jednoduchšie.
Ako váš odchod vnímali rodičia?
Rodičia súhlasili. Videli cestu hráčov predo mnou, ako Samo Urban, Alan Lenďák alebo Adam Gajan. Vedeli, že liga je kvalitná a dobre pripraví, takže ma podporovali.
Pamätáte si prvý moment na ľade, keď ste si povedali, že toto je iná úroveň?
Asi hneď na prvom tréningu. Tam to bolo okamžite vidieť.
Prekvapilo vás niečo, napríklad menšie klzisko alebo rýchlosť hry?
Projekt ma veľmi dobre pripravil. Keď som prišiel, bol som pripravený. Jediné, na čo som si musel zvyknúť, bolo zámorské klzisko. Tým, že je menšie ako európske, sú iné uhly a situácie pred bránkou sú intenzívnejšie, je viac dorážok a clonenia.
Aké máte rutiny pred a po zápase?
Rád vizualizujem, pomáha mi to. Väčšinou to robím poobede, keď si pospím. Predstavím si zápas, ktorý ma čaká. Potom prídem na štadión, pripravím si hokejku, absolvujem tréning očí v aplikácii a idem sa rozcvičiť. Nemám nič špeciálne.
Získali ste ocenenie Goalie of the Week. Čo vám vtedy fungovalo?
Získal som ho dvakrát. Prvýkrát sme vyhrali a dostal som len tri góly za víkend. Druhýkrát som nedostal ani jeden gól, mal som dve nuly po sebe.
Hrali sme ako tím veľmi dobre, chalani mi pomohli a vyšlo to. Keď sa darí tímu, darí sa aj brankárovi. Hokej je tímový šport, nevyhráva jednotlivec.
Čo ste sa naučili z psychickej stránky?
Zocelilo ma to. Američania radi provokujú a snažia sa dostať pod kožu. Učím sa to filtrovať a sústrediť sa len na seba. Neriešim okolité reči a poznámky.
Máte rituál po inkasovanom góle?
Snažím sa odísť z bránkoviska, napiť sa, ísť do rohu, vydýchať sa, sústrediť sa na ďalšiu strelu a čo najrýchlejšie zabudnúť na gól.
Ako funguje spolupráca s druhým brankárom?
Vychádzame veľmi dobre. Mám rád, keď tvoríme dobrú partiu. Aj tento rok sme s kolegom dobrí kamaráti, trávime spolu čas aj mimo hokeja. Počas voľna hrávame spolu basketbal.
Ako ste sa adaptovali na život v americkom meste?
Je tu pokojný život, mne to vyhovuje. Som z Oravy a mám rád pokoj a vidiek. Je to tu naozaj veľmi podobné, veľmi pokojné. Veľa ľudí by povedalo, že je to najnudnejšie mesto, v ktorom boli, alebo že sa tu nedá nič robiť, ale mne to vyhovuje a páči sa mi tu.
Čo vám najviac chýba z domova?
Asi jedlo, priatelia a najmä rodina.
Aké konkrétne jedlo vám chýba?
Určite aj od maminy, ale skôr dobré pečivo alebo dobrý domáci chlieb.
Ako vyzerá váš deň mimo hokeja?
V poslednom čase sa oteplilo, mali sme tu aj tridsiatky, takže rád trávim čas na slnku, opaľujem sa. Chodíme si zahrať basketbal s mojím brankárskym kolegom aj s ostatnými Slovákmi, ktorých tu mám, alebo celkovo trávim čas vonku. Snažím sa užiť si slnko a potom si robím aj veci do školy.
Študujete online na Slovensku?
Áno, ešte chodím na gymnázium Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Prídem domov na maturitu.
Bývate v rodine. Ako to funguje?
Veľmi dobre. Som naozaj veľmi spokojný. Bývam s ďalšími dvoma spoluhráčmi, v takej spodnej časti domu, kde má každý vlastnú izbu a máme aj spoločnú obývaciu miestnosť a kúpeľňu.
Hore potom býva pani s manželom. Naozaj veľmi dobre varia, takže sa nemám na čo sťažovať, je to veľmi dobré.
Zažili ste moment, keď ste sa cítili stratený?
Túto sezónu asi nie. Možno minulú, keď som sem prišiel, tak ma niektoré veci trochu zaskočili, už si presne nepamätám, čo. Je tu trochu iný život a mentalita ľudí, ale túto sezónu už nie.
Spomínali ste, že máte v tíme Slovákov.
Áno, mám dvoch spoluhráčov – Adama Obuška a Olivera Ozogániho, a potom aj asistenta trénera Ivana Feneša.
Aké to je mať slovenského trénera?
Je paráda, že tu je. Pomáha nám, aj keď mne ako brankárovi možno menej, ale hráčom určite veľmi. Je veľký profesionál, má bohaté skúsenosti, chalani majú od koho čerpať.
Je to veľká pomoc aj v tom, že je dospelý a Slovák. Keď máme akýkoľvek problém, môžeme sa na neho obrátiť a vždy nám pomôže.
Na prelome rokov ste sa predstavili aj na spomínanom juniorskom šampionáte. Ako ho hodnotíte?
Veľká skúsenosť, veľká škola pre mňa. Škoda, že štvrťfinále nevyšlo podľa predstáv, ale mali sme veľmi mladý tím a myslím si, že do budúcna môžeme poskladať dobrú partiu a bojovať.
Predtým ste chytali aj na MS hráčov do osemnásť rokov. Aký to bol rozdiel?
To je úplne iná liga. Aj keď je medzi hráčmi rozdiel možno dva roky, je to veľmi viditeľné. Najlepší hráči na dvadsiatke sú oveľa ďalej než na osemnástke, ten rozdiel je markantný.
Myslím si, že aj tlak je väčší, keďže dvadsiatka je viac sledovaná, najmä v USA. Hrali sme v Minnesote, čo je jeden z najhokejovejších štátov, takže sledovanosť bola veľká a tlak tiež.
Budúcu sezónu budete pôsobiť v univerzitnej súťaži NCAA. Ako k tomu došlo?
Bol to jeden z dôvodov, prečo som išiel do USHL, keďže veľa hráčov z NCAA predtým hrávalo práve túto ligu. Bol to môj cieľ od malička, chcel som popri hokeji aj študovať, takže som rád, že som dostal ponuku a teším sa na ďalšiu prácu.
Ako ste si vyberali školu?
Ozvalo sa mi viacero škôl a záujemcov, bol som aj na niekoľkých návštevách. Rozhodovali sme sa s rodičmi a mojím poradcom, čo bude pre mňa najlepšie do budúcna a kde budem vedieť najlepšie naplniť svoj potenciál. Navyše som dostal plné štipendium.
Vlani vás v treťom kole draftoval Detroit Red Wings. Ako často ste s klubom v kontakte?
Približne každých šesť týždňov máme online rozhovor, kde rozoberáme moje videá a celkový progres. Hovoríme si, na čom pracovať, čo zlepšiť a čo sa mi podarilo zlepšiť od posledného hodnotenia.
Ako ďaleko sa momentálne cítite od NHL?
Vieme, že cesta brankára do NHL je oveľa dlhšia ako pre hráčov. Vidíme aj teraz príklady, že hráči idú do NHL cez univerzitu – napríklad Adam Gajan alebo český brankár Michael Hrabal.
NCAA má momentálne veľmi vysokú kvalitu, keďže tam môžu hrať aj hráči z kanadských junioriek. Liga je každým rokom lepšia a podmienky sú veľmi dobré.
Dovolím si povedať, že sú lepšie ako v AHL. Netrúfam si teda povedať presne, ako ďaleko je to teraz do NHL.
Väčšinou to funguje tak, že keď hráč podpíše nováčikovský alebo dvojcestný kontrakt, už sa nemôže vrátiť do NCAA.
Viacerí chalani si po troch rokoch dokončia školu a až potom podpisujú kontrakt s tímom, takže taká je bežná cesta.
Aké máte najbližšie ciele?
Najbližší cieľ je dohrať túto sezónu čo najlepšie, zmaturovať a pripraviť sa cez leto na NCAA. Tam si chcem vybojovať pozíciu jednotky.
