Henrik Larsson hral s Messim, Ronaldom aj Ronaldinhom, no keď sa ho pýtali na najlepšieho spoluhráča, spomenul Ľubomíra Moravčíka.
Bývalý slovenský a československý reprezentant v relácii MVP Talk Show zaspomínal na začiatky v Nitre, majstrovstvá sveta 1990, prestup do Saint-Étienne, smutné lúčenie spoločného tímu v Belgicku, Petra Dubovského aj na slávne obdobie v Celticu Glasgow.
Prezradil tiež, prečo nešiel do Marseille, čo si kúpil za prvú výplatu vo Francúzsku a koho by postavil do svojej svetovej jedenástky.
VIDEO: Ľubomír Moravčík v relácii MVP Talkshow
Henrik Larsson hral s Messim, Ronaldom aj Ronaldinhom. Keď sa ho prednedávnom pýtali na najlepšieho hráča, s ktorým hral, povedal, že Ronaldinho bol výborný, ale „Ľubomír Moravčík – dodnes neviem, či bol ľavák alebo pravák. Jedno je ale isté, vždy vás vedel nájsť a dával ešte k tomu aj krásne góly.“ Ako sa vám to počúva od hráča, akým je Henrik Larsson?
Myslím si, že v určitom smere má pravdu, ale porovnanie s Ronaldinhom je samozrejme veľmi ťažké. Bol som dobrý, v určitom momente možno nadpriemerný futbalista, no nebol som nejako známy. Larsson chcel naznačiť, že existujú aj neznámi a pritom dobrí hráči.
Chcel upozorniť na niekoho, kto mu zanechal stopu v pamäti, vedel hrať veľmi dobre futbal, a pritom nebol až taký známy a docenený. Ja si však nesťažujem. Hráči ako Ronaldinho boli svetové hviezdy. Ja som bol dobrý futbalista, ale svetová hviezda som nebol.
Možno je škoda, že v tej dobe neexistovali sociálne siete. Vďaka nim by vás za deň poznali všetci.
Možno som mal trochu smolu v tom, ako som sa rozhodol. Keď som mal 28 rokov, nešiel som do Marseille, ktorá o pol roka vyhrala Ligu majstrov. V tom období bola aj šanca prestúpiť do Talianska, do AC Miláno či Juventusu Turín. Mnohí hráči z Marseille potom prestúpili do veľkých klubov, ale to je osud.
Nesťažujem sa. Keď sa pozriem na generáciu, ktorá vyhrala majstrovstvá Európy, tí museli zostať doma a nemohli vycestovať. So svojou kariérou som spokojný. Von som odišiel ako 25-ročný a tých päť rokov ubehlo rýchlo. Keď má človek 30, pre veľké kluby už nie je taký perspektívny. Mal som veľké šťastie, že ma pán Vengloš zobral do Celticu, kde som si užil Ligu majstrov, slávu aj treble.
Larsson spomínal, že ste boli obojnohý, čo nie je bežné. Ako ste sa ním stali?
S tým sa človek väčšinou nenarodí, je to prácou. Mňa bavilo učiť sa kopať ľavou nohou a niekedy v 18 či 19 rokoch som sa dostal tak ďaleko, že som ju používal ako pravú. Pri vedení lopty a driblingu bola stále dominantná pravá noha, takže typický ľavák som nebol.
Ľavou som však bez problémov urobil čokoľvek – centroval, prihrával aj kopal falše. Pre obrancov som bol vďaka tomu menej čitateľný, lebo bolo jedno, či idem doprava alebo doľava.
Vráťme sa na úplný začiatok. Aké bolo vaše detstvo v 70. rokoch a ako ste sa dostali k futbalu?
S futbalom som začal v roku 1976, keď sme sa stali majstrami Európy, a prišiel som do Nitry. V rodine sme mali futbal na dennom poriadku – hrávali ho otec, strýko aj bratranci.
Bol som multišportovec a veľmi ma bavil aj hokej. Hrám ho dodnes, lebo pri kĺzavom pohybe kolená až tak netrpia. Futbal bol však v rodine dominantný, tak som si vybral ten.
Aké ste mali vtedy vzory?
Čítaval som časopis Štart a mojím prvým vzorom bol Kevin Keegan. Neskôr som v televízii sledoval majstrovstvá Európy 1984 a Michela Platiniho. Naživo som ho videl už v roku 1978 alebo 1979 v Bratislave na Tehelnom poli, keď som mal 13 rokov a hral sa kvalifikačný zápas. Bol absolútne famózny.
Potom som mal šťastie, že som v Saint-Étienne hrával v tom istom klube a s tým istým číslom ako on.
Aké ťažké bolo presadiť sa v československej lige v drese Plastiky Nitra?
Boli sme veľmi silná generácia. Medaily sme vyhrávali už od žiakov a vyhrali sme aj dorastenecké majstrovstvá Slovenska. V áčku sme sa spojili so skúsenými hráčmi, ako boli Zolo Molnár, Chatrnúch, Robo Jež, Borko či Dékány.
Dva roky som hral druhú ligu, a keď sme postúpili, štyri roky sme v československej lige hrali výborný futbal pred plnými štadiónmi. So Spartou Praha, ktorá vtedy vyhrala titul sedemkrát po sebe, sme doma zo štyroch zápasov trikrát vyhrali a raz remizovali.
Od roku 1987 do roku 2000 som bol nepretržite reprezentantom. V roku 1989 sme porazili Las Palmas 1:0, dal som gól a chceli ma kúpiť za milión dolárov. Ešte však nebola revolúcia, takže som musel zostať doma.
Aká bola vtedy atmosféra na štadiónoch?
Nebolo to vždy ideálne a vypredané nebolo stále, ako si mnohí myslia. Na pražské tímy ako Sparta, Slavia či Dukla alebo na Slovan chodilo veľa ľudí, no hrali sa aj zápasy pred poloprázdnym hľadiskom.
Kvalita súťaže však bola vysoká, lebo hráči nemohli odísť do zahraničia skôr ako v 30 rokoch. Taký Ján Kozák, veľká hviezda u nás, odišiel do Francúzska vo veku 32 či 33 rokov a hral tam len druhú alebo tretiu ligu. Ľudia nemali toľko možností a televíznych prenosov ako dnes, takže sa tešili na každý víkendový zápas.
Ako ste vnímali revolučný rok 1989?
Mal som vtedy dosť starostí – bol som ženatý, končil som vysokú školu a dohrávali sme kvalifikáciu. 17. novembra sme sa vracali zo zápasu v Portugalsku a ja som sa musel pripravovať na decembrové štátnice, takže dianie v uliciach išlo trochu mimo mňa. Vnímal som to však veľmi pozitívne – postúpili sme na majstrovstvá sveta do Talianska a otvorili sa hranice.
Majstrovstvá sveta 1990 boli pre Československo úžasnou kapitolou. Ako na ne spomínate?
Pre nás hráčov to bolo fantasticky načasované. Futbal vtedy ešte spomaľovala malá domov, keď mohol brankár chytiť prihrávku spoluhráča do rúk – dnes je hra o 30 až 40 percent rýchlejšia. Na šampionáte však boli fantastickí hráči: Nemecko s Matthäusom či Klinsmannom, Maradona, silná Juhoslávia.
Vytvorili sme skvelú partiu, prvý zápas sme vyhrali 5:1 a dostali sme sa až do štvrťfinále, kde sme prehrali s neskoršími majstrami sveta z Nemecka. Bol to tretí najväčší úspech československého futbalu v histórii majstrovstiev sveta.
Aké boli v kabíne vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi? Boli ste súdržní?
Rivalita bola len na tréningu, napríklad keď hrala Sparta proti zvyšku sveta. Mimo ihriska sme boli kamaráti, s kapitánom Ivanom Haškom som hrával tenis. Ivan bol veľká osobnosť a priateľský človek, ktorý skupinu tmelil. Dodnes sme v kontakte a hrávame spolu golf.
V tíme ste mali bombardéra Tomáša Skuhravého, ktorý dal na šampionáte päť gólov. Aké bolo hrať s ním?
Náš štýl bol postavený na tom, že hráči ako ja a Knoflíček pripravovali akcie a v šestnástke sme potrebovali dominantného hráča. Tomáš bol v hlavičkových súbojoch nebrániteľný, do konceptu zapadol perfektne a dal päť gólov.
V zápase s Nemeckom ste dostali červenú kartu po konflikte s Littbarskim. Dnes by z toho pri VAR bola skôr penalta pre nás. Čo sa vtedy stalo?
Keby to dnes skúmal VAR, určite by to bola penalta, lebo mi stúpil na kopačku. Boli to emócie. Vyzul mi kopačku, ja som do nej od frustrácie kopol a vyletela vysoko. Rozhodca to vyhodnotil ako nešportové správanie a dostal som druhú žltú kartu.
Čo nasledovalo po šampionáte, keď ste prestúpili do Saint-Étienne?
Bol to obrovský skok a životná zmena. Keď som odchádzal sám, bez rodiny, aj som si poplakal. Po francúzsky som nevedel, ale mal som šťastie na prezidenta klubu, ktorý pre mňa urobil všetko a na rok mi pridelil tlmočníka.
Saint-Étienne je ikonický klub s úžasnými fanúšikmi a vzťahy tam mám skvelé dodnes. Rovnako v Bastii či v Celticu. Nemajú ma radi iba v Duisburgu, lebo tam som bol len štyri mesiace.
Finančne to bol asi tiež obrovský rozdiel. Čo ste si kúpili za prvú výplatu?
V Československu som mal ako reprezentant plat 7 500 korún, čo bolo zhruba 1 000 frankov. Vo Francúzsku som zarábal stonásobne viac. Bol to šok, no vďaka futbalu som zarobil toľko, že som si mohol povedať, že od päťdesiatky budem na dôchodku.
Zostal som však nohami na zemi. Ferrari som si nekúpil, jazdil som na služobnom Renaulte a manželke som kúpil do mesta Renault 5. Zo zarobených peňazí som sa snažil pomôcť rodine a podnikal som, napríklad v mäsiarstve, aby som príbuzných zamestnal.
Keď sa Československo rozdeľovalo, dohrávali ste kvalifikáciu na MS 1994 ako spoločný tím RČS. Rozhodujúci zápas v Belgicku skončil 0:0. Ako na to spomínate?
Po mojej prihrávke mal Peťo Dubovský veľkú šancu, ale pošmykol sa a netrafil. Keby dal gól, ideme na majstrovstvá sveta. Bolo to smutné lúčenie. Po zápase sme sa v Prahe stretli, podali si ruky a rozišli sa.
Samostatná slovenská reprezentácia potom budovala všetko od nuly – nemali sme takmer ani dresy a bývali sme na chatách v Senci či v Pezinku.
V rokoch 1995 a 1996 hralo Slovensko zápasy v Brazílii a Argentíne, vy ste tam však neboli. Prečo?
Vtedy neexistovali reprezentačné termíny ako dnes a kluby nemuseli uvoľňovať hráčov na priateľské zájazdy. Vo Francúzsku sa v januári a februári hrala liga, takže Saint-Étienne ma nepustilo. Tento rok však moja manželka vyhrala zájazd do Brazílie a Argentíny, takže si ten sen v novembri splním aj bez futbalu.
Aký bol Peter Dubovský, jediný Slovák, ktorý prestúpil zo Slovana priamo do Realu Madrid?
Peťo bol skromný, tichý a múdry chalan, no na ihrisku výnimočný talent. V československej lige dal vo veľmi mladom veku vyše 50 gólov. Bol to geniálny strelec s perfektnou ľavou nohou. Pred zápasmi som spoluhráčom vždy hovoril: „Keď máme loptu, hľadajme Peťa.“
Jeho tragická smrť v roku 2000 bola obrovskou ranou. Vtedy som dokonca dočasne skončil v reprezentácii, lebo odišiel náš najlepší hráč. Keby žil, určite by hral ešte aj na majstrovstvách sveta 2010.
V Celticu Glasgow ste pod trénerom Jozefom Venglošom zažili úžasné obdobie. Hneď vo svojom prvom derby proti Rangers ste dali dva góly.
Pán Vengloš bol skvelý psychológ a stratég. Pred zápasom mi povedal: „Keď príde lopta, nešpekuluj, kopni ju tam.“ Prišla a kopol som.
V Celticu je futbal pre fanúšikov náboženstvom. Derby Old Firm je neskutočne prestížne a štadión pre 60-tisíc ľudí býva neustále vypredaný. Pán Vengloš bol veľká osobnosť, dokázal hráča upokojiť a zobrať tlak na seba.
Kto bol najlepší útočník, s akým ste hrali?
Jednoznačne Henrik Larsson. Vyše 200 gólov za sedem sezón v Celticu hovorí za všetko. Málokedy zahodil šancu, mal neskutočný čuch na góly, a hoci nebol vysoký, dal veľa gólov hlavou.
Na záver kariéry ste odišli do Japonska, tam vás však zabrzdilo zranenie.
Áno, aj tam som sa dostal vďaka pánovi Venglošovi. Na tréningu som sa však nešťastne zranil v súboji o loptu a poškodil som si členok. Dával som sa z toho dokopy rok.
Čo vám futbal dal a čo vzal? A chceli by ste hrať v dnešnej dobe?
Futbal mi dal všetko. Začínal som v tretej lige vo Vrábľoch a na tréningy som chodil 45 minút Ikarusom. Dnes je pre technických hráčov radosť hrať, pretože ich rozhodcovia a VAR chránia pred surovými zákrokmi. Hráči ako Silva či Messi majú ideálne podmienky.
Messi, alebo Ronaldo?
Pre hráča a špílmachra môjho typu je Messi čistá genialita, podobne ako kedysi Maradona. Ronaldo je fantastický atletický zakončovateľ, ale Messi je futbalový fenomén.
Ako by vyzerala vaša najlepšia svetová jedenástka histórie?
Mojím idolom bol Bruno Conti. Do brány by som postavil napríklad Zoffa, Buffona alebo Čecha. V obrane Maldiniho, Cafua, Beckenbauera a Baresiho. V zálohe a v útoku Platiniho, Cruyffa, Xaviho, Iniestu, Messiho, Maradonu a Ronalda.
Na záver máme pre vás tri kvízové otázky. Kto získal na MS 1990 ocenenie pre najlepšieho mladého hráča – Prosinečki, Maldini, Brolin, alebo Wilmots?
Tipujem Brolina
Správna odpoveď: Robert Prosinečki z Juhoslávie.
Prečo v sezóne 1890/91 získali titul v škótskej lige Rangers aj Dumbarton?
Bol v tom nejaký bizár, že mali rovnaký počet bodov?
Presne tak. Oba tímy mali rovnako bodov, a keďže vtedy nerozhodovalo skóre, titul udelili obom.
V ktorom z týchto tímov nikdy nehral Henrik Larsson – Manchester United, Barcelona, PSG, alebo Feyenoord?
PSG.
Správne.
A úplne posledná otázka: patrí ananás na pizzu?
Radšej mám pizzu s klobáskou alebo chorizom.
Ďakujem pekne za rozhovor a prajem všetko dobré.
Ďakujem aj ja, bolo zábavné zaspomínať si na staré časy.
