Jasečkova spoveď: Magická veta pre Demitru, banditi v Rusku a NHL iba na PlayStatione

Stanislav Jasečko (vľavo) a Zdeno Cíger v zápase o titul medzi Slovanom Bratislava a HC Košice v sezóne 1997/98.

Jasečkova spoveď: Magická veta pre Demitru, banditi v Rusku a NHL iba na PlayStatione

Fotogaléria (19)
Stanislav Jasečko (vľavo) a Zdeno Cíger v zápase o titul medzi Slovanom Bratislava a HC Košice v sezóne 1997/98. (Autor: ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP)
Stanislav Jasečko (vľavo) a Zdeno Cíger v zápase o titul medzi Slovanom Bratislava a HC Košice v sezóne 1997/98.
Fotogaléria (19)
Stanislav Jasečko (vľavo) a Zdeno Cíger v zápase o titul medzi Slovanom Bratislava a HC Košice v sezóne 1997/98. (Autor: ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP)
Pridať ako preferovaný zdroj na GoogleZobrazujte si správy zo Sportnet.sk v Google častejšie a viditeľnejšie
Nikola Černáková|14. okt 2026 o 07:00

Otvorený rozhovor s bývalým hokejovým obrancom.

Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi bol pri prvej medaile slovenských hokejistov z elitných majstrovstiev sveta – pri striebre v Petrohrade.

STANISLAV JASEČKO odohral 25 sezón v deviatich krajinách, s Košicami získal tri majstrovské tituly a v zámorí bol päť mesiacov spoluhráčom aj spolubývajúcim Pavla Demitru.

Dnes žije v Českých Budějoviciach a vo vlastnej hokejovej škole učí deti korčuľovať. V rozhovore otvorene hovorí o trénerovi, ktorý bol na neho tvrdý ako pes, o ruskom Nižnekamsku, kde mu išlo o život, aj o rozhodnutiach, ktoré dnes ľutuje.

V rozhovore sa dozviete:

  • Prečo je rád, že v roku 2000 ešte neboli smartfóny.
  • Prečo sa na novú prilbu pozeral ako na svätý obrázok a s hokejkou líhal do postele.
  • Čo Pavol Demitra za neho „preložil“ trénerovi v Grand Rapids.
  • Prečo dodnes ľutuje, že po sezóne nezostal v zámorí.
  • Ako sa v Kazani skrýval pred banditmi a prečo si myslel, že syna nikdy neuvidí.
  • Čo mu za trest urobil tréner Ján Faith, keď ho prichytil s cigaretou.
  • Ktoré rozhodnutia v kariére syna ho mrzia viac ako tie vo vlastnej.

Medzi najväčšie momenty vašej kariéry patrí striebro z Petrohradu v roku 2000. Bola to prvá medaila Slovenska z majstrovstiev sveta. Ako na tieto chvíle spomínate s odstupom času?

Krásne, pretože by sa mi nikdy v živote ani nesnívalo, že raz budem hrať na takomto turnaji. Ako malý chlapec som sledoval šampionát v roku 1985, vtedy som už hokej naozaj vnímal, a pozeral som ho aj predtým, keď hrali Jaroslav Pouzar či Ivan Hlinka. 

Televízory už neboli čiernobiele, ale farebné, a obraz bol výrazný. Bola radosť pozerať sa na ten hokej. Vtedy by mi ani nenapadlo, že sa raz na majstrovstvá sveta dostanem. V Petrohrade to bol pre mňa už štvrtý svetový šampionát, no aj tak išlo o obrovský zážitok. 

Hráč si to v tom veku možno ani naplno neuvedomuje. Dôjde mu to až časom, po kariére, keď sa ho niekto opýta: „Ty si bol na majstrovstvách sveta?“ Tam sa totiž dostane len dvadsať hráčov plus brankári, nejde tam dvesto ľudí. Nominovať sa do národného tímu je pre každého najvyššia méta.

Vo finále ste vtedy narazili na Česko. Ako si spomínate na ten zápas?

Na začiatku šampionátu som hral v základnej zostave a Martin Štrbák bol siedmy obranca. Vo vyraďovacej časti však tréner urobil zmenu a vymenil nás. Martinovi to vyšlo, dal gól, hral dobre, takže finále som už sledoval zo striedačky. Bol som pripravený zaskočiť, ak by niekto stratil formu alebo sa zranil.

Hokejové leto

Ľad sa roztopil a tribúny štadiónov sú prázdne, ale hokejový život ide ďalej. Sportnet prinesie aj počas leta sériu rozhovorov a príbehov (nielen) pre hokejových fajnšmekrov. So súčasnými hráčmi o aktuálnych témach, s bývalými o spomienkach na veľké zápasy a turnaje.

Keďže som už pôsobil v českej lige, súperov som výborne poznal, ale tréner do víťaznej zostavy jednoducho nezasahoval. Fungovalo to a postúpili sme až do finále.

Tam sa však ukázala naša slovenská naivita – na Čechov sme vybehli hurá štýlom. Boli sme hlúpi, nepočkali sme si, a tak to aj dopadlo.

Česi hrali múdro, mali v tíme majstrov sveta a zlatých chlapcov z Nagana. Rozhodli skúsenosti. Najskôr to bolelo, no potom sme si uvedomili, že kým v predchádzajúcich rokoch sme končili na siedmom či deviatom mieste, zrazu máme historické striebro.

Paradoxne, mám aj dve zlaté medaily a ľudia sa ma často prekvapene pýtajú, ako je to možné, keď Slováci zlato z elitných majstrovstiev získali len raz. Vždy odpovedám, že jednu mám z kategórie C a druhú z kategórie B. Sú to možno úsmevné medaily, no vybojovať ich vôbec nebolo jednoduché. 

Po rozpade Sovietskeho zväzu tam nehrali tímy ako Egypt či Saudská Arábia, ale mimoriadne silné výbery Bieloruska, Ukrajiny, Lotyšska či Kazachstanu.

Ako vyzerali oslavy striebra?

Zostali mi len príjemné spomienky – a potom tie oslavy. Chvalabohu, že vtedy ešte neboli smartfóny. Keby niekto natočil a zverejnil, čo som pri oslavách vystrájal, lámal by som rekordy v sledovanosti. Niekto sa vie krotiť, iný nie. Ja som jednoducho typ, ktorý oslavuje naplno.

Fotogaléria: Stanislav Jasečko a jeho bohatá kariéra

Už v Košiciach som pri troch tituloch patril k najväčším ťahúňom zábavy. Všetko som sa snažil robiť na doraz, takže ani túto oslavu si už poriadne nepamätám. Ráno mi kamaráti z Bratislavy, ktorí tam boli s nami, museli vysvetľovať, čo sa dialo. Keby to nejaká dobrá duša zverejnila, mal by som hanbu do konca života. (smiech)

Asi som sa mal trošku krotiť, ale keď už niečo robím, dávam do toho všetko. Takto fungujem dodnes. Keď trénujem, tak naplno. Aj keď sa len udržiavam v kondícii a cvičím. Chlapci, ktorí so mnou chodia do posilňovne, sa pýtajú, kde sa vo mne berie toľko energie. 

Pýtali sa nás, či máme na Slovensku vôbec satelit a BMW, lebo oni boli sto rokov za opicami. Schudol som tam osem kíl, strava sa vôbec nedala jesť – len neosolené varené kura a ryža. 


Jasečko o pôsobení v Rusku

Ja to jednoducho tak mám. A práve vďaka tomuto prístupu som sa dostal do veľkého hokeja. Lebo som chcel. To je základ – vôľa, srdce a chuť sa nedajú kúpiť v obchode.

Keď sa porovnám s vtedajším spoluhráčom zo šampionátu Zdenom Chárom, vždy hovorím, že ja som išiel tak na päťdesiat percent. A pritom som patril k hráčom, ktorí na sebe pracovali najviac! On bol z inej galaxie. Alkohol vôbec nepil, ani keď bola po sezóne zábava a išlo sa do baru. Deväťdesiatdeväť percent hráčov si dalo, ale on sa fakt poctivo držal.

Títo chlapci, ako on alebo Marián Hossa, na sebe extrémne tvrdo pracovali a mali aj talent.

Talent ti síce otvorí dvere, ale dnu nevstúpiš, ak nebudeš tvrdo pracovať. Talentovaných hráčov je na svete plno. Oni sa dostali do NHL nielen vďaka talentu, ale najmä preto, že chceli. Nič nedostali zadarmo. Keby dnešní hráči mali aspoň pätinu ich vôle, tiež by dokázali veľmi veľa.

Keď to porovnáte s dnešnou mládežou, majú deti rovnakú chuť tvrdo pracovať, alebo ich treba viac nútiť?

V prvom rade je iná doba. Keď za komunistov dieťa vošlo do obchodu, našlo tam obyčajné mlieko, tvaroh, chlieb, nejaké cukríky a koniec. Výber bol minimálny a pri hokejovom výstroji to platilo dvojnásobne. Keď som raz dostal prilbu Cooper, brával som si ju domov a pozeral sa na ňu ako na svätý obrázok.

V šiestej či siedmej triede mi otec vybavil korčule Graf. Vravel mi: „Ešte sú ti veľké, neobúvaj si ich.“ Len som na ne doma s úžasom hľadel. Lenže cez leto mi noha vyrástla, a keď som si ich napokon obul, tlačili ma.

Bol som veľmi nešťastný, musel som sa vrátiť k starým a nové sme predali. Keď som dostal hokejku Titan, tiež som si s ňou líhal do postele. Vážili sme si to.

Dnes je pravý opak. Obchody aj internet sú plné tovaru a rodičia deťom kúpia hokejky za dvesto eur. Za našich čias bol toho nedostatok. Oblepovali sme si ich izolepou, šnúrky do korčúľ sme mali z padáka a trhali nám ruky. Korčule sme mali nabrúsené ako katany, dnes je na všetko špeciálne brúsenie.

Dnešné deti si to nevážia. My sme na tréningoch cítili obrovskú súťaživosť a tréneri boli prísni. Keď som skončil s hraním, myslel som si, že pri trénovaní to bude fungovať rovnako, ako to fungovalo na nás. Ale nebola to pravda. Ako tréneri sme na chlapcov nemohli ani zakričať, nemohli sme urobiť nič.

Štrnásť rokov som trénoval v klube vo Veselí nad Lužnicí, no doplatil som na jedného problémového rodiča. Naivne som si myslel, že ho zvládnem.

Neznášal som jeho neustále mudrovanie a prázdne reči, za ktorými neboli žiadne reálne trénerské schopnosti. Po tejto skúsenosti som v klube skončil a dnes už individuálne trénujem len chlapcov, ktorí naozaj chcú na sebe pracovať.

Ako si spomínate na svoje hokejové začiatky? Do mužského hokeja ste naskočili veľmi skoro.

Do áčka v rodnej Spišskej Novej Vsi som sa dostal sedemnásťročný. Z nášho ročníka 1972 nás tam vtedy prišlo päť. Spočiatku to vôbec nevyzeralo, že budem hrať na takej vysokej úrovni.

Ostatní boli hokejovo oveľa šikovnejší, kým ja som hral na poste obrancu len druhý rok – predtým som bol útočník.

Hokej sa navyše v tých rokoch hral štýlom, ktorému sa v Česku hovorí „jatka“ a u nás „zabíjačka“. Keď niekto niekoho sekol po ruke, pokiaľ mu ju nezlomil, nebolo to ani na dve minúty. Krosček sa pískal, až keď hráč letel do mantinelu a mal otras mozgu.

Ako ste sa v takomto surovom hokeji dokázali presadiť?

Mal som rád posilňovňu, takže som na sebe pracoval a jednoducho som to rezal. Na tréningoch aj v zápasoch, hlava-nehlava.

Bol som síce drevený ako hrom, ale snažil som sa. Bol som mladý a bolo mi jedno, či má súper tridsaťpäť rokov.

Strieborné oslavy z MS 2000. Jasečko druhý vpravo.
Strieborné oslavy z MS 2000. Jasečko druhý vpravo. (Autor: Archív Stanislav Jasečko)

Presne tak to mal na začiatku aj Zdeno Chára – prišiel do Ameriky a čo iné mohol robiť? Len rezať. Až postupom času sa na mňa, rovnako ako na neho, nalepili skúsenosti a hokejovosť. Niekto to má dané od Boha, iný si to musí vydrieť.

Po vojenčine v Poprade ste sa dostali do Košíc, kde ste prežili najkrajšie hokejové roky.

Presne tak. Košice patrili k absolútnej špičke. Získali sme Kontinentálny pohár a v každej z mojich štyroch sezón sme hrali finále. Mám odtiaľ tri tituly, no mohli byť štyri.

O ten štvrtý nás obrali, keď nám vo finále so Slovanom neuznali regulárny gól. Videla to v televízii celá republika, ale už je to za nami, minulosť nezmeníme.

Nedávno sa v Košiciach konala oslava tridsiateho výročia zisku titulu. Zúčastnili ste sa na nej?

Volali mi, no nechcelo sa mi cestovať sedemsto kilometrov. Teraz je mi to ľúto. Neskôr som si na stránke klubu pozeral fotky chlapcov, s ktorými som hrával, a niektorých som mal problém vôbec spoznať. Mirovi Žabkovi som musel písať: „Miro, kto je toto? A tamten?“ Zostarli, zošediveli, pribrali alebo oplešiveli.

Keď som mal ja dvadsaťpäť a redli mi vlasy, smiali sa mi, že vyzerám starší. Vravel som im: „Vlasy nerobia človeka. Keď budem mať päťdesiat, už nezostarnem.“ Škoda, rád by som chlapcov videl osobne a trochu si do nich rypol.

Keď sa nerozprávame o hokeji, je to normálne. Keď o ňom začneme, sme ako čert a kríž. Chytíme sa pre každú hlúposť. V jeho kariére som urobil chyby, ktoré ma mrzia viac ako čokoľvek z mojej vlastnej.


Jasečko o vzťahu so synom Sebastiánom.

Súčasťou toho legendárneho tímu bol aj prísny tréner Ján Faith. Ako si na neho spomínate?

Až neskôr som si uvedomil, že keby nebolo jeho, asi by som hokej na takej úrovni nehral. Bol na mňa tvrdý ako pes. Okrem rodičov jedine jemu vďačím za to, že som pri športe vydržal tak dlho, hoci ma neraz prefackal alebo pretiahol hokejkou po chrbte.

Dnes by takýto tréner v áčku hneď skončil a médiá by ho roztrhali. Ja som však mlčal a drel, lebo som vedel, že zo mňa chce dostať maximum.

Počas vojenčiny v Poprade sme hrali federálnu ligu. Lúčili sa s nami českí chlapci. Mali sme dva dni voľna, išli sme na štadión na pivo a cestou späť na ubytovňu si jeden z nás zapálil cigaretu. Nefajčil som, ale z frajeriny som si jednu vypýtal. Kráčame po chodníku, zrazu ma niekto potľapká po pleci, otočím sa – a bum!

Dostal som takú, že som spadol na chrbát. Postavím sa a vidím trénera Faitha. Okamžite som vytriezvel.

Aké to malo následky?

Strhol mi všetky prémie na stravu, mesiac som bol bez peňazí a tŕpol som, či ma nepošle do Gelnice do „45. ligy“, čím sa mi vždy vyhrážal. Zaťal som však zuby. Dnes sa na tom už len usmievam.

Po dvoch tituloch s Košicami ste si odskočili do zámoria. V nižšej súťaži IHL ste však odohrali len jednu sezónu. Prečo?

Vlastne som tam ani veľmi nechcel ísť. Dostal som ponuku od agenta Langera, aby sme s Ľubom Rybovičom išli do Ameriky.

Hoci som mal v Košiciach zmluvu na päť rokov, v zámorí neplatila, tak som tú americkú podpísal. Keď sme prišli, po anglicky som nevedel ani slovo, okrem „hello“ a „thank you“.

Vravím Rybovi: „Ryba, máme problém, nevieme ani, kedy je tréning.“ Našťastie boli v kempe dvaja Rusi, tak sme to riešili cez nich. Za ten polrok som sa perfektne naučil po rusky, no na angličtinu som bol lenivý. Bol som hlupák.

Po mesiaci však do vášho tímu v Grand Rapids prišiel Pavol Demitra. To vám asi pomohlo.

Hneď som mu povedal: „Paľko, prekladaj.“ Päť mesiacov sme tam spolu bývali v jednej izbe, chodili sme spolu na jedlo a v kabíne sme sedeli vedľa seba. Dodnes ma trochu hnevá, že keď o ňom nakrútili film, vôbec ma v ňom nespomenuli.

Pred zápasom sme mali rituál – potľapkal som ho po ramene a po česky mu povedal: „Zaber, vole, ať jsi v novinách!“ On si predtým vždy učesal vlasy dozadu, dal si žuvačku, chodil po kabíne a pýtal si to: „Povedz mi to!“

Keď som mu to povedal, zápas mu vyšiel. Raz som naschvál mlčal a nedarilo sa mu. Hneď mi vynadal: „Ty si blbec, nabudúce mi to musíš povedať!“

Raz sa nám stala celkom vtipná situácia. Tréner chcel, aby som puky len vyhadzoval po plexiskle, nechcel žiadnu dlhú prihrávku do brejku. Pozrel som si jeho hráčske štatistiky – za sezónu mal dvestopäťdesiat trestných minút, len sa bil a bol drevený ako sánky.

Zavolal si ma do kabíny aj s Paľom a hovorí mu: „Povedz mu, nech to vyhadzuje po skle a útočníci si to budú zbierať.“ Ja vravím Demitrovi: „Povedz mu, že je to najväčší hlupák na svete a hokeju vôbec nerozumie!“

Paľo mu niečo prekladá a tréner sa len usmieva. Pýtam sa ho, čo mu naozaj povedal. A on: „Si normálny? Veď by nás vyhodil oboch!

Povedal som mu, že to budeš robiť.“ Tak som potom v zápase odpálil puk o plexisklo a tréner ma potľapkal po ramene, že super.

Zatiaľ čo Demitra následne odštartoval obrovskú kariéru v NHL, vy ste sa vrátili domov. Nechceli ste zabojovať o NHL?

Paľovi vtedy fantasticky vyšiel jeden zápas v Orlande, ktorý vysielala celoštátna televízia ESPN. Získal asi päť bodov. Večer ležíme v izbe, rozprávame sa a zrazu mu zvoní telefón, že ráno ho čakajú v St. Louis.

Pavol Demitra pred MS 1996 vo Viedni.
Pavol Demitra pred MS 1996 vo Viedni. (Autor: ARCHÍV TASR)

Odišiel a večer mi volá: „Vieš, vedľa koho sedím? Vedľa Ala MacInnisa a Bretta Hulla!“ Hovorím mu: „A čo robia? Sedia? Tak seď s nimi. Čo sa čuduješ, si taký istý hráč ako oni, dostal si šancu.“ Spravil úžasnú kariéru.

Keď sa neskôr stalo to nešťastie, veľmi som si plakal. Dodnes, keď vidím nejaký spomienkový dokument, vhŕknu mi slzy do očí. Hovorí sa, že tvrdí chlapi neplačú, ale keď toho človeka poznáte a toľko ste s ním prežili, zlomí vás to. Bol to pre mňa obrovský šok.

Demitra odišiel a vy ste zostali sám. Čo bolo ďalej?

A ja, hlupák, som odišiel tiež. Agent mi pritom hovoril, že ak zostanem ďalší rok, mám šancu dostať sa hore do NHL, napríklad do Detroitu.

Lenže na farme som mal plat päťdesiattisíc dolárov. Polovicu zoberú dane, zaplatíte si bývanie a zostane vám desať až jedenásťtisíc.

V Košiciach sa vtedy točili obrovské peniaze. Povedal som si o sumu, o ktorej som ani neveril, že ju dostanem. A zrazu mi mama hovorí: „Boli sme v banke a máš tam toľko a toľko peňazí.“

Nachádzate sa tu:
Domov»Hokej»Jasečkova spoveď: Magická veta pre Demitru, banditi v Rusku a NHL iba na PlayStatione