Rok 1976 bol športovou anomáliou, aká sa objaví možno raz za život. Na jar sa československí hokejisti postavili na vrchol sveta, o niekoľko týždňov neskôr futbalisti ovládli Európu.
Dva triumfy v najpopulárnejších kolektívnych športoch, ktoré sa z dnešného pohľadu zdajú takmer nepredstaviteľné.
Belehrad 1976. Nebol to triumf veľkých hviezd ani bohatých klubov. Bol to príbeh odvahy, súdržnosti a generácie futbalistov, ktorá dokázala niečo, čo sa dnes zdá takmer nemožné. Od najväčšieho úspechu slovenského aj československého futbalu uplynulo päťdesiat rokov.
„V nemeckej bráne Sepp Maier, proti nemu stojí 28-ročný záložník pražských Bohemians Antonín Panenka… Góóól! Sme majstri Európy pre rok sedemdesiatšesť!“
Tieto slová kričal od radosti do televízneho mikrofónu športový komentátor Karol Polák 20. júna 1976 na štadióne v Belehrade.
Československý triumf na majstrovstvách Európy 1976 bol prelomový. Prvýkrát vyhral outsider, po prvý raz sa finále rozhodovalo v penaltovom rozstrele.
Iba štyri krajiny
Panenkov víťazný oblúčik z poslednej jedenástky sa navždy zapísal do futbalovej histórie ako jeden z najodvážnejších gólov všetkých čias.
Záverečný turnaj bol vtedy štvordňovou záležitosťou štyroch tímov.
Finále pridelili narýchlo krajine, ktorá sa medzi najlepšiu štvorku prebojovala – najlepšie záruky dala Juhoslávia. Hralo sa v Záhrebe a Belehrade, ďalšími účastníkmi boli Západné Nemecko, Holandsko a Československo.
Naši futbalisti prehrali počas celých ME – od kvalifikácie cez štvrťfinále až po finálový turnaj – jediný zápas.
Hneď ten úvodný, 30. apríla 1974, na vypredanom londýnskom Wembley pred 85-tisíc divákmi, jasne 0:3.
Slovenský základ úspechu
V reprezentácii v tom čase prevažovali slovenskí futbalisti. Slovan Bratislava a Spartak Trnava patrili medzi absolútnu európsku špičku, hoci vrchol zažili už o niečo skôr – na prelome 60. a 70. rokov.
Slovan vyhral Pohár víťazov pohárov, keď v bazilejskom finále zdolal Barcelonu 3:2. Trnava zas nešťastne vypadla v semifinále Pohára európskych majstrov s Ajaxom Amsterdam (0:3 vonku, 2:0 doma).
V rokoch 1968 – 1975 bojovali o ligový titul prakticky iba tieto dva kluby – Trnava ho získala päťkrát, Slovan trikrát. Silné boli aj oba košické tímy (VSS a Lokomotíva) či bratislavský Inter.
VIDEO: Titul Československa na ME 1976 v Belehrade
Trénerskú dvojicu tvorili Václav Ježek, český tréner pochádzajúci zo Zvolena, ktorý v hráčskych časoch pôsobil v Banskej Bystrici, a jeho asistent Jozef Vengloš, vtedajší klubový tréner Slovana Bratislava.
Obaja sa výborne dopĺňali. Ježek bol impulzívny vodca a skvelý taktik s citom pre detail, Vengloš zas pokojný diplomat a trpezlivý a vzdelaný pedagóg, ktorý predbehol dobu.
Dvaja rozdielni muži, ktorí vytvorili mimoriadne fungujúcu dvojicu a doviedli Československo na európsky vrchol.
V dvadsaťčlennom kádri reprezentácie bolo až pätnásť slovenských futbalistov. Z toho sedem z nich bolo zo Slovana Bratislava.
Ako Ježek rátal pivá
Kapitán Anton Ondruš otvorene priznával, že občas zavládlo napätie.
„Bolo cítiť, kto je Slovák a kto Čech. Ťahalo sa to z ligy, svoje robili aj médiá. Objavili sa články typu, prečo nie Stratil, ale Švehlík…
Českí novinári chceli viac Čechov, slovenskí viac Slovákov. V reprezentácii však platilo jasné pravidlo – keď sa prekročil prah hotela, na ligu sa muselo zabudnúť. Keby niekto brnkal nad únosnú mieru, hrozila mu pokuta.“
Na odľahčenie atmosféry zostali aj úsmevné historky. Jozef Čapkovič si spomenul:
„S brankárom pražskej Dukly Ivom Viktorom, ktorý ma volal dedo a ja jeho dedku, sme si dali v bare zopár fľašiek piva – malých, tretinkových.
Netušili sme, že tréner Ježek nám ich pri hracom automate počítal. Keď sme odchádzali, opýtal sa, koľko sme vypili. Reku, asi dvanásť. On na to: Ivo tridsaťdva a ty tridsaťštyri… A poslal nás z baru rovno na masáž.“
Zaskočený svet a zlatý Belehrad
Favoritmi finálového turnaja boli finalisti MS 1974 – majstri sveta z Nemecka a vicemajstri Holanďania. Práve oni stáli Československu v semifinále v Záhrebe.
Nastúpili takmer s totožnou zostavou ako vo finále v Mníchove 1974, s Cruyffom, Neeskensom či Rensenbrinkom.
Československo s ôsmimi Slovákmi v základnej zostave zaskočilo súpera i celý svet. Ondruš dal hlavou gól už v 19. minúte, Masný mal ďalšie šance. Po dramatickom priebehu a červených kartách na oboch stranách rozhodli v predĺžení Nehoda a striedajúci František Veselý.
Semifinále s Holandskom malo aj svoju menej viditeľnú, no o to dramatickejšiu rovinu.
„V podpazuší som mal do mäsa zodratú kožu. Od ostrého vlákna v drese. Všimol som si to až po semifinále s Holanďanmi, vtedy sa hralo 120 minút v lejaku a nič som necítil.
Po Holandsku ma chytila triaška, rana hnisala, zahrieval som sa alkoholom, dva dni som netrénoval. Ale prišiel zápas a na nič som nemyslel,“ priznal Karol Dobiaš.
Nikdy nekopal ľavou
Vo finále proti Nemecku sa však zapísal do histórie ešte jedným unikátnym spôsobom. Spolu s Jánom Švehlíkom zostávajú dodnes jedinými Slovákmi, ktorí skórovali vo finále majstrovstiev Európy.
„Môj gól by mal ísť do Guinnessovej knihy rekordov. V živote som nevystrelil ľavačkou, všetko pravou. To, že som dal vo finále gól drevenou nohou, je krásne. Smejem sa tomu a vravím, že tá strela spálila brankárovi Maierovi rukavice.“
Do finále proti Nemecku nastúpilo Československo ako outsider, no s úctyhodnou sériou 22 zápasov bez prehry.
Ježek s Venglošom stavili na slovenský základ zo Slovana – kompletnú obranu tvorili Pivarník, Ondruš, Jozef Čapkovič a Koloman Gögh, v bráne exceloval Ivo Viktor.
Vo finále viedli naši po góloch Švehlíka a Dobiaša 2:0. Nemci však vyrovnali a o titule rozhodol penaltový rozstrel – prvý v histórii veľkých turnajov UEFA.
Za Československo premenili jedenástky postupne Masný, Nehoda, Ondruš, Jurkemik. Za Nemcov Bonhof, Flohe, Bongartz. Uli Hoeness však minul.
Okamih nesmrteľnosti
Keď Antonín Panenka kráčal k lopte, málokto tušil, že ide o okamih, ktorý zmení futbal.
„Treba sa rozbehnúť a spomaliť. Žiadny brankár nezostane stáť,“ opísal svoj vynález. Sepp Maier skočil do strany, lopta jemným oblúčikom zapadla do stredu brány.
„Inak by ma zrejme poslali za sústruh do továrne,“ žartoval Panenka.
A ako vyzerali oslavy priamo v Belehrade? Neboli okázalé, no mali svoju neopakovateľnú atmosféru.
„Už si to príliš nepamätám. Bola tam veľká kaďa ako na ryby a v nej bolo plno piva a šampanského. Popíjali sme a hrali do rána karty.
Myslím, že sme to dobre zapili, lebo sme mali dôvod. Získať titul majstra Európy nebolo také jednoduché, ako si všetci myslíte. Už dostať sa tam bolo veľmi ťažké. Prajem slovenskému a českému futbalu, aby sa im podarilo niečo podobné.“
S Nemcami pri pive
Medaily si hráči preberali v nemeckých dresoch, ktoré si vymenili so súperom. Britský Daily Mail napísal: „Tím Československa odmietol kapitulovať pred nemeckým strojom. Urobil veľkú službu milovníkom futbalu."
Skvelý stopér zo Slovana Bratislava Jozef Čapkovič v rozhovore pre SME spomínal na príjemné okamihy po finále.
„S Nemcami sme si po stretnutí posedeli pri pive. Sepp Maier rozkázal čašníkovi: nalejte týmto chudobným Čechom pivo. Vtedy som jediný raz neprotestoval, že som Slovák...
A barmanke dal päťsto mariek. On už bol majstrom Európy aj majstrom sveta, správal sa veľkoryso a uznal, že sme boli lepší.“
Nemecký magazín Kicker neskôr vysnoril, že Maier mal v garáži terč s Panenkovou podobizňou, do ktorej zavše na odreagovanie hádzal šípky.
Aké boli prémie
Finančná odmena za historický triumf bola v porovnaní so súčasnosťou symbolická, hoci vtedajšie pomery ju robili významnou.
„Keď sme sa vrátili, prezident Gustáv Husák a predseda vlády Štrougal nás prijali, a tí, ktorí odohrali najviac, dostali pridané. Dokopy som za zlato zo šampionátu dostal 36-tisíc korún, lebo som odohral všetky zápasy. Iní dostali menej,“ priznal Dobiaš.
Napriek obrovskému triumfu československého futbalu neboli oslavy také veľkolepé, ako by boli dnes. Rozdávali sa aj štátne vyznamenania – Rad práce či vyznamenania za zásluhy o výstavbu –, no celková atmosféra bola oveľa striedmejšia.
„Ani medializácia nebola až taká veľká, ako dnes. Veď boli s nami iba dvaja novinári, jeden zo Slovenska a druhý z Čiech. Keď vidím, aký je o našu starú gardu stále záujem, tak si to tuším vážim viac ako vtedy,“ povedal jeden zo šampiónov Ján Pivarník.
Medaila v trezore
Zlatí chlapci prileteli na letisko do Prahy, kde ich vítali fanúšikovia.
„Ale rozhodne to nebolo to, čo dnes. Niekedy si myslím, že je to v súčasnosti až na škodu hráčov. Dobrý profesionál by sa mal futbalu venovať celý deň. Dnes, keby sme vyhrali, to by bol úplne iný humbuk,“ priznal Pivarník.
Keď dnes kapitán Anton Ondruš hovorí o zlatom finále, do očí sa mu tlačia slzy.
„Zhruba raz za mesiac vyberiem medailu z trezora a zaspomínam. Myslím na to často. Veľmi často. To zlato sme si vtedy zaslúžili, nie?“ dodal.
