Strelec: Keď som prišiel do kabíny Slovana, bol to šok

Kedy ste zistili, že vás priezvisko bude vystihovať aj na ihrisku?

Keď som bol malý chlapec a hrával som v kategóriách do desať a dvanásť rokov, väčšinou som pripravoval góly spoluhráčom. Postupne som sa z pozície stredného záložníka dostával vyššie, až sa napokon stal zo mňa útočník a strelec.

Koľko gólov ste najviac strelili v jednom zápase?

Na malom ihrisku, keď som hrával ešte za prípravku, som dal dvanásť gólov. Na veľkom ihrisku mám rekord sedem gólov. Bolo to v žiackej kategórii.

Prvýkrát som vtedy dostal šancu v útoku. Hrali sme proti Šamorínu a už za polčas som strelil šesť gólov. Odvtedy hrávam zväčša na hrote.

Zdedili ste gény po svojom otcovi Milanovi, ktorý hrával za Slovan, Petržalku, Dunajskú Stredu či Düsseldorf?

Zdedil som gény po oboch rodičoch. Mama hrávala basketbal, sme športová rodina. Otca sa po zápase stále pýtam, ako som hral.

Keď sa dostanem do šancí a nepremením ich, vysvetľuje mi, čo som mohol spraviť lepšie. Tiež chcem, aby ma oznámkoval na stupnici od jeden po desať.

Akú známku väčšinou dostanete?

Väčšinou je to sedmička či osmička. Keď mám vydarený zápas a cítim aj vnútorne, že to bolo dobré, dostanem deviatku. Desiatku mi dal zrejme len raz.

Aký vplyv majú rodičia na vašu futbalovú kariéru?

Nikdy ma netlačili do toho, aby som bol futbalista. Keď som vyrastal, otec hrával ešte v nižších súťažiach, kde pravidelne strieľal góly.

Inšpirovalo ma to a tiež som chcel hrať futbal. Vždy ma to bavilo a napĺňalo. Keď otec dal tri góly, tiež som chcel dať tri góly. Takto sme sa navzájom predbiehali.

Pamätáte si na svoje začiatky v Slovane?

V Slovane som od kategórie prípraviek U6. Neviem, či to bol úplne prvý tréning, ale pamätám si, že sme trénovali na starom Tehelnom poli za bránkou. To je moja prvá spomienka na Slovan.

Narodili ste sa v Nových Zámkoch. Odmalička ste boli fanúšikom Slovana?